Trtistitia

autor:: Archangel

rubrika:: poviedky

1.
Je ráno. Ďalšie smutne nostalgické ráno, ktoré ma núti do plaču. Nič nie je také, aké to bývalo. Už nikdy viac nebude. V podstate to chápem, no aj tak sa s tým nedokážem zmieriť. Ako je to možné? Prečo práve ja? Čo je na mne iné ako na ostatných? Mám tie iste dve ruky, tie iste dve nohy a tak isto len jednu hlavu a predsa....A predsa už čoskoro zomriem...
2.
Chodím po ulici a je mi zle. No viem, že lepšie už nebude. Všetky tie „akože“ šťastné duše ma míňajú a jedine čo im v hlavách víri sú banálne myšlienky a hlúpe emócie. Nechápu to a nikdy to nepochopia. Sú zaslepení vo svojej momentálnej, hrozne premenlivej situácii. A predsa stačí pár slov a pochopia. Pochopia, že všetky tie ilúzie reality, ilúzie ako „Som šťastný, som smutná, závidím mu“ sa v jedinom okamihu rozpadnú na prach a zostane len absolútna prázdnota. Absolútne nič, bez rozdielu, prázdno bez hraníc, bez opakov a bez pochopenia. Je to len zopár slov, no pritom majú takú silu.Za chvíľu zomrieš...

3.Je to problém celého úbohého ľudstva. Stavia obrovské stavby, zhŕňa si veľký majetok, žije tak, ako by mal žiť večne a zomiera tak, ako by ani nevedel, že sa už všetko končí. Mŕtvym je jedno, koľko toho našporili, či koľko času strávili nad ničotnými nezmyslami .Nechcú nič a predsa chcú všetko. Oni to ešte nechápu no ja už bohužiaľ áno. Noc strieda deň a ten zas ďalšiu temnotu, no stále tomu neujdeme. Kedykoľvek môžeme zomrieť...

4.Nostalgia sa stále viac a viac prehlbuje a už naisto rozumiem, že ma naozaj nič nezachráni. Boh neexistuje a koniec mi to potvrdzuje. Veď čo by to bolo za milujúceho boha, keby ma nechal trpieť? Boh neexistuje a to ma ukľudňuje. Vždy som cítil, že si za všetko môžem sám. A predsa to nechápem. Ako som mohol byť taký krutý sám k sebe? Ako to, že som sa sám, aj keď nevedome, tak hrozne nenávidel? Plač už nestrieda apatiu. Ostalo už len prázdno, to nádherné prázdno...

5.Kazdu noc zaspávame a opäť sa zobúdzame. V sne si myslíme, že reálne existujeme a v bdelom stave tiež. No ktorý z tých dvoch je pravý? Keď zomriem, prestanem mať sny, teda zomrie časť mojej existencie. A možno zomriem v sne a prestane existovať môj bdelý stav. A nakoniec, možno nezomriem a aj tak oba svety zaniknú. A ostane prázdnota. Tá istá prázdnota, ktorú prežívam práve teraz...

6.Menia sa situácie, mení sa i môj výraz tváre ,mení sa čas, mení sa priestor no vidina konca ostáva. Je mi smiešne a mám úprimnú radosť z toho, že to raz všetci pochopia a bude im rovnako zle ako mne. Tušia to a preto majú súcit, no je to zas len ich ilúzia. Nezachránia sa a nezachránim sa ani ja, no ja už nemám šancu to zmeniť a to ma zvýhodňuje. Ospravedlňuje ma to samého pred sebou. Nemal som možnosti, prišlo to neočakávane. A vlastne je to tak lepšie. Možno ma to krátke, no intenzívne utrpenie chráni pred utrpením väčšieho rozsahu, pred utrpením, ktoré by som zažil potom. A možno toto krátke utrpenie je len mierny trest za to, čo som mohol spôsobiť neskôr. To sa už nedozviem. Veď koniec je tak blízko, blízučko...

7. Žijem v ich svete, no akoby som bol mimo. Pozerám sa do tvárí priateľov a vidím len vlastnú mŕtvolu. Oni sa rozprávajú, no ja im nerozumiem. Môj blízky koniec ma už vopred oddelil, prerezal tu šnúru a mňa tu už nič nedrží. Takto je to vlastne dobre. Odlúčenie nebude až také bolestivé.

5.Netrápia ma oni, netrápia ma veci, no trápi ma čas. Chcel som toho ešte toľko stihnúť, toľko pochopiť, možno aj milovať. Zo začiatku som myslel, že sa pokúsim to, čo mi ešte ostalo plnohodnotne využiť, no už to nejde. Stále tu ostane tá myšlienka, ktorá spôsobí, že sladučký koláčik chutí ako to najodpornejšie bahno a ta najkrajšia bytosť ako zotlená mŕtvola. Nemá cenu sa ešte o niečo snažiť, nemá cenu ďalej naťahovať utrpenie, jednoducho už nemám silu...byť.

napísanísané:: 21.12.2003

prečítalo:: 840 ludí