Malý modrý svet
autor:: Katka
rubrika:: poviedky
MALÝ MODRÝ SVET
Ty máš svoj osobitný svet, a nerád ťa ťahám do toho svojho.
Nikto nemá právo ti zasahovať do tvojho života.
(one – time father)
Pri svetle sviečok a jemného jazzu som sa opäť ocitla doma. Prísť domov po dlhej dobe, pre mnohých z nás znamená tú neskonalú túžbu vidieť rodičov, súrodencov, psa, mačky, zajačiky, škrečky a rybičky v akváriu. Nasýtiť sa vôňou známej rodinnej atmosféry, usmiať sa konečne bez pretvárky, precítiť objatia a bozky od starej mamy.. Hmmm.. Už to dávno to nie je tak ružové ako bývalo. Zakaždým, keď otváram našu bránu, dúfam v neuveriteľné. V niečo, čo ma emocionálne prekvapí a potom každý, každučký víkend sa budem tešiť na príchod domov. Áno, áno, hovorí sa, že nádej umiera posledná, ale tá moja si nestíha napísať ani poslednú vôľu. Keby ma počula stará mama povedala by svoju obľúbenú vetu: „Tak mladý človek, tak krásny a pesimista?!“ Presne to by povedala, keby jej už dlhšiu dobu nerobil spoločnosť Alzheimer.
Jediná možná doba kedy sa doma vyskytnem sú sviatočné dni, ktoré trvajú viac ako 3 dni. Zvítam sa v poradí: mama, pes, mačky, stará mama a bratia. Zvyšok osôb a zvyčajných predmetov je pre mňa dávno bezcenným. Odomknem si svoj malý modrý svet, otvorím balkónové dvere a zapálim cigaretu. Zakaždým, keď sa ocitnem na terase (na mojej terase) uvažujem nad tým, prečo každý rok renovujeme bazén, ktorý sa na nej nachádza. Dĺžka bazénu je 2,5 m a šírka 1m (aj to nie celý). Ja meriam 169,5 cm (čo je necelých 170) a podľa logických výpočtov a ideálnej predstavy pri plávaní kraulu urobím pohyb rukou 1x a pri štýle - prsia 2krát. Moji bratia sú oveľa vyšší, mama plávať nevie, starká bazén ako predmet už nenazýva a myslím, že iba zhruba tuší na čo sa využíva a naša zver ma prísny odpor k vode, z čoho vyplýva, že renovácia bazénu slúži za prvé ako dekorácia a za druhé ako dekorácia typu: „my máme bazén, nemáme teda len na chleba, ale aj na salámu“. Bazén ako spomínanú druhú dekoráciu využíva mama ako ukážku pre návštevu, ktorá si prehliada náš dom s 5 izbami, 1 kuchyňou, 1 kúpelňou, 1 toaletou, práčovňou, letnou kuchynkou, kotolňou, garážou a tou miestnosťou vedľa kotolne. Už 23 rokov som neprišla na to ako tú bezvýznamnú miestnosť pomenovať, keďže slúži len ako „zlatá brána“ k interiéru nášho domu. Moja krstná mama (sestra mojej mamy) ju nazvala, citujem: „Vierka, ja dúfam, že touto miestnosťou nevchádzajú hostia do vnútra, pretože je nevkusná, špinavá a veľmi tmavá.“ Vierka si pri takýchto situáciách nekladie servítku pred ústa a vždy pohotovo zareaguje. Nebolo tomu inak ani v tejto situácii: „Martuška, sama dobre vieš, že hostia chodia predným vchodom a takí tí obyčajní, vieš moja, tých druhých vediem do vnútra touto cestou.“ Domyslite si prosím vás k tejto vete jemný sarkastický výraz 54 ročnej ženy, ktorá patrí medzi ten zlatý stred. Teda nie je vysoko inteligentná namyslená panička ani ošomraná klebetná jazyčnica, ktorá telenovelu začne pozerať 10 minút pred jej začiatkom a diaľkový ovládač silne zviera v rukách, aby jej ho čírou náhodou niekto neukradol a nezmenil televízny kanál. Síce, to posledné robieva dosť často.
V spomínané tri dni som si myslela, že si oddýchnem od vypätých situácií a začnem sa trochu venovať aj sama sebe. To by som však nemohla vlastniť mobilný telefón, ktorý mi v tom čase vyzváňal neustále. Áno, mohla som ho vypnúť alebo povedať zázračnú vetu: „Nie, nejdem von, mám migrénu“, alebo „Dnes to nepôjde, pretože sa starám o starú mamu, ktorá si len tak nechtiac bez odkazu vyšla na ulicu s kladivom a nožom na chlieb v rukách.“ Druhý argument by bol ťažko uveriteľný, ale osobu na druhej strane telefónu, by aspoň patrične zmiatol.
Môj starší brat je.. tak jednoducho divný. Podľa niektorých známych, ktorí o ňom tvrdia len jedno a to: „Nehnevaj sa Katka, ale Jura by mali zakázať“, sa s ním snažím stretávať v rovnakých časových intervaloch, pretože keď prekročím jedno časové pásmo, v druhom už chudák sám za seba neručí. V podniku menom SLIMÁK som sa s ním stretla o 7mej večer. Presnejšie som sa s ním mala stretnúť o 7mej večer, ale Juro meškal a prišiel až o 10tej s jeho flegmatickým pozdravom:
„Čo je?“
Podľa jeho názoru „Ahoj“, „Čau“ a iné pozdravy vyprchali z módy, a tak sa zhostil používania práve tohto.
„Aj ja ti prajem dobrý večer“, odpovedala som.
Juro si sadol na barovú stoličku a objednal si borovičku so 7 decovou minerálnou vodou. Na prvý pohľad to vo mne vyvolalo – tak buď bude 7 decová minerálka brzdou pre ďalších pár borovičiek, alebo je len chudák smädný. Po určitej chvíli som zistila, že minerálna voda bude predsa len dnešný večer zastávať úlohu brzdy, a nie ako pomôcka na uhasenie smädu.
„Ako dlho chceš zostať doma?“, opýtal sa.
„Napozajtra odchádzam späť do Bystrice.“
Typické pre naše rozhovory boli 10 minútové pauzy. A tak som si odrátala 10 minút, po ktorých brat pokračoval v konverzácii.
„Včera som si nahral na kazetu dobrý film. Maďarský. Nepočula si o ňom?“
„To by si mi musel najskôr povedať jeho názov.“
Brat zdvihol obočie, na ktoré som bez pauzy zareagovala.
„Prečo dvíhaš obočie, nemôžem ti predsa povedať či som ten film videla alebo nie, keď neviem ako sa volá.“
Po mojom argumente, Jurove obočie nezmenilo miesto pobytu na jeho tvári a dokonca ani veľkosť. V tom momente ma prepadla otázka, ktorú som si mnohokrát kládla v detstve: NIE SOM ADOPTOVANÁ? Všetci v mojej rodine sú určitým spôsobom zvláštni, veď aj suseda Beta neustále hovorí môjmu mladšiemu bratovi Mirovi, že je blázon, keď na ňu hľadí nepríčetným pohľadom. Miro má na to skvelý argument. Hľadí na ňu preto tak, aby vedel, že práve tento typ ženy, ho nikdy priťahovať nebude a pri sympatii jej podobných si cvičí pohľad, ktorým by jej podobné mohol jednoducho odstrašiť. Bez jediného slova..
Juro sa po chvíli pozrel svojím „normálnym“ pohľadom.
„Boh mi dal lampáš.“
Po jeho poslednej vete som naozaj netušila, s kým sa rozprávam. Či je to môj skutočný brat alebo si vedľa mňa sadol niekto iný.
„Boh mi dal lampáš?“
„To je názov toho filmu.“
„Aha..“
Juro sa napil z fľaše minerálky a zakýval na barmanku – tetu Evku, ktorá sa zdá mala naučenú jeho gestikuláciu a mimiku. Je to snáď jediná barmanka v Lučenci, ktorá dokáže vyčítať z ľudí i nemožné. Tak napríklad mužovi, ktorý sedel od nás ďalej o tri barové stoličky povedala v rámci obsluhy:
„Zajtra v tej lotérii určite vyhráte.“
Muž sa na ňu spoza dvojdecovej vodky nechápavo pozrel.
„Myslíte?“
„Nemyslím. Viem to.“
Muž vypil vodku na ex a rukou naznačil, že by nebolo na škodu, naliať si do druhej nohy, potom do tretej, a keď že viac nôh nevlastní, kľudne zaráta aj pravú ruku, ľavú, nos, oči a iné zaujímavé orgány v našom tele, až kým mu teta Evka nepovie:
„Zatváram.“
Neviem ako to tá žena robí, ale človeka dokáže prinútiť minúť celý obnos peňazí, ktoré pri sebe má. Presnejšie povedané prinúti ľudí, ktorí naletia jej presvedčivým metódam.
„Pôjdeme?“, opýtal sa Juro.
Prikývla som na znak súhlasu, obliekla sa a pobrala preč. Juro si dal ešte za jeden, údajne na zahriatie v tej zime, ktorá je vonku. Mimochodom, to isté mi tvrdí aj v lete, keď vonku sú neskutočné horúčavy. Cesta domov trvá peši asi 30 minút a ja si pred jej začiatkom musím veľmi dobre premyslieť o čom sa budem s bratom rozprávať. Tá dnešná neskorá nočná debata bola o gynekológoch, ku ktorej ani neviem akým zázrakom som sa dostala. Na druhej strane bola poučná, pretože okrem toho ako môj brat vyzerá, čo obvykle popíja a akú značku cigariet fajčí, viem o ňom niečo viac – a to, že zubárov svojím flegmatizmom doženie k zúfalstvu a gynekológov k filozofickým rozpravám.
Domov.. hm, sladký domov. Po všetkých tých nových nezvyčajných charakterových vlastností, ktoré sa objavia u nás doma, je to predsa len rodina, ktorú si nikto z nás nevyberá z výkladu číslo 7 alebo nevyhrá v lotérii. Sfúknem sviečky a pri poslednom šlágri Luisa Amstronga zaspávam s vedomím, že keď sa ráno prebudím budem doma.. vo svojom malom modrom svete...
Ty máš svoj osobitný svet, a nerád ťa ťahám do toho svojho.
Nikto nemá právo ti zasahovať do tvojho života.
(one – time father)
Pri svetle sviečok a jemného jazzu som sa opäť ocitla doma. Prísť domov po dlhej dobe, pre mnohých z nás znamená tú neskonalú túžbu vidieť rodičov, súrodencov, psa, mačky, zajačiky, škrečky a rybičky v akváriu. Nasýtiť sa vôňou známej rodinnej atmosféry, usmiať sa konečne bez pretvárky, precítiť objatia a bozky od starej mamy.. Hmmm.. Už to dávno to nie je tak ružové ako bývalo. Zakaždým, keď otváram našu bránu, dúfam v neuveriteľné. V niečo, čo ma emocionálne prekvapí a potom každý, každučký víkend sa budem tešiť na príchod domov. Áno, áno, hovorí sa, že nádej umiera posledná, ale tá moja si nestíha napísať ani poslednú vôľu. Keby ma počula stará mama povedala by svoju obľúbenú vetu: „Tak mladý človek, tak krásny a pesimista?!“ Presne to by povedala, keby jej už dlhšiu dobu nerobil spoločnosť Alzheimer.
Jediná možná doba kedy sa doma vyskytnem sú sviatočné dni, ktoré trvajú viac ako 3 dni. Zvítam sa v poradí: mama, pes, mačky, stará mama a bratia. Zvyšok osôb a zvyčajných predmetov je pre mňa dávno bezcenným. Odomknem si svoj malý modrý svet, otvorím balkónové dvere a zapálim cigaretu. Zakaždým, keď sa ocitnem na terase (na mojej terase) uvažujem nad tým, prečo každý rok renovujeme bazén, ktorý sa na nej nachádza. Dĺžka bazénu je 2,5 m a šírka 1m (aj to nie celý). Ja meriam 169,5 cm (čo je necelých 170) a podľa logických výpočtov a ideálnej predstavy pri plávaní kraulu urobím pohyb rukou 1x a pri štýle - prsia 2krát. Moji bratia sú oveľa vyšší, mama plávať nevie, starká bazén ako predmet už nenazýva a myslím, že iba zhruba tuší na čo sa využíva a naša zver ma prísny odpor k vode, z čoho vyplýva, že renovácia bazénu slúži za prvé ako dekorácia a za druhé ako dekorácia typu: „my máme bazén, nemáme teda len na chleba, ale aj na salámu“. Bazén ako spomínanú druhú dekoráciu využíva mama ako ukážku pre návštevu, ktorá si prehliada náš dom s 5 izbami, 1 kuchyňou, 1 kúpelňou, 1 toaletou, práčovňou, letnou kuchynkou, kotolňou, garážou a tou miestnosťou vedľa kotolne. Už 23 rokov som neprišla na to ako tú bezvýznamnú miestnosť pomenovať, keďže slúži len ako „zlatá brána“ k interiéru nášho domu. Moja krstná mama (sestra mojej mamy) ju nazvala, citujem: „Vierka, ja dúfam, že touto miestnosťou nevchádzajú hostia do vnútra, pretože je nevkusná, špinavá a veľmi tmavá.“ Vierka si pri takýchto situáciách nekladie servítku pred ústa a vždy pohotovo zareaguje. Nebolo tomu inak ani v tejto situácii: „Martuška, sama dobre vieš, že hostia chodia predným vchodom a takí tí obyčajní, vieš moja, tých druhých vediem do vnútra touto cestou.“ Domyslite si prosím vás k tejto vete jemný sarkastický výraz 54 ročnej ženy, ktorá patrí medzi ten zlatý stred. Teda nie je vysoko inteligentná namyslená panička ani ošomraná klebetná jazyčnica, ktorá telenovelu začne pozerať 10 minút pred jej začiatkom a diaľkový ovládač silne zviera v rukách, aby jej ho čírou náhodou niekto neukradol a nezmenil televízny kanál. Síce, to posledné robieva dosť často.
V spomínané tri dni som si myslela, že si oddýchnem od vypätých situácií a začnem sa trochu venovať aj sama sebe. To by som však nemohla vlastniť mobilný telefón, ktorý mi v tom čase vyzváňal neustále. Áno, mohla som ho vypnúť alebo povedať zázračnú vetu: „Nie, nejdem von, mám migrénu“, alebo „Dnes to nepôjde, pretože sa starám o starú mamu, ktorá si len tak nechtiac bez odkazu vyšla na ulicu s kladivom a nožom na chlieb v rukách.“ Druhý argument by bol ťažko uveriteľný, ale osobu na druhej strane telefónu, by aspoň patrične zmiatol.
Môj starší brat je.. tak jednoducho divný. Podľa niektorých známych, ktorí o ňom tvrdia len jedno a to: „Nehnevaj sa Katka, ale Jura by mali zakázať“, sa s ním snažím stretávať v rovnakých časových intervaloch, pretože keď prekročím jedno časové pásmo, v druhom už chudák sám za seba neručí. V podniku menom SLIMÁK som sa s ním stretla o 7mej večer. Presnejšie som sa s ním mala stretnúť o 7mej večer, ale Juro meškal a prišiel až o 10tej s jeho flegmatickým pozdravom:
„Čo je?“
Podľa jeho názoru „Ahoj“, „Čau“ a iné pozdravy vyprchali z módy, a tak sa zhostil používania práve tohto.
„Aj ja ti prajem dobrý večer“, odpovedala som.
Juro si sadol na barovú stoličku a objednal si borovičku so 7 decovou minerálnou vodou. Na prvý pohľad to vo mne vyvolalo – tak buď bude 7 decová minerálka brzdou pre ďalších pár borovičiek, alebo je len chudák smädný. Po určitej chvíli som zistila, že minerálna voda bude predsa len dnešný večer zastávať úlohu brzdy, a nie ako pomôcka na uhasenie smädu.
„Ako dlho chceš zostať doma?“, opýtal sa.
„Napozajtra odchádzam späť do Bystrice.“
Typické pre naše rozhovory boli 10 minútové pauzy. A tak som si odrátala 10 minút, po ktorých brat pokračoval v konverzácii.
„Včera som si nahral na kazetu dobrý film. Maďarský. Nepočula si o ňom?“
„To by si mi musel najskôr povedať jeho názov.“
Brat zdvihol obočie, na ktoré som bez pauzy zareagovala.
„Prečo dvíhaš obočie, nemôžem ti predsa povedať či som ten film videla alebo nie, keď neviem ako sa volá.“
Po mojom argumente, Jurove obočie nezmenilo miesto pobytu na jeho tvári a dokonca ani veľkosť. V tom momente ma prepadla otázka, ktorú som si mnohokrát kládla v detstve: NIE SOM ADOPTOVANÁ? Všetci v mojej rodine sú určitým spôsobom zvláštni, veď aj suseda Beta neustále hovorí môjmu mladšiemu bratovi Mirovi, že je blázon, keď na ňu hľadí nepríčetným pohľadom. Miro má na to skvelý argument. Hľadí na ňu preto tak, aby vedel, že práve tento typ ženy, ho nikdy priťahovať nebude a pri sympatii jej podobných si cvičí pohľad, ktorým by jej podobné mohol jednoducho odstrašiť. Bez jediného slova..
Juro sa po chvíli pozrel svojím „normálnym“ pohľadom.
„Boh mi dal lampáš.“
Po jeho poslednej vete som naozaj netušila, s kým sa rozprávam. Či je to môj skutočný brat alebo si vedľa mňa sadol niekto iný.
„Boh mi dal lampáš?“
„To je názov toho filmu.“
„Aha..“
Juro sa napil z fľaše minerálky a zakýval na barmanku – tetu Evku, ktorá sa zdá mala naučenú jeho gestikuláciu a mimiku. Je to snáď jediná barmanka v Lučenci, ktorá dokáže vyčítať z ľudí i nemožné. Tak napríklad mužovi, ktorý sedel od nás ďalej o tri barové stoličky povedala v rámci obsluhy:
„Zajtra v tej lotérii určite vyhráte.“
Muž sa na ňu spoza dvojdecovej vodky nechápavo pozrel.
„Myslíte?“
„Nemyslím. Viem to.“
Muž vypil vodku na ex a rukou naznačil, že by nebolo na škodu, naliať si do druhej nohy, potom do tretej, a keď že viac nôh nevlastní, kľudne zaráta aj pravú ruku, ľavú, nos, oči a iné zaujímavé orgány v našom tele, až kým mu teta Evka nepovie:
„Zatváram.“
Neviem ako to tá žena robí, ale človeka dokáže prinútiť minúť celý obnos peňazí, ktoré pri sebe má. Presnejšie povedané prinúti ľudí, ktorí naletia jej presvedčivým metódam.
„Pôjdeme?“, opýtal sa Juro.
Prikývla som na znak súhlasu, obliekla sa a pobrala preč. Juro si dal ešte za jeden, údajne na zahriatie v tej zime, ktorá je vonku. Mimochodom, to isté mi tvrdí aj v lete, keď vonku sú neskutočné horúčavy. Cesta domov trvá peši asi 30 minút a ja si pred jej začiatkom musím veľmi dobre premyslieť o čom sa budem s bratom rozprávať. Tá dnešná neskorá nočná debata bola o gynekológoch, ku ktorej ani neviem akým zázrakom som sa dostala. Na druhej strane bola poučná, pretože okrem toho ako môj brat vyzerá, čo obvykle popíja a akú značku cigariet fajčí, viem o ňom niečo viac – a to, že zubárov svojím flegmatizmom doženie k zúfalstvu a gynekológov k filozofickým rozpravám.
Domov.. hm, sladký domov. Po všetkých tých nových nezvyčajných charakterových vlastností, ktoré sa objavia u nás doma, je to predsa len rodina, ktorú si nikto z nás nevyberá z výkladu číslo 7 alebo nevyhrá v lotérii. Sfúknem sviečky a pri poslednom šlágri Luisa Amstronga zaspávam s vedomím, že keď sa ráno prebudím budem doma.. vo svojom malom modrom svete...
napísanísané:: 16.11.2004
prečítalo:: 1550 ludí