Diabolský mód

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky




Zjavil sa mi diabol. Presne ten. Belzebub. Satan. Pekelník. Lucifer. Nositeľ ohňa či svetla. Že vraj, ale nikdy neniesol olympijskú pochodeň, čo je v zásadnom rozpore s jeho menom. Je z toho sklamaný.

„Kto ste? A čo tu chcete? Ako ste sa sem dostali?“ spýtal som sa, keď som ho našiel v kuchyni, ako sleduje obsah mojej chladničky.
„Mal by si si nakúpiť,“ odpovedal mi.
„Ako ste sa sem dostali? Zavolám políciu.“ Bol som z votrelca veľmi nervózny.
„Upokoj sa a sadni si na stoličku.“
„Sadni? Vypadni z môjho bytu. Okamžite!“
„Sadni si!“ skríkol na mňa. Sadol som si. „Tak sa mi to páči, keď si pozorný a počúvaš.“
„Pozorný som bol aj predtým,“ odpovedal som.
„Nechytaj ma, prosím ťa, za slovíčka.“
„Musím zopakovať svoju otázku, že čo tu robíte.“
„Robím si, čo chcem. Som totiž diabol, ale volaj ma Bob, to je moje skutočné meno. Neznášam tie vaše pomenovania. Všetci satan sem, lucifer tam. Hovoril som im, keď to písali, že tam majú napísať Bob. A oni mi povedali, že Bob je fádny. Zabil som im za to rodiny. Bohužiaľ, napriek tomu sa to so mnou takto vlečie už tisíce rokov.“
„No to je fakt smola.“
„Robíš si zo mňa srandu?“ nahnevane sa spýtal.
„Samozrejme, že nie. Z diabla si zásadne srandičky nerobievam. Ani z toho posledného som si nerobil.“
„Tak po prvé, volám sa Bob a nie diabol a po druhé ja som skutočný.“
„Veď iste, každý jeden je skutočný.“
„Ale ja som fakt ten pravý a skutočný.“
„Veď dobre, ja ti verím.“
„Neveríš,“ znelo to akosi urazene.
„Fakt hej. Počkaj musím si zavolať.“
„Kam?“
„Ale iba tak. Matke. Mal som sa jej ozvať.“
„Dobre, zavolaj si,“ odpovedal. Odišiel som do vedľajšej izby a vytočil políciu.
„Dobrý deň, tu je Bob. Máte nejaký problém?“ ozvalo sa mi v telefóne.
„Bob?“
„Áno, Bob. Veď som ti hovoril, kto som. Dovoláš sa len tam, kam ti dovolím. Urobíš len to, čo budem chcieť ja. To, že tomu neveríš, nemení nič na fakte, že to tak je.“ Zložil som a vrátil som sa do kuchyne.
„Zdá sa, že si mi napichol mobil. Šikovné.“
„Nenapichol. Som skutočne Bob.“
„Tak dobre. Nenapichol.“
„Ty mi ešte stále neveríš?“
„Nie.“
„Čo by ťa presvedčilo?“
„Ja neviem, čo je v moci diabla?“
„Takmer všetko.“
„Takmer?“
„No povedzme, že všetko. To čo nie je sa aj tak vymyká tvojim vedomostiam a schopnostiam, čiže by si si to ako dôkaz želať nemohol.“
„Hm, tak ja neviem. Chcem plnú chladničku a uvarené jedlo.“ Bob to zariadil v okamihu. „Ako si to spravil?“ spýtal som sa v údive.
„To je jedno. Ani pilota v lietadle sa nepýtaš ako vzlietol, proste spokojne letíš aj bez toho, aby si vedel, ako fungujú všetky tie ručičky v kokpite.“
„Pravda, ale aj tak si myslím, že je to len trik.“
„Ach, ty si ale primitív. Retardovaný debílek. Fakt ma otravujú ľudia ako ty. Kedysi to bolo omnoho ľahšie. Žiadne pochybnosti. Nemusel som nikomu nič neustále vysvetľovať a dokazovať.“
„Tak ja neviem, skús nejakú inú podobu.“ Premenil sa na pivo, potom slimáka, malého sloníka, ženu, opicu, knihu a potom opäť na Boba. „Fajn. Povedzme, že ti verím.“
„Super!“ rozradostil sa.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ nečakal som na odpoveď, „Existuje aj Boh? Aj on má iné meno? Tiež môže len takmer všetko? Alebo je vás viac? Myslím takých ako ty. Necíti sa Boh osamelo? Ty sa necítiš osamelo?“
„Boh?“ zaručal rozzúrene. „ Stále rovnaká otázka. Keď niekto zistí, že som to ja...“
„Bob,“ doplnil som ho. Prikývol.
„...tak sa okamžite spýta naňho. Vymyslená postavička je slávnejšia ako ja, autor. Ako pri supermanovi. Vieš ako mi to lezie na nervy? Neuveriteľne. Už je to klišé. Táto otázka. Stále dookola. Za to som zničil aj celé mestá a dediny, z ktorých pochádzali tí, čo to napísali a presvedčili ma, že s triednym nepriateľom to bude lepšie, vierohodnejšie. Zakryje to kopu problémov, keď s ním budem fiktívne bojovať. A on zrazu začal existovať vo svojej neexistencii a ešte sa stal obľúbeným. Na rozdiel odo mňa, všetci ma začali neznášať. Veril by si tomu? Taká nespravodlivosť. Musím sa ti priznať, niekedy na mňa prichádza zlosť. Potom sa stávajú zlé veci. Ja som chcel byť fakt dobrý, ale keď ma každý vníma v takom zlom svetle. Zraňuje ma to,“ znechutene sa zviezol na stoličku oproti mne.
„To ti verím. Možno by to spravila nejaká PR kampaň. Reklamy, filmy, knihy a tak.“
„Už som to skúšal. Keď proti tomu sa vždy postavia nejakí zaslepení konzervatívci a takú kampaň odsúdia ako zlú. Asi vás budem musieť všetkých zabiť a budem sa hrať s malými zvieratkami. Tie si o mne nemyslia nič zlé. Veď aj ja mám city. Ako môžu byť ľudia takí krutí?“
„A kvôli čomu si prišiel za mnou?“
„Pôvodne som si prišiel len pokecať, lebo som mal depresiu, ale teraz som sa rozhodol, že mi urobíš tú PR kampaň.“
„No to určite. Veď budem vypadať ako nejaký satanista.“
„Mám ťa zabiť?“
„Ale tak v pohode. V podstate som si vždy prial zomrieť pri konci sveta, prípadne po odhalení nejakého obrovského tajomstva. Teraz už môžeš.“
„Tak ťa nezabijem, keď si si to prial. Aj tak by mi to bolo k ničomu. Okrem toho nechcem, aby si vypadal ako nejaký satanista. To by mi nepomohlo. To sú len takí pomýlení šašovia, čo si myslia, že niečo o mne vedia, a že ma teší, keď mi obetujú nejaké zvieratká alebo sa tvária zle. Čo mňa teda vôbec neteší. Vôbec nechápu o čo mi ide.“
„A o čo ti ide?“
„Aby ma ľudia mali radi. Pripadám si ako nejaký chudák, z ktorého si všetci len robia srandu. A pritom by som mal byť celebrita. Ale tá pozitívna, nie ako Mickey Rourke. Skôr ako Mickey Mouse. Príjemňák.“
„Skôr sa ťa boja.“
„To je také isté zlé,“ odvetil sklamane. „Takže to nechceš robiť?“
„Nie. Vieš čo som si myslel? Že budeš chcieť moju dušu. Aby som sa ti upísal,“ povedal som pobavene.
„Na čo by mi bola, preboha? Vidíš? Ešte sa aj hovorí preboha. Nikdy som nepočul prediabla alebo preboba. Ešte aj vo worde mi to vždy podčiarkne červenou.“
„Takže ty duše nepotrebuješ?“
„Ty sa vôbec nestaráš o moje problémy, stále si trepkáš svoje. Presne ako som povedal, duša by mi bola na nič. Čo by som s ňou robil? Niečo z nej postavil? Alebo niečo ňou zaplatil? Myslíš, že ich berú v obchode? Ty keď si ideš kupovať šaty alebo jedlo, tak povieš, že dnes vám zaplatím dušou? By na teba pozerali ako na blázna. A ja ako blázon vypadám nerád. Keď si to o mne myslia, tak sa prestávam ovládať a stávajú sa zlé veci. A čo to je duša? Myslíš, že sa to dá nejako od teba oddeliť?“
„Neviem, preto sa ťa to pýtam.“
„No vidíš.“
„Takže, keď neexistuje boh, tak si ty všetko stvoril?“ spýtal som sa so záujmom.
„Ja som nič nestvoril. Ocitol som sa tu ako ty. Vlastne nie ako ty. Nenarodil som sa, proste som tu bol. Už som tu strašne dlho. Je to vyčerpávajúce. Podľa mňa je nado mnou ešte nejaký záhadný systém alebo princíp, ktorý keď nepoznám ja, tak ty ho poznať nikdy nebudeš. Ale nikomu to nehovor. Je zbytočné ľuďom takto robiť bordel v hlavách.“
„Som z toho zmätený.“
„Presne o tomto bordeli som hovoril. Teraz ma budeš otravovať ďalšími otázkami.“
„Isteže budem, veď s diablom sa nebavím každý deň.“
„S Bobom. Už som ti povedal, ako ma máš volať. A chcel by si?“
„Čo?“
„Sa so mnou baviť každý deň.“
„Nie.“
„Prečo? Si strašne neslušný. Vieš koľko mám kontaktov? Mohol by si byť môj kamarát aspoň kvôli vlastnému prospechu.“
„Nie.“
„Prečo?“
„Pretože si Bob. Síce veľmi príjemný spoločník, ale pripadáš mi príliš hystericky a hysterici ma vôbec nebavia. Okrem toho ja som so svojím životom spokojný.“
„Si spokojný? Určite? Veď si len taký nemajetný žebráčik. Nič výnimočné, nič neznamenáš. Predstav si, čo by si všetko mohol mať.“
„Tak prečo si prišiel za mnou, keď som nič? Mohol si si vybrať minimálne 7 miliárd rovnakých nič.“
„Ľudí je menej a niektorí sú niečo, čiže to nevychádza.“
„Ako vieš, že nás je len toľko?“
„A je vás viac?“
„Ja neviem. Prečo nie? Keď existuješ ty, tak nás môže byť aj viac.“
„No a?“
„Tým chcem povedať, že možno ani ja nie som nič, ale tí čo si o sebe myslia, že sú niečo, tak sú v skutočnosti nič. Ale možno je to skutočne tak, že som nič a v tom prípade som s tým zmierený. Nebudem sa s tebou kamarátiť. Pretože ty by si to nezvládol. To prospechárske kamarátstvo. A v nejakom hysterickom záchvate by sa diali zlé veci.“
„A keď sa budú diať aj tak? Alebo napriek tomu?“
„To sa ti neoplatí. Veď som jedným z mála, čo v skutočnosti vedia aký si.“ Pozrel na mňa rozmýšľajúc.
„Tak dobre. Keď mi to niekto takto rozumne vysvetlí, tak už to nie je ani také iritujúce. V skutočnosti sa mojím prospechárskym kamarátom diali samé nepríjemné veci. Veľmi nepríjemné.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Spýtaj.“
„Čo sa so mnou stane po smrti?“
„Premeníš sa na motýľa a budeš si poletovať. Necháš sa unášať vánkom a ostaní ľudia sa budú kochať z tvojich farieb. Tí zlí sa premenia na mole.“
„Fakt? Motýľ?“
„Nie,“ a zmizol so zlomyseľným smiechom.

Ráno som sa prebudil a zaprisahal som sa, že už žiadne drogy. Aspoň nie sám.

„Ty si fakt strašne primitívny hlupák,“ zjavil sa Bob. „Veď si mi povedal, že tomu veríš. Donekonečna dokazovať, to ma sere najviac. Mal som ťa zabiť.“ Odvtedy sa mu snažím veriť každé slovo. Ale podľa mňa si niekedy vymýšľa.

napísanísané:: 21.12.2008

prečítalo:: 665 ludí