k6.sk - literárny server

EXCENTRIZMUS



Nepočítam koľkokrát som sa už zamyslela nad excentrizmom niektorých jedincov. Moju hlavu neustále napádala myšlienka, prečo to robia? Prečo sa im svet zdá pritesný, keď ich výčiny naberajú niekedy dramatické rozmery. Človek je záhadná bytosť. Ukrýva sa v ňom viac ako nás informujú základné biologické knižky. Áno, máme nohy, ruky, ústa, uši aj oči. Ach, a srdce, skoro by som bola zabudla. Rodíme sa, milujeme i nenávidíme, rozvádzame sa a zbližujeme, v neustálom kolotoči životných prekvapení. Niektorí z nás sú nároční, niektorí príliš skromní, ale ničím výnimočným sa neodlišujeme. Máme rovnaké pocity, rovnaké túžby, len rozmery sú iné, ak nerátame psychodelistov, ktorí sú za hranicami mentálneho vývoja. Svojím excentrizmom, svojou odlišnosťou lákajú poznať a porozumieť im. Dokážem to aj ja? Dokážem preniknúť? Prekročiť bielu čiaru, len tak, zo zvedavosti diferenciácie. Je ľudská bytosť tvorom, ktorý nielen požiera jedlo, ale aj nemateriálne veci? Sme zvery, ktoré sa nevedia uspokojiť, každou minútou sa zväčšuje náš pocit hladu? Hráme sa so slovíčkami, ktoré nám niekedy nesedia a tvárime sa pri nich blažene ako po dobrom sexuálnom zážitku. Áno, boli sme dobrí, tak dobrí, že sa na nás nezabudne. Prekvapili sme ľudstvo niečím, čo nemá každý. Najlepšie na tom je to, že niektorí to z nás to nehrajú a zvyšok je čisto originálny.

„Vážení, som hladná! Dala by som si... Dala by som si... Dala by som si.. KOLÁČ! Čerešňový. Alebo marhuľový? Koľko druhov koláčov dnes ponúkate?“, opýtala sa v bufete hypermarketu a poškrabala sa na lýtku. Mala tam chrastu, veľkú ako dlaň.
„Blbé korčule. Ako náhle si ich vyzujem, svrbí ma všetko, čo ma predtým nebolelo a teraz bolí! Chápeš? To je jedno, iba zbytočne mrhám slovami. Vážení? Nestretli ste tu trpaslíka v modrom kabáte? Šľohol mi cigy, parchant“, dopovedala a sadla si na stôl pred televízor.
„Aneta, sadni si prosím ťa na stoličku, nevidíš, že pozeráme televízor?“, ozval sa jeden zo starších robotníkov. Pomaly obrátila hlavu a zazrela na neho, pričom na tvári ešte stihla vykúzliť „Nicholsonov úsmev diabla“. Postavila sa a podišla k nemu.
„Jožko, vieš koľkokrát mi cez deň zaslzia oči?“
„Tak to milá moja netuším.“
„Dvakrát. Prvýkrát, keď vidím pred bytovkou ráno do práce žobrákov a druhýkrát, keď stretnem teba Jožko. Slzia mi oči z toho, že si ženatý, máš štyri deti, manželku na podpore a... rozopnutý rázporok!“, pobozkala ho na líce a utekala späť k pultu. Ľudia na okolo ju už poznali. Iba sa pousmiali a venovali pozornosť svojej polhodinovej prestávke. Robotník za ňou zakričal: „Anet, mám ťa rád, vieš o tom?“
Aneta sa otočila a poslala mu vzdušný bozk, ku ktorému dodala: „Aj ja teba zlato! A neflákaj sa, dojedz a makaj robiť.“
„Rozkaz miláčik.“
Okolosediaci sa na nich veľmi bavili. Zdalo sa, že sú miestnymi klaunami, ktorí sa obľubujú podpichovať. Aneta si z bufetu zobrala sendvič a cestou k stolu tancovala, krútila hlavou z jednej strany na druhú a pritom jej pohľad smeroval na mňa. Akonáhle ma uvidela, zastavila sa a začala si ma prezerať od hlavy až po päty. Položila sendvič na stôl a sadla si tak, aby ma mohla pozorovať. Odbalila si jedlo a prežúvajúc sa mi pozerala priamo do očí. V tom ďalekom pohľade ma vôbec neprekvapila jej nebojácnosť, odviazanosť. Chcela ma zaujať, vlastne chcela zaujať každého v miestnosti. Potrebovala obdiv ako soľ, potrebovala ho tak veľmi ako jej žalúdok sendvič.
„Hej, prosím ťa, máš cigu?“, pýtajúc zakričala na mňa.
Vedela som, že na mňa prehovorí, bola to len otázka času.
„Mám“, stručne som jej odpovedala.
„A mohla by som sa akože jednou ponúknuť?“
„Samozrejme... Ak sa nebojíš nákazy“.
Aneta prestala prežúvať a pohľad upriamila na staršiu ženu, ktorá si veľmi rýchlo pochutnávala na fazuľovej polievke. Zrazu sa zodvihla, vzala si z bufetu lyžicu a prišla si k nej sadnúť. Načrela lyžicou do polievky a ochutnala ju. Pani spozornela. Príliš otvorené ústa a Anetina drzosť jej zabraňovali slovnému prejavu. V tom momente nedokázala urobiť nič. Možno si len predstavovala ako jej lyžicu vrazí rovno do pažeráka. Ako sa opovažuje? Mne, staršej osobe?
„Tá polievka má šmrnc! Dobre ste si vybrali z jedálníčka. Vy ste tu asi nová, pretože môj sokolííííí zrak, vás ešte nestihol zaregistrovať. Na ktorom úseku pracujete? Mojou úlohou je preháňať sa v korčuliach po celom hypáči. Keď si tie oštary vyzujem, necítim si nohy... Masírovali ste niekedy nohy? Ak áno, nechceli by ste mi urobiť takú maličkú, malilinkú masážičku?“
Nemohla som tomu sama uveriť. Nebojí sa, že môže dostať jednu po papuli? Prečo túži byť stredobodom pozornosti? Dostala som obrovskú chuť spoznať to dievča, vedieť o nej všetko, ešte aj to kde sa narodila a aké má číslo topánok. Veľkolepé divadlo.
„To čo ste... čo ste to urobili, ako ste si to mohli...“, pani sa ani nestihla vykoktať, pretože ju Aneta predbehla.
„Kľud moja, kľudne, polievka nemá chybu. Volám sa Aneta, a vy? Viete čo pokecáme neskôr, už sa mi skončila prestávka. Obuť korčule a ufujazdiť pred stereotypom v tomto bufetíku. Čo vy nato? AAA, polievočka je fajn, len si dajte, je úžasná. Dobrú chuť.“ Akonáhle dopovedala, naznačila mi gestom, aby som ju nasledovala. Vycítila som, že práve dostala chuť na cigaretu, a keďže som bola jediná osoba, ktorá mala v bufete vyložené cigarety na stole, nemala inú šancu. Samozrejme ak nerátam to, že osobne priťahujem čudákov a stávam sa pre nich studnicou tajomstiev, bútľavou vŕbou, psychológom a inými srandovnými výrazmi, ktoré ma pred pár rokmi postihli.
„Neublížila si jej veľmi?“, opýtala som sa s menším odstupom.
„Blázniš? Viem, kde sú hranice. Nedovolila by som si ubližovať ľuďom. A okrem toho idú Vianoce, mám byť strojcom depresií? Nie, Ďakujem, mám iné poslanie.“
„Poslanie?“, opýtala som sa a ponúkla ju cigaretou.
„Každý z nás sa pre niečo narodil. Nikto nedýcha vzduch len tak zadarmo. Pre všetko musíme niečo urobiť. Si hladná? Musíš si navariť! Chceš lásku? Musíš sa zaľúbiť! A tak ďalej a ďalej a ďalej.“
„Zdá sa, že ty s tým nemáš problém?“
Z náprsného vrecka vytiahla zapaľovač a pripálila si. Každý jej zrakový kontakt bol obzvláštnený gestom. Všetci z nás máme niekoľko reakcií na dané skutočnosti. Reakcie sa obmieňajú, väčšinou si navykneme len na niektoré, ktoré potom často používame. Ani jedna nám nie je vlastná. Všetky kopírujeme, a preto nám napríklad pripadá, že sa dlhoroční manželia na seba podobajú. Iba sa kopírujú, to je celý trik. Vždy kopírujeme od toho, s kým sme najčastejšie a potom to niekedy vyzerá komicky, keď si svoje reakcie uvedomujeme a jasne ich vidíme na danej osobe.
„Vieš prečo má babôčka pávooká tak krásne krídla?“
„Neviem.“
„Pretože sme si zvykli na názor, na učenie, že má krásne krídla.“
„Akú to má spojitosť?“
„Predtým ako uvidíš babôčku, začuješ, že má krásne krídla. Čím viacnásobne to počuješ, tým si o tom viacej presvedčená. Ak iba pozoruješ človeka, ale s ním neprehovoríš, súdiš ho iba podľa reakcií, ktoré vypozoruješ.“
Zostala som mierne prekvapená, pretože v podstate mala pravdu. Excentrik a značne inteligentný. Teda, ak to neokopírovala. Do miestnosti pre fajčiarov vstúpila moja šéfka. Má nádherné vlasy – blonďaté kučery, hmmm... môj sen. Oprela si hlavu o ruku položenú na stole a zahľadela sa na Anetu a opýtala sa jej.
„Spala si včera?“
„Nie. Hrali sme volejbal s doktormi, masérmi, zubármi a kadekým z mediky. Vyhrali sme.“
„A z čoho máš taký zachrípnutý hlas?“
„Povzbudzovala som. He! Za niektoré hlášky ma skoro opľuli, svine!“
Postupom času som zistila, že Aneta sa musí predvádzať. Musí, pretože vlastnú energiu, ktorú pri tom vytvára, premieňa pozornosťou druhých na spätnú. Ako samonabíjacia baterka.
„Už musím ísť Anet, nezabudni mi dodať papiere zo skladu B7, lebo ma vyhodia.“
„Neboj kučierka, rozkaz bude splnený.“
Šéfka odišla a ja som opäť ostala na chvíľu sama s Anetou. Nemohla som to už v sebe dusiť naďalej. Musím sa jej to opýtať.
„Aneta, prečo podľa teba niektorí ľudia potrebujú mnohoznačný obdiv?“
„Pretože majú komplexy? Pretože sú na tom závislí?“
„Teda máš komplexy a si závislá?“, podpichla som ju.
„Dobrý ťah. Vieš prečo letia kačice do véčka?“
„Pretože majú svojho vodcu, presne na čele, ktorý ich vedie na bezpečné miesto, niekam, kde je potrava, teplota, ktorá im bude vyhovovať a tak ďalej.“
„Presne tak! Myslíš si, že ostatné kačice potrebujú vodcu?“
„Je to zákon prírody. Niečo, čo niekto navrhol a teraz sa to uplatňuje.“
„Podobné je to aj so mnou. Niekto ma navrhol, vyrobil a povedal mi čo mám robiť.“
„A čo máš robiť?“
Potiahla si posledný krát z cigarety a prudko ju zahasila. Pozrela sa mi priamo do očí a pravý kútik pier sa jej zdvihol. Sarkastické gesto, ktoré značí blížiacu sa odplatu.
„Práve sa mi skončila prestávka.“, vstala a počas východu cez dvere, ktoré malo dve malé kruhové okná, spoza nich vykukla a urobila grimasu. Odišla. Dopila som kávu a nad celou situáciou zakrútila hlavou. Neodpovedala mi. Moja neskrotiteľná zvedavosť bola nedobytá a to moje ego nemá v láske.

„Prosím vás, kde sa nachádzajú hračkárske telefóny, ktoré viem prepojiť z izby do izby?“, opýtala sa ma zákazníčka. Porozhliadla som sa po okolí a scanovala okolie. Kde len môžu byť tie prekliate telefóny.
„Pani, mrzí ma to, ale asi nám ešte nedošli. Viete, pracujem tu iba brigádnicky a tovar mení miesto z hodiny na hodinu. A...“
„...Tak mi zavolajte oprávneného pracovníka.“
„Samozrejme, pohľadám kolegyňu, majte chvíľu strpenia.“
„Počkám.“
Och, do riti. Ešte toto mi bolo treba. Kde len nájdem Janku, na ploche sa neobjavila už 40 minút. Skúsim si pomôcť sama, vymotám sa z toho.
„Pani, mám taký dojem, že tie telefóny sa nám minuli.“
„Boli ste to skontrolovať v sklade?“
„Samozrejme“, zaklamala som.
„Viete, mne sa jeden podarilo kúpiť, ale teraz mi bude na nič, keď nemám k tomu druhý.“
„Chápem vás.“ Snažila som sa, aby môj výraz tváre vyzeral dôveryhodne. V tom momente sa popri mne veľkou rýchlosťou prehnala osoba na kolieskových korčuliach. Rezala zákruty s premyslenosťou, akoby oči mala aj vzadu. Spôsobila menší vietor a ľuďom odfúklo prospekty hypermarketu. Po menšom vzruchu som sa vrátila opäť k zákazníčke.
„A nemohli by ste ich vymeniť za mobilné hračkárske telefóny?“
„Joj, to nie, už som to sľúbila, bolo by to nefér.“
„A čo takto panička vysielačky“, zaznel hlas spoza môjho chrbta. Otočila som sa a za mnou sa škerila Aneta. „Práve sme ich dostali, sú 3 v jednom balení spolu aj so základňou. Majú dosah až 30 metrov, a viete čo je na tom najlepšie? Môžete ich využiť aj vy. Ako kontrola detí! Rozumiete? Teda ak vám to charta ľudských práv, konkrétne detských, dovolí.“
„Prosím?“, opýtala sa žena
„Fajn, ideme na to od začiatku. Telefóny, o ktoré máte záujem sa nám minuli. Sú fuč! Adiééé predané telefóny. A tu zrazu... Predstavte si, dostali sme nový tovar a medzi nimi... To mi neuveríte – vysielačky.. vojenské... so základňou. Dokonca si ich môžete aj vyskúšať. Vy ostanete tu a ja sa prekorčuľujem niekam do skladu a budeme sa zabávať, čo vy na to?“
„Ehmm... ja..“
„Pani“, skočila jej do reči, „máte deti, ktoré sa nevedia dočkať Vianoc. Každým dňom túžia zrýchliť čas a presunúť sa už pod stromčekom, ktorý ste len pred pár hodinami doozdobovali a čo si pod ním nájdu? Vysielačky! Začnú skákať, výskať, objímať vás a ďakovať vám po stokrát. V očiach im budú skákať plamienky šťastia a vy budete rada, že ste neurobili chybu, a nekúpili ich.“
Pani na chvíľu uhla pohľadom a potom sa Anety opýtala:
„Kde sa nachádzajú?“
„Vážená, priamo za vami a na elektre si ich môžete vyskúšať. Šťastné a veselé už vopred.“
Pani sa otočila a akoby naprogramovane vzala krabicu, vložila ju do vozíka a namierila si to do elektra.
„Oči ľudí nikdy neklamú! Keď sa do nich zahĺbiš, nájdeš tam presne to čo chcú počuť, po čom túžia. Sú to ako veľké titulky na malom plátne. Prikrášľuj, ozdob, nahuckaj.“ Dopovedala a odkorčuľovala spievajúc na plné hrdlo: „Vážení, áno som klaun... so smútkom na dlani... nie, nie, nie nieeeee, netlieskajte mi naveky... lalalala...“

S podobnými zákazníkmi som strávila ešte 3 hodiny a potom fajront. Na dnes bolo dosť komunikácie s neznámymi ľuďmi. Počas prezliekania ma napadla jedna vec – prečo ľudia, ktorý pracujú s ľuďmi a pre ľudí, nemajú aspoň základy psychológie a sociológie. Vyhlo by sa toľkým chybám, preklepom.. Až to niekomu svitne, budem rada. Predstavte si toľko slušnosti pohromade. Toľko úsmevov, stiskov rúk, pozdravov.. Ľudia by prestali nadávať, pretože by vymizla ľudská hlúposť a naivita v geniálnosť. Na vrátnici sedela moja obľúbená vrátnička. Asi 50 ročná stará panna s krédom – Naser ma prosím, chcem ťa nasrať tiež. Myslím, že pri svojej najšťastnejšej situácii si spomeniem na ňu, určite mi predstava o nej samej danú skutočnosť spríjemní.
„Opäť mi vraciate špinavé tričko.“
Rýchlo som sa nadýchla, a v kľude vydýchla.
„Dúfam, že ste v skrinke nezanechali odpadky.“
Tak a dosť, nemám na ňu viacej nervov.
„Pani, viete o tom, že ste vo svojej podstate geniálna bytosť? Vy... Vy by ste mali byť predlohou ku komédiám, váš charakter by hrali známe herečky, len si to predstavte: všetci sa budú po vás opakovať, nastane klonovanie a vy budete vedúcou osobnosťou. Ja vás tak obdivujem!“
Vrátnička na mňa prekvapene hľadela, a myslím si, že keby reagovala aj negatívne, bolo by mi to jedno.
„Kedy opäť prídete?“, opýtala sa.
„Na budúci týždeň v rovnaké dni ako tieto. Prečo?“
„Prichystám vám už teraz čisté tričko a zámok od lepšej skrinky.“
Musela som sa uštipnúť. Počula som správne? Ja, mladá 22ročná žaba, práve vynadala staršej osobe, ktorá je alergická na všetko mladé a lepšie v jej okolí, mi pred chvíľou povedala, že ma tu bude nabudúce čakať čisté tričko? Neuveriteľné. Asi som sa jej hlboko zahľadela do očí a našla v nich práve toto. Nechám si to prejsť hlavou. Na vrátničku som „hodila“ svoj neodolateľný úsmev a ponáhľala som sa na autobus. Cestou som kontrolovala mobilný telefón. Štyri esemesky, dva neprijaté hovory. Ako nám len bolo dobre, bez týchto zázrakov techniky. Menej stresu, viac súkromia. Postupne sa nám to vytráca. Ľudia, ktorí čakali na autobus sa začali predbiehať pred seba. Vyzeralo to komicky, len škoda, že nie z tej lepšej stránky. V autobuse sa mi v kľudnom tempe nastupovanie podarilo vydobyť si miesto pre unavené nohy. Začala som odpisovať na esemesky. ...nezabudnite mi pripraviť červený koberec a vlajky mieru. Boh vám žehnaj deti... Pri odosielaní som mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Nevedela som, na ktorú stranu sa mám otočiť. Pohľady neznámej osoby ma doslova svrbeli na celom tele. Mám nápad, urobím to pomaly a budem dúfať, že osoba pohľadom uhne. Zdvihla som hlavu od mobilu a pomaly ju otáčala doprava. Pani s dieťaťom, dôchodca, muž v silných dioptrických okuliaroch, študentka, Aneta, pankáč, úradník... Moment, Aneta? Pozerala sa na mňa bez gesta, bez čohokoľvek čo by mi pripomínalo jej správanie v hypermarkete. Ona uhla pohľadom. To by predsa neurobila. Prečo nie je taká akú som ju spoznala? Musela som to zistiť a tak som sa rozhodla, že si k nej prisadnem.
„Si unavená?“
„Nie, len mám útlm.“
„Vieš, rozmýšľala som, kde sa podela tvoja živosť, hravosť.“
„Ľudia majú niekoľko tvárí. Vedela si o tom?“
„Áno.“
„Mám niekoľko zásuviek. Dobré je na tom to, že si ich otváram a prehadzujem kedykoľvek chcem.“
„Si... akoby som to povedala...“
„... zvláštna? Divná? Iná?“
„Presne tak.“
„Si však na omyle, pretože každý sme zvláštni, divní, iní. Líši sa to len veľkosťou. Niekto je väčší blbec, niekto zase menší. V podstate sme všetci blázni.“, dopovedala a zasmiala sa.
„teda mi nedovolíš nahliadnuť do tvojho vnútra?“
„Pamätáš si, čo som ti hovorila o očiach? Nikdy neklamú a sú tou najväčšou knihou, ktorú človek číta pokiaľ žije.. Neustále.. Len sa treba naučiť čítať, jediná vec, ktorú potrebuješ pri komunikácii s ľuďmi. Ústa sú až na druhom mieste..“
„Konečná!“, zakričal šofér autobusu na plné hrdlo. Ľudia sa ako besní začali tlačiť von. Porozhliadla som sa a snažila nájsť Anetu. Videla som už len jej tašku, s ktorou sa snažila predrať sa von z autobusu. Akonáhle som vyšla von začula som jej hlas. Postavila sa do stredu striekajúcej fontány a zakričala:
„Vážení, sme len malé čierne bodky na veľkom bielom papieri, ktorému sa nadáva svet!“ Zasmiala sa nebu a vo fontáne začala tancovať. Rukami hladkala vodu, ktorá v časových intervaloch padala na celé jej telo. Vyzerala ako balerína v hudobnej skrinke. Točila sa doprava a usmievala na celý svet. Neviem ako dlho tam bola. Cestou na internát som rozmýšľala o tom, do akej miery človek potrebuje obdiv. Ako dlho trvá jeho ukojenie? Excentrik je na obdive závislý. Na čom sme potom závislí my... my ostatní... my obyčajní blázni?