Farebná mozaika

autor:: mia

rubrika:: poviedky

„Haló, je tu niekto?“ spýtala sa nesmelo Ali, keď klopajúc na masívne dvere z dubového dreva otvárala podkrovnú rohovú izbu. „Je tu niekto?“ ozvala sa trochu hlasnejšie ešte raz. Nikto sa neozval. Vytiahla teda zo zámku veľký zdobený medený kľúč, ktorý visel s ďalšími dvanástimi na starej koženej šnúrke a znútra za sebou zavrela dvere.
Ovial ju chlad, ktorému sa nijak nebránila. „Cudzinec vo vlastnom dome,“ ani nie naschvál vyslovila nahlas. Bola takmer prázdna. Skoro bez okien, len jedno malé, kdesi vysoko v rohu na stene oproti, aj tak smerujúce na sever. Na kedysi bielych stenách žlto –hnedé zaschnuté stekance z premokajúcej strechy. Na stene vľavo od dverí visel obrovský zaprášený Rothkov obraz. V pravom rohu stál stolík s veľkým zrkadlom, obkoleseným ostro svietiacimi žiarovkami, aký mávajú baletky v šatniach. A stolička z 19.storočia, drevená, s vysokým operadlom, mäkká, vyčalúnená látkou s kvetinovým vzorom, páchnuca po petroleji. Na stolíku boli porozhadzované ťažko zmývateľné divadelné farby, stará kefa na vlasy a nožnice pre ľavákov.
Ali si sadla za stolík pre baletky. V zrkadle uvidela vráskavú unavenú tvár s takmer zelenými kruhmi pod očami. Bledé chladné oči vzbudzovali strach aj v nej samej. Do pravej ruky zobrala kefu a začala si česať strapaté krátke vlasy, odfarbené na blond. Nešlo to. Čím viac sa česala, tým viac sa strapatili. Kefa sa omotávala chumáčmi vlasov, až sa nedala od nich oddeliť. Videla sa v zrkadle, ako si kefou vytrháva zmotané chuchvalce. Zobrala pripravené nožnice do ľavej ruky a odstrihla kefu aj s trsom vlasov. Odhodila ju na druhú stranu izby rýchlym prudkým pohybom, akoby ju pálila. Otočila sa späť k zrkadlu. Zase si uvedomila, ako nenávidí svoju tvár. Ostré nevyspaté, krvou a strachom presiaknuté oči a vrásky vyrývané samotou. Neznesiteľná beznádej a nenávisť ju prinútili udrieť zovretou päsťou do zrkadla, dúfajúc, že sa rozbije na tisíce drobných sklíčok, ktoré by mohla nafarbiť s poskladať z nich mozaiku. Ale zrkadlo sa ani nezatriaslo. Buchla päsťami do stola, až ju zaboleli. Tvár si skryla do dlaní a priala si pocítiť vlhkosť sĺz. Ale jediné, čo cítila bola len suchá drsná koža, ktorá pri pohľade do zrkadla vyzerala ako zažltnutý krepový papier.
S rozvahou a odhodlaním, ako vždy, sa začala maľovať divadelnými farbami. Bielu si rozotierala po lícach, nose, brade, čele, oči si zvýraznila hrubou čiernou linkou a pery natrela krvavo – červenou. Ako sa maľovala, jej odraz v zrkadle postupne mizol. Prestávala vidieť líca, nos, bradu, čelo, oči a nakoniec pery. Konečne, pomyslela si, môžem ísť ďalej. Ako vždy.
Vyšla z izby a starostlivo ju zamkla tromi otočeniami kľúča. Ocitla sa na dlhej vykachličkovanej chodbe. Zo stien a stropu stekali a kvapkali drobné kvapky vyzrážanej pary. Pary z dychu toho, čo jej stálo za chrbtom a dýchalo na krk. Toho, čo jej mrazivým dotykom ohmatávalo bradu, krk, chrbát, ramená, boky a dokonale poznalo každý zhyb jej tela. Čo nikdy nevidela. Vzbudzovalo to v nej neznesiteľný strach, z ktorého zmeravela, z ktorého sa jej postavil každý chlp na jej vychudnutom tele. Strach, ktorý jej zastavoval tep. Jediné, čo dokázala vnímať bol jeho dych..........................nádych
výdych
nádych
výdych.............................hhhhhhhhhhhhhhhhh
ffffffffuuuuuuuuuuuu
hhhhhhhhhhhhhhhhh
ffffffffuuuuuuuuuuuu
..................................a zvuk kvapiek vyzrážanej pary, klopkajúcich na studené kachličky v presnom rytme.
Nemohla sa otočiť. Mohla iba vytiahnuť obrovský zväzok kľúčov a roztrasenými rukami vybrať malý špinavý kľúč od izby oproti tej, z ktorej vyšla. Odomkla trojitým otočením kľúča a zabuchla za sebou plechové dvere.
Uprostred izby stála veľká zhrdzavená rozhegľaná posteľ. Posteľou sa to dalo nazvať možno kedysi, teraz z nej ostala len kovová kostra, na ktorej bol položený vyšúchaný pásikový matrac so škvrnami od rôznych telesných tekutín. O jednu z tyčí posteľnej konštrukcie sa opierala postava nejakého chlapa z kartónu. Podobná tým reklamným s podobou celebrít alebo policajtov na výstrahu, len táto bola z kartónu zo starých deravých navlhnutých krabíc a nebola dokončená. Vôbec nemala nakreslenú tvár. Namiesto nej bol len akýsi bledo-oranžový podklad. Na trupe bola nakreslená košeľa s vestou a sakom a čierny motýlik pod krkom. Jednou rukou sa držal postele, druhú mal dlaňou otvorenú k dverám. Akoby čakal na almužnu, ktorá mu pomôže ožiť. Nohavice nakreslené nemal. Namiesto nich, zase len ten bledo-oranžový podklad.
Izba nemala žiadne okná, steny boli holé, len na jednu niekto napísal červeným sprejom, postaveným vedľa steny, veľkým písmom BITCH.
Ali podišla ku kartónovému mužovi a naučenými dotykmi ho začala vzrušovať. Bozkávala ho a dotýkala sa ho, vášnivo a nedočkavo. S farbami na tvári to šlo ľahko. Pocítila príval šteklivého tepla v podbrušku o 38 sekúnd. O 43 sekúnd ju položil na vŕzgajúcu hrdzavú posteľ a pomilovali sa za 7 minút a 16 sekúnd. Ako vždy. Kartónový muž vstal, zapol sa, jednou rukou sa oprel o posteľ a druhú otočil dlaňou k dverám. Ali vstala, zapla sa, zobrala pri stene stojacu plechovku a červeným sprejom obtiahla nápis BITCH. Bez slova odišla z izby a starostlivo ju zamkla.

................................. hhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhh
ffffffffffffffuuuuuuuuuuuuuuuuu
hhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhh
ffffffffffffffuuuuuuuuuuuuuuuuuu
.........................teplý dych za jej chrbtom a mäkké dotyky jej zabraňovali dýchať......a tie otrasné vyzrážané kvapky odrážajúce sa od zrkadlovo vyleštených kachličiek......nemohla sa otočiť......nevládala........Z obrovského zväzku teda vybrala ďalší, farebný kľúč, ktorý vyzeral ako plastový. Otvorila ním drevené dvere natreté na bielo. Vstúpila do detskej izby. Hrala v nej hracia skrinka s tancujúcou baletkou. Pod nohami pocítila mäkký koberec. Oproti dverám sa týčilo veľké okno s bielymi záclonami s kvetinovým vzorom. Steny boli natreté bledo-modrou farbou a viseli na nich obrázky hrdinov z rozprávok a zarámované fotografie akéhosi asi desaťmesačného dieťaťa. Napravo bledo-hnedé skrinky a poličky naplnené hračkami. Hračky boli porozhadzované aj po zemi. V ľavom rohu izby stála detská ohradená drevená postieľka a vedľa nej ležal vyleštený nabrúsený kuchynský nôž. Ali sa k nej vybrala pomalým, váhavým krokom po špičkách. Zakaždým stúpla na nejakú pískajúcu hračku a zakaždým sa jej zľakla.
Keď prišla k postieľke uvidela v nej to, čo vždy. Usmievajúce sa dieťatko, bezstarostne mávajúce rukami a nohami, oblečené v ružových dupačkách. Šťastne vydávalo nejaké neidentifikovateľné zvuky a siahalo po všetkom, čo by sa dalo chytať a žuvať. Dotkla sa jeho ručičky a ono sa jej chytilo tak, že jeho prsty obkrúžili celý Alin ukazovák.
„Mala by si to už konečne urobiť. Už by si mohla byť natoľko zrelá a vyspelá,“ ozval sa chrapľavým prefajčeným hlasom asi päťdesiatročný muž, schúlený v pravom rohu izby, ktorého si Ali doteraz nevšimla, aj keď vedela, že tam je. Vždy tam je. „Urob to už. Ako dlho sa už odhodlávaš?!“ zvyšoval hlas. Ali vzala nôž, ležiaci pri postieľke a priložila ho dieťaťu pod krk. Bábätko sa len usmievalo, žmurkalo veľkými hnedými očami a stále držalo Alin ukazovák. Veď je to jednoduché, pomyslela si...jeden ťah...ako kura. „Urob to už, lebo odtiaľto nikdy nebudem môcť odísť!!! Urob to!!! Reval chlap v čiernom klobúku, nervózne si zapaľujúc Marsku. Zelené oči mu iskrili nedočkavosťou šelmy, ktorá si vyhliadla svoju korisť. Ali pritlačila silnejšie. Pomyslela si, mala by som....už sa odhodlávam dlho....mala by som to už konečne urobiť. Veď to chcem. Chcem to, chcem to, chcem to....opakovala si akoby sa sama presviedčala.....musím....pritlačila ešte silnejšie......... „Prečo to, doriti nedokážem?!!! Ziapala „Nemôžem, neviem to!!! Nechaj ma na pokoji!!!“ Ako vždy, odhodila nôž na koberec, vybehla z izby a roztrasene ju zamkla.
„Nie....zase ten dych a kvapky....“ rýchlo hľadala kľúč od izby oproti...veľký pozlátený iba s dvoma zubami.
Rýchlo ním otvorila dvere s hrubým gravírovaným sklom a s úľavou ich za sebou zabuchla. Ohúril ju neporiadok. Kopa starého, červotočmi prekúsaného aj nového nábytku, množstvo obrazov na stenách i zvesené, položené alebo pohodené na vŕzgajúcich parketách, polorozpadnuté zväzky kníh zaplňujúce prehýbajúce sa police, čínske vázy, grécke sochy, drevené mačky a porcelánové slony, impresionistické obrazy, olejové lampy a starožitné svietniky, otrasní barokoví anjelici, praveké madony a vypchaté vtáky. A kopa oblečenia, od večerných šiat po šušťavé džogingové súpravy a v strede izby pohodené ostro ružové boa. V jednom rohu gramofón, na ktorom sa stále dookola prehráva platňa Edith Piaf a v druhom pozlátená klietka so škovránkom, ktorý občas zvykol spievať. Ali neznášala túto izbu. Z nechutnej rozháranosti, neporiadku a gýčovitosti, ktorou bola napustená, jej prichádzalo zle. Nikdy sa však neodhodlala upratať ju. Nenávidela to tu. A seba nenávidela za to, že to nedokáže zmeniť. Ako vždy, ju len bezradne využila ako najbližší možný úkryt pred tým na chodbe, pri úteku z predchádzajúcej izby. Blúdim v zakliatom kruhu, behalo jej hlavou....musím ho už konečne rozpojiť... Čo mám robiť...musím urobiť niečo inak ako vždy, inak nikdy neprestanem blúdiť izbami vo vlastnom dome. Už nemôžem postupne otvárať ďalšie a ďalšie izby. Nič sa v nich nezmenilo, zakaždým tie isté múry a nábytok a hudba a postavy......vedela, čo musí urobiť. Zrak otočila na obyčajný malý kľúč vo zväzku. Nikdy ho nepoužila. Bol od trinástych dverí na konci chodby s nápisom ÚNIKOVÝ VÝCHOD. Vedela, že to raz bude musieť urobiť, no odkladala to, ako najviac sa dalo. Uvedomovala si, že bude musieť prebehnúť celou dlhou chodbou, kým sa dostane k týmto dverám a že po celý čas bude mať za sebou to, čoho sa tak strašne bojí. Už sa však rozhodla. Musí sa tam pozrieť. Najsilnejšie ako mohla, chytila do rúk malý obyčajný kľúč akoby držala v ruke niečo nesmierne hodnotné. Vlhkou rukou otvorila dvere. Pocítila úľavu, keď si uvedomila, že odchádza z izby, ktorú nemôže vystáť. Vyšla na chodbu. Cítila to za sebou, začalo sa jej to dotýkať. Počula pravidelný dych a kvapkanie vyzrážanej pary. Zimomriavky zo zvieravých dotykov ju začali paralyzovať. Choď! Kričala na seba vnútri. Vtom sa najrýchlejšie, ako mohla, rozbehla k dverám na konci chodby. Vedela, že je to stále za ňou, neprestávala cítiť jeho dych na svojom krku. Kvapky začali padať hustejšie a v kratších intervaloch. Padali jej na vlasy, ramená a do očí, až jej zabraňovali vidieť. Cítila, ako jej to drží nohy, aby nemohla utekať a z jej ruky sa to snaží vybrať kľúč. Musím sa tam dostať...už som skoro tam! už nevládala vysloviť nahlas....
Bola na konci....pripraveným kľúčom odomkla oceľové dvere. Už neváhala. Zadýchane vbehla dnu a zabuchla za sebou.....
Ostala obrátená tvárou k dverám a oprela si o ne čelo, aby sa vydýchala. Chvalabohu, je to za mnou, myslela si s úľavou. Vtom začala cítiť pravidelný teplý dych na krku...dotyky na chrbte, ramenách a bokoch. Nevládala. Asi skôr z únavy a vyčerpania ako zo zvedavosti sa pomaly otočila. Pohľad bol desivejší ako si kedy predstavovala. Pozerala do chladných bledých očí, z ktorých mala vždy strach. Strapaté povytŕhané a poodstrihávané blonďavé vlasy ešte viac zvýrazňovali drsnú zvráskavenú zažltnutú kožu. Chudá postava držala bez slova v roztrasených rukách zrkadlo. Pozrela sa doň. Uvidela tvár, namaľovanú divadelnými farbami....biele líca, nos, brada, čelo, hrubé čierne linky okolo bledých očí a krvavo-červené pery. Zľakla sa. Nikdy sa takto nevidela. Zrazu sa na zrkadle vytvorila puklina. Ďalšia .........a ďalšia.......Zrkadlo začalo praskať a pukať, čo vydávalo ostré zvuky ako rozbíjajúce sa poháre o vykachličkovanú dlážku....rozbilo sa na tisíce malých kúskov.
Ali si postupne zotierala z tváre divadelné farby a začala nimi natierať črepiny prasknutého zrkadla. Vytvorila z nich farebnú mozaiku samej seba.

napísanísané:: 5.9.2008

prečítalo:: 1205 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk