Sila zvyku

autor:: Archangel

rubrika:: poviedky

Sila zvyku

Biela stena. Hrôza. Ráno sa zobúdzam a ako každé iné ráno som si myslel, ž e sa niečo stalo. Tá neprekonateľná hrôza a nepokoj, ktoré vo mne len na dve sekundy zavládnu, ma dokážu poriadne rozhodiť. „Chvalabohu, som späť“- povzdychnem si. Ale prečo vlastne? Čaká ma niečo dobré? Nie. Príjemné? Nie. Niečo? Nie, opäť len tá tupá prázdnota. Možno bude tento deň iný, lepší, no silne pochybujem. Vstal som z postele a obul som si papuče. V telke práve hlaholil Manson a jeho slová sa mi zakusovali do uší ako malé ihličky pravdy:
„ Theres not much left to love,
too tired today to hate.
I feel the empty,
I feel the minute of decay.“

Amen, veľký filozof hlúpych. Pomyslel som si. Odplachtil som pomaly dolu, kde ma čakalo prekvapenie. V mojom starom, temnom a zatuchlom byte boli zrazu cudzí ľudia. No počkať, nepoznám ich náhodou? Je to dosť možné. Zo včerajška si veľa nepamätám. Ach, nebudem ich rušiť. Tak som vyšiel na ulicu, absolútne si nevšímajúc, že všade okolo mňa chodia len mihotajúce sa záblesky siluet a tieňov. Išiel som ďalej a premýšľal , čo som vlastne robil včera večer. Žiadna spomienka. Slnko začalo skákať z boka na bok a zrazu bola úplná tma. Otvoril som oči a zistil som, že sa nachádzam na nejakom hrôzostrašnom mieste. Všade dookola polámané kríže, rozkladajúce sa mŕtvoly, pocit hroznej ľudskej úbohosti. Preboha, kde som? Zachvátila ma panická hrôza. Som už mŕtvy? Toto je peklo? Nie, nie, takto to nemalo byť, mal som sa oprostiť od svojho tela a odplávať do inej existencie. Zrazu ssa tie svety začali mihať, skákať a meniť sa obrovskou rýchlosťou. Nestíhal som ani vnímať, čo sa vlastne deje. Bola to ako smrť mojej duše, videl som temnotu a pociťoval prázdnotu. Ten hrôzostrašný, zničujúci, ubíjajúci pocit bude trvať naveky...
Po určitom čase, neviem, či to trvalo tisíc eónov, alebo zlomok sekundy(čas sa už dávno stal nepodstatným) som si na to všetko (tú ničotu!) privykol a začal som to milovať. Čo mi dal môj „pravdivý“ svet? Len smutnú spomienku. Ľudia si neuvedomujú, že to všetko „krásno“ okolo nich nemá cenu, ani žiaden zmysel. Je to kus niečoho. Nezaujímavé, nepodstatné, nemorálne. Pravé vykúpenie je pravá prázdnota, absolútna tma, ľadový spánok citu...

napísanísané:: 21.12.2003

prečítalo:: 1071 ludí