k6.sk - literárny server

Slnko vyšlo na oblohu. Dvor bol opäť prikrytý snehom. Pred búdou rozvoniavalo čerstvé mliečko. Vybehla som von.
– Dobré ráno Rita. – povedal Petrík. Chvíľu ma sledoval ako si na ňom pochutnávam a potom odišiel. Dopila som ho. Chvíľu som premýšľala, čo dnes budem robiť. Tak som sa rozhodla, že sa tu poobzerám. Opustila som svoju búdu a šla smerom, kde som naposledy videla prasiatko. Za rohom stál veľký smiešny vták.
– A ty si kto? – opýtal sa vták.
– Ja som Rita. A ty? – opýtala som sa.
– Sliepka. – povedala. Toto je náš dvor! Zamávala krídlami a striasla sa. V tom ma obklopili ďalšie sliepky. Sledovali ma, lebo psíka asi ešte nevideli. Jedna ma poťahala za chvost, druhá za uško a tretia si čosi kotkodákala.
– To je môj chvost. – zaštekala som. Sliepky sa hneď rozpŕchli po dvore. Začali hlasno kotkodákať. Mne sa to hneď zapáčilo.
– Asi sa chcú hrať. – pomyslela som si. No dobre, prvá chytám ja. – povedala som a rozbehla za veľkou sliepkou. Tá začala kričať o pomoc. Zastavila som sa, poobzerala okolo, ale nič nebezpečné som nevidela. Tak som sa za ňou pustila ďalej. Bolo to zábavné. Ba zábavnejšie ako s prasiatkom, pretože sliepky zamávali krídlami a sem tam aj lietali nad zemou. Zrazu sa objavila iná sliepka. Roztiahla krídla a začala kričať.
– A ty si kto, že si dovoľuješ naháňať moje sliepky? – povedala.
– Ty si, ale divná sliepka. – povedala som.
– Ja a sliepka? Veď ja som kohút. – odvetil kohút.
– Kohút?
– Áno. Ja som pánom tohto dvora a nedovolím ti naháňať moje sliepky, rozumieš?! – pokračoval kohút.
– Veď ja som sa chcela iba hrať. – bránila som sa.
– Tak si nájdi iného kamaráta. – povedal kohút.
– A ty sa so mnou nechceš hrať?
– Nie, nemám čas. Musím dávam pozor na sliepky! – odvetil.
– No dobre. – povedala som a pobrala som sa do svojej búdy. Premýšľala som, čo mi povedal ten kohút o inom kamarátovi. Ale kde si nájdem iného kamaráta? Ešte neviem, ale zajtra, zajtra na to možnože prídem. Ľahla som si na vankúš a zaspala.