Koľko sekúnd za Dharmatanom
autor:: Zí
rubrika:: rozpravky
Ako sa to všetko začalo
„Vieš, že ak si klavirista zlomí ruku, už nemôže hrať? Stráca jediný zmysel života.“
„To je naozaj pravda?“
„Neviem. Ja tomu verím a viac ma nezaujíma.“
„Nejdeš sa milovať?“
„Nie, nechce sa mi.“
„Tak nechaj tak.“
A odišiel. Náš rozhovor. Dokázal sa na mňa pozerať celé tri minúty. Nič z buniek ho nezaujíma. Sterilný impotent. Pozerám sa z okna v tvare kvetiny. Naivné myslieť si , že tvar a forma dokážu vyvolať pocit krásy. Friedrich má pravdu. Ktovie, či s tým skončil. " Na Vianoce ti dám ako darček moju smrť..." Asi som tento rok nedostatočne žila. Milosrdný Boh ma musí potrestať. Friedrich videl Boha! Vraví , že bol dokonalý. Friedrich vie, ako to vo svete chodí. Friedrich sa vyzná.
Slávnostné zakončenie
Vyzeral svetovo a skúsene.
Aj sa tak tváril.
Sako mu sadlo perfektne.
Roh ulice zdôrazňoval jeho dôležitosť.
Nemal meno a Bánovce mu nedovoľovali prejaviť sa.
Necítil pálčivú bolesť v malíčku.
Z ľavého vrecka mu vypadla žiletka.
Mestom sa ozýva ťažoba hriechu.
Zohavené telo Golema odstrašuje okoloidúcich.
Ľudí ochotných za každej situácie pomôcť.
Pche!
Už nikto nikdy nebude o ňom počuť.
To melancholické Friedrich.
Ó, Friedrich! Ty ničomník!
Poslednú dávku pohltila kaluž.
Zapredal sa tomuto svinstvu.
Pýta sa sám seba, kde sú tí priatelia na život a na smrť.
Budeme spolu chodiť na výšku.
Cestovať po svete.
Ako ti je v Hongkongu, pán X?
A čo ty, zase ťa povýšili?
Aj mňa, z apatického rojka na feťáka.
V ten večer Friedrich nezapadol prachom.
Jednoducho si kúpil kopírku
a oskenoval si lepší, kvalitnejší život.
Konečne hladil klávesy na nástroji dokonalosti.
Je známy a obľúbený.
A dokonca si už aj podal ruku s Debussym.
Tak strašne som mu závidela. Vedel, že som tam. Že páchnem za rohom. Vlastne ma tam aj chcel. Dosť to bolelo iba sa prizerať na ten akt a nepridať sa k nemu. Nemohla som. Niekto mi zviazal šnúrky na topánkach. Friedrich mal podobné. Vlastne také isté. Len o čosi väčšie. Friedrich mal väčšiu nohu ako ja. Kúpili sme si ich minulý rok o tomto istom čase. Mala by som mu ich vyzuť, nech ich neukradne nejaký bezďák. Ešte jedno milovanie. Nestíham. Musí sa upraviť. Debussy je niekto. Pred ním sa nechodí neupravený. Friedrich to vie. Friedrich sa vyzná.
Spomienky I
Dobročinný skutok
„Stlač to,“ povedal a stlačila som.
„Už je po všetkom?“
„Vyčkaj, nepredbiehaj dejstvá. Má svoj čas. Cítiš? Začína. Sála z toho energia. To značí správnosť veci.“
„Je mi horko.“
Ten oheň bol jak oheň. Typický. Jeho sila ma omráčila. Aj Friedricha.
„Budova neplnila účel. Bolo našou povinnosťou ju zbúrať.“
„Zničili sme prácu tisícok rúk.“
„Aspoň mi už nebude prekážať vo výhľade z okna.“
„Máš aj krajšie okná.“
„Kazila priestor...Chytala špinu. Držala v sebe chudákov.“
„Chudákov, ktorí vďaka nej žili.“
„Postavíme majestátnejšiu.“
Hej, postavíme. Nestihli sme. Teda, ty! Ja mám čas. Ako ten oheň. Pamätáš? Vtedy som nebola presvedčená o kladných stránkach celej akcie. Nemohla som tušiť záver. Ľudia dostali novú robotu. Neverila som. Friedrich sa vyzná.
Reakcia autora
A rúcajú sa stavby. A rúcajú sa sny? Z jednej strany oplýva túžbou nájsť stredisko života a na druhej strane sa topí v prežitých spomienkach, nezachytených ani v tom fotoaparáte v kúte. Fotoaparáte v kúte. Pekne to znie. Umiestnime si tam ten prístroj navždy. Usmrťme jeho činnosť. Poprípade sa pokúsme rozbiť objektív.
Ako ma strápňovala teta opica
O tri dni, možno štyri, si idem odtestovať svoje zručnosti v hádzaní šípok. Keď už dostanem dôveru, nesmiem sklamať. Iba ja som taká koza, ktorej na tom nezáleží.
Jedna z ľudoopov vbehla do mojej časti jaskyne. Najväčšou nevýhodou tohto ubytovania je nedostatok dverí.
„Čo si v živote dokázala?“ z ničoho nič mi prvá kladie otázku. Po trápne dlhom tichu sa ozvem.
„Pokreslila som steny v mojej izbe, naučila sa variť, zaštopkala ponožky, pochovala priateľa.“
„Aha, prepáč. Nechcela som!“ so slzavými očami odišla.
To čo bolo? Nejaká srandička z televízora? Zase je tu.
„No, ja som to myslela inak.“
Pripadám si ako idiot. A.K.A. idiot. Vlastne celá táto situácia mi pripadá nejaká hlúpa. Či skôr nepotrebná.
„Spravila si niekedy niečo v živote na úžitok?“
Chce mi udrieť na city? Ja viem, že som úspešná asi ako handra na utieranie dlážky v Tatrovke.
„Čo ja nemám výsledky? Tá stena je krásna, radosť na ňu pozerať. Môžem uživiť Modráka pomocou mojich kuchárskych schopností, nedostanem reumu a pohreb si Friedricha uctil!“
„Zaostalosťou myslenia si ešte dávno za nami, moja holá nechlpatá.“
Fuj! Nenávidím tie ich prívlastky. Ešte chvíľu ma prebodávala očami. Myslela si, že zareagujem. Nie. Mne to takto vyhovovalo. Akurát som si viac uvedomovala jej telesný pach, ktorý sa mi vtieral medzi chĺpky v nose.
A predsa len som začala:„Smrdíš.“
Zasmiala sa.
„A keď už sme pri tom, ty si čo dokázala?“ Nedarujem jej to. Iba ja môžem v sebe prehĺbiť pocit bezvýznamnosti.
„Ja smrdím.“
„Čo z toho, že smrdíš? Ako to pomohlo ľudstvu? Kde je tá svetabornosť?“
„Necítiš?“
Kam tým naráža? Buď rozpráva v nejakých metaforách alebo som príliš nedovyvinutá, aby som to pochopila.
„Veď práve. Cítim. Si hnusne , odporne smradľavá opica.“
„Konečne chápeš. Možno sa niečo z teba vykľuje.“
Niekto z ostatných udrel do gongu. Zbožňujem ten zvuk. Ding. Dang. Dong . A opäť. Ding. Dang. Dong. Mohla by som s rytmikou a dynamikou gongu prežiť celý život. Zavretá v nejakej kutici.
Keď sa použije gong, znamená, že všetci ľudoopi plus ja máme niečo dôležité na práci. Zväčša večeru. Škvŕka mi v bruchu, no nejdem za nimi. Som vegetarián.
Bytosť pri mne sa striasla. Zaujímavé, ako pôsobí na ne signál večere. Vybrala si jednu alebo dve blchy, vykonala potrebu, usmiala sa na kvetináče s kvetmi, skontrolovala radiátory a zmizla.
Chcela som zostať sama. Spať. Vypnúť mozog. Nech pláva smerom, ktorým má chuť ako ja na špagety. Dávam mu platené voľno, pretože sny sa rátajú.
Spomienky II
Ako som sa snažila mať kráľovský pôvod
Vždy som chcela vyzerať ako princezná. Aj som cítila svoje predispozície byť vznešená. Akurát som nemala modrú krv. Viackrát som si narezala ruky a pozorovala ju. Červená. Raz som si dokonca nakvapkala atrament na ranu. Poradil mi Friedrich. Čím viac, tým modrejšia.
Stáli sme vonku v zime a on mi požičal žiletku. A ja som s ňou tiahla po ruke, až kým bola bolesť príliš šteklivá.
„ Najlepšia by bola hrdzavá.“
„Prečo?“
„Musíš dosiahnuť štádium totálneho chladu a bez špiny to pôjde ťažko.“
„Prečo?“
„Potrebuješ znečistenú krv.“
„A nie modrú?“
„Ale, princezná, ver mi, ja sa vyznám.“
„S kým si tu teraz?“ Nutkavo som zatúžila počuť cisársky titul.
„Sám som žobrákom.“
Sám bol žobrákom. Myseľ v hlave bola vykradnutá, pocity zoschnuté. Necítil sa hlúpy, skôr prázdny.
„Naučím ťa chodiť do kostola,“ snažila som sa povzbudiť úbožiaka.
„Nikdy nenapľujem na Notre Dame.“
„Priblíž mi svoje cesty.“ Zvykli sme astrálne cestovať. Naučil ma to v Paríži minulý rok o tomto čase.
„Stále si liezla za mnou.“
„Áno. Kázal si mi. Londýn bol pod úroveň.
„Únava to spôsobila. La Manche je fakt pridlhý, keď nemáš nafukovačku.“
„Nebavíš ma...“
A preto som ustúpila o dva metre nabok. Situácia sa vylepšila. Aj úsmev ma napadol. Friedrich vždy vedel, ako správne prežívať. Mal pravdu. Friedrich sa vyznal.
Cesta ku Dharmatanu
Premrhala som to najdôležitejšie. To pretože nemajú elektrický budík, čože by oni zavádzali elektrinu. Čože by oni mali záujem zistiť si , čo to tá elektrina vôbec je. A teraz musím prekonať vzdialenosť jaskyne a neurčitého bodu B peši. Ako na nohách myslím. I keď...Tuším už vymysleli hromadnú dopravu. Friedrich by vedel, ako sa vynájsť. Friedrich sa vždy vyznal.
Kráčam. Prešľapujem z jednej stupaje na druhú. Tŕpnem pri pomyslení , aké to je potupné. Dlho som neuzrela svet, vlastne od doby, čo ma zavreli v našej útulnej jaskyni. Chlpaté ozruty ženúce sa za mamutmi.
Friedrich sa mi prihovoril: „Vnímaj okolie, predstavuj si vlastný podiel na tom všetkom.“
Počula som ho, aké vzrušujúce. Trošku mu zhrubol hlas a už vôbec sa mi nezdá tak ľubozvučný, no stále ma na ňom udivuje tá veľkolepá zaujatosť tým, čo rozpráva.
Samozrejme , že má hrubší hlas, lebo to vôbec nebol Friedrichov hlas. Až teraz som si všimla kreatúru hľadiacu mi priamo...Na krk?
Pýtam sa: „ Čo robíš za chyby?“ Prečo sa mi vôbec prihovára, to nevidí, že rozmýšľam nad Friedrichom?
Opäť prehovorí, tentokrát si pritom kľakne na kolená, pravdupovediac, dosť ma zarazilo, že urobil to gesto, no ešte sa držím smútku, nemôžem ho rešpektovať.
„ Nechcem ťa žiadať o ruku, nie si náhodou psychicky chorá?“
Pri premýšľaní , akým tónom zapriem svoju identitu, som pochopila, že nemám dôvod klamať.
„ Čírou náhodou ideš po ulici, stopneš si osobu v pyžame, čo premýšľa nad Friedrichom a ty máš šťastie. Som blázon.“
„ Si sa zbláznila? Zarážať sa tu ako slepá mucha! Dievča, odveta holocaustu. Zberajú šialencov. Utekaj! Zmizni!“
Zdrapil ma za ruku ( ešteže som si ich pred chvíľou umyla ) a ťahal, dokedy sme nedorazili na miesto. Netuším, kde sa nachádzam. No pripomína mi to raj, hádam stretnem Friedricha.
Nerada priznávam, ale tento chalanisko sa vie orientovať vo svete.
Úplne prvý zážitok v Dharmatane
A že nemá zvrhlé túžby...
Z nejakého dôvodu sa stratili hodinky,
vymizli zo sveta podivných pásiem.
Konečne mohla precítiť okamžik
bez márnenia času.
Len čo jej prešiel púpavou
po ušnom laloku,
s ladným pohybom baletky
predviedla kvetnú choreografiu.
Prinútil ju ľahnúť si na trávu.
Muž.
Predala mu svoje reflexy.
Slnko pálilo.
Iskry tancovali okolo statickej polohy.
Vymizli hodinky zo sveta.
Ľudia sa začali milovať.
Zahodili spomienky smogového nádychu.
Etapa Slnka prichádza.
Povstaňme, aby sme zvýraznili naše klaňanie.
Karmínovočervená krv
nahradená mliekom prírody.
Vždy ju hladil najlepšie, ako vedel.
A ona ho preto korunovala na kráľa.
Žena.
Už dlho medzi nami nejestvujú hodinky.
Vybičoval ich do vesmíru strach muža a ženy.
Vskrsla myšlienka opätovanej lásky.
O tri,
dva,
jedna...
Berta, vodca Dharmatanu
Prekonávajúc vinu, čo som cítila za splynutie s tým cudzincom, som sa dotackala k stanu. Tak tu, na tomto mieste býva náčelník. Potrebovala som jeho odobrenie, aby som sa mohla zahniezdiť. Nemám chuť, ani silu vracať sa do opičej jaskyne. Zas byť opantávaná ich pachom. Preto som musela byť sympatická vodcovi christianskej svorky. Po vkročení cez nepriestrelné dvere pripútala moju pozornosť akási starecko-priateľská vôňa. Neuvedomene som zdvihla nos do polohy pyšnej princeznej a cupkala, kam ma len tiahla. Do prirodzena som sa vrátila až pri kresle, na môj údiv bolo prázdne. Vedľa v učupenej bielej stoličke na mňa čaká žena. Najprirodzenejšie stvorenie v celom dharmatanskom psychopriestore. Dýchala neuveriteľne pomaly , čím do mňa vkladala dávno zatúžený pokoj. Na tvári jej bublali žilkami popretkávané líca, veľmi hladké, vzhľadom na jej vek. Mala zvláštne ruky. Kratučké prsty, chudé, no kĺbiky svietili zreteľnejšie ako čokoľvek iné, čo nosila na ruke. Priam by jej pasovali do priehlbinky medzi palcom a ukazovákom. Mala veľmi krásne ruky. Do tejto chvíle som verila len v krásu Friedrichových pier. No tie sú razom nahradené týmito maličkými očami, zelenými. Keď som sa jej zahľadela priamo do ich hĺbky, cítila som, že niekde vnútri je miesto aj pre mňa.
Časom som zistila, že to bola jediná osoba s bielymi vlasmi. Zrejme pre čistotu a oduševnenú vieru v silu kvetov.
„Uštrikovala som ti ponožky.“
Podišla som k nej, pohybom ruky mi naznačila, aby som si sadla a vložila mi žlté ponožky do lona. Mimoriadne teplé, vhodné na zimu.
„Som vám doživotným dlžníkom.“
„Bola by som hrdá, keby si sa stala naším členom, princezná.“
„Podľa vás som princezná?“
Pomocou drevenej palice sa postavila a pomaly kľakala. Podobne ako ja pri milovaní.
Čím sa mi zdala vznešenejšia, tým biednejší pôvod mala, no osoba to bola prominentná. Už len výraz tváre ma v tom utvrdzoval. Získavala si môj obdiv každým gestom.
„Môžete ma pobozkať?“ vyhŕklo mi z úst a ona sa ešte viac prikrčila a bozkala nohy.
„To nie,“ rozplakala som sa, „vy nie, ja som mala, odpusťte!“ Ako sa musela ponížiť...
Začala som ju dvíhať, ťahať za rameno a impulzívne som jej pusinkovala papučky.
„Šetri sa, budú ešte horšie chvíle.“
Schmatla som svoje žlté ponožky a šprintovala ich vyskúšať pod najzelenší strom, aký som kedy videla.
Reakcia autora
Prešli roky, či snáď dni, čo sedela pod stromom naozaj božsky zeleným.
Spomienky III.
Ako spomínala na prvý zárobok
Keď už ma nebavilo neustále zvliekanie a navliekanie žltých ponožiek, rozhodla som sa nájsť si inú činnosť, ktorá by určite viac zamestnávala moje ruky. Ešte stále ma láka práca v továrni na výrobu dúhy. Friedrich ma to naučil.
„Ak chceš, aby bola kvalitná, mala by si mieriť hadicou pod uhlom 63°. Voda vytryskne na slnkom obliate miesta a dúha zreteľne žiari. Stále udržiavať prúd.“
„Myslíš, že to zvládnem?“
„Určite. Nezabudni sa hlásiť u mňa, keď už budeš hotová.“
„A ty nepracuješ so mnou?“
„Úlohou majstra je privádzať nových učňov.“
„Som len ďalšia v poradí.“
„Len ty jediná poznáš tajomstvo tvorby dúhy. Iba princezná má právo ochutnať z najzelenšieho stromu poznania.“
„Nevyrušuj už. Potrebujem sa sústrediť.“
Zagúľal na mňa a vyliezol na vyvýšenú stoličku, akú používajú plavčíci. Každý jeho pohľad smerom ku mne pôsobil na mňa ako vibrátor.
Odvtedy sa považujem za mimoriadne zručnú. Predpokladám, že nebude problém nájsť si podobne vznešenú prácu. Friedrich sa vyznal. Friedrich bol sveták.
Úvahy o otázkach v Dharmatane
Pokusy o priemerný zárobok na tomto mieste neboli na mieste. V Dharmatane sa nezarába, iba pracuje. Tomu sa vraví lacná pracovná sila. Ten chlapčisko, čo ma sem priviedol, tušil, kam patrím. Dnes som ho stretla asi raz. Veľmi mi pripomína Friedricha. Že vraj ho poznal.
„Nepoznáš náhodou Friedricha?“ Nahodila som otázku a čakala zamietavú odpoveď.
„Samozrejme. Ale odvtedy, čo šiel za tým klaviristom, tuším Debussy, sa neukázal...“
„A a áno? A skade?“ To mu nedarujem. Iba ja mám právo na rozhovor s ním.
„Ani neviem.“
Ale som ho dostala. Aj tak sa mi zdal celkom poslušný. Nedokázal sa pýtať. Možno predstieral hanblivosť, no nikdy za tie roky, čo sa snažím asimilovať s domácimi, sa ma nedokázal na nič opýtať. Ale keď mi niečo vykladá, hľadí smerom ku mne ako Friedrich. Podobnosť mne predurčená pravdepodobne. Veľmi dobre si rozumie s Bertou. Ktovie prečo.
Veď aj teraz s ňou kráča smerom ku galérii č.5. V oblasti, kde leží moja posteľ, je príliš veľa galérií na to, aby si človek na ne nezvykol. Nezapriem, že Friedrich vedel, ako na to, ale aj tento má v sebe niečo kozmopolitné.
Počas Španielskeho harlem orchestra v Dharmatane
Včerajšia noc mi prevrátila všetky dharmatanské idey naruby. Uprostred hlavného námestia, o čosi ďalej od galérie venovanej stromom, sa konal Španielsky harlem orchester. Podobne ako ostatní členovia svorky som sa nahrnula k pódiu. Berta a vyššia smotánka stáli už priamo pri inštrumentalistoch. Ja ako stĺp na námestí som neobstojne sedela na mieste pre tanečníkov, dokým ma nevyhnali. A ešte mali aj tú drzosť pozvať ma na salsakurz. Hudba sa spustila, a tým spustila aj moju mierne vznášajúcu sa náladu. Ľudia sa topili v jej tónoch, iba ja som sa bránila uduseniu a nevychutnávala rozhranie stavu bdelosti. Nedokázala som prijať, že predmetom ich záujmu nebolo hľadanie duševnej rovnováhy, ale zábava. Keby tu bol Friedrich, poriadne by s nimi zatočil. Vidím, ako vykrúca každú jednu stvoru a nemá zľutovanie. Pravdaže ho vidím. Oblečený v saku, ktoré zdôrazňuje jeho dôležitosť. Friedrich, ty chuligán! Ostal bosý. Pri tanci sa vyškiera a snaží sa mi dokázať, že on už vyskúšal slobodu. Koniec piesne! Friedrich zmizol. Hľadím na miesto, kde som ho spatrila. Namiesto neho, iniciátor môjho nového ja, Eliasen. Oduševnene tlieska španielskym géniom, ktorí už toľkokrát dostali obdiv. Nepridala som sa. I keď som túžila si poctiť slávnosť, ktorú pre nás prichystala Berta. S nezrozumiteľným zvukom sa hlavný hudobník s nami lúčil. Nedokáže to ako Friedrich. A ja pomaly odkráčam do svojej kutice, tam, kde patrím. Friedrich, nevymyslel si to dokonale. Už sa prestávam dotýkať tvojich snov. Dochádza mi, že zabúdam. Opäť Eliasen.
„Princezná!“ Typické eliasenovské.
„Možno som chcela len svätý pokoj,“ zaručala som smerom k jeho hlasu.
„ Raz ti zaspievam pieseň o svätom pokoji.“
Na to začal ohňostroj. S úžasom som hľadela na 50 miliónov rokov staré hviezdy, ako sa roztrúsili na prach. Trvalá vďaka, Friedrich! Viem, že to ty si naučil Eliasena, aby sa vyznal.
Holubie nálety z Dharmatanu
Odlúčenie od Friedricha ma prinútilo uvažovať. Ako by na mňa niekto hádzal bumerangy a ja sa im musím vyhýbať. A ony sa stále vracajú. Akoby som priam potrebovala precítiť tú bolesť, nech viem, že aj bolesť telesná ozaj bolí. V každom prípade sa niečo deje. Ako skutky. „ Si pozvaná na labužnícku večeru ku Bernardíne....“ Odkiaľsi ku mne priletel holub s lístkom. Új, holub prelietavý. Nabudúce nenos správy, keď rozmýšľam. Jedno je isté, všetka cudzina z tohto prostredia, od mikroorganizmov až po homo sapiens sapiens má bezpodmienečný talent vyrušovať ma pri dôležitých úkonoch. Večera. Snáď by ma aj trápilo, kto bol adresátom, keby som vinu nemohla zvaliť na vtáka. Ale čo iné sa dalo čakať. Operence sa nevedia vo svete bez pána orientovať. Možno tak z vtáčej perspektívy.
Reakcia autora
Odlúčenie od Friedricha ju prinútilo rozmýšľať. A všetci skameneli, kým nedoženie stratené myšlienky. Je, predovšetkým pre ňu, množstvo spôsobov ako nájsť mapu k miestu zvanom svätý pokoj. Kto jej pomôže dokončiť dielo? Či skôr, kto jej pomôže začať dielo? Kto ju dostane na túto líniu?
Ako sa pomaly dostávala na správnu cestu do centra Dharmatanu
Eliasen spáva na lavičke pri zelenom strome. Zistila som to nedávno o rovnakom čase ako teraz. Spája ho to vraj s prírodou. Zajtra mi zloží tú pieseň, ktorú mi sľúbil. Nič nespomínal, takže je asi na mne, kedy mu prikážem, nech sa do toho pustí. Kedysi by som hádam aj túžila po piesni o mojej výsosti. Neodohralo sa takmer nič od Friedrichovho osudného koncertu a ja som sa predsa len zmenila. Ktovie, čo by na to povedal? Netrvám, aby ma oslovovali princezná. Už mi nezáleží, ako ma vnímajú okolití domáci. Dokonca aj stud, ktorý ma napádal, keď ma Eliasen pozoroval pri maľovaní holubov ( mimochodom každý platný občan Dharmatanu, časť Christiania, musí byť profesionálny umelec, akvarelista) zmizol. Vytratil sa. Hádam aj vyparil.
Aj v Dharmatane existujú slzy
Každý mimo mňa sa dôkladne pripravuje na posedenie u Berty. Lenže ja nesmiem. Pretože som smutná. Už nejakú dobu ma mátal tento pocit, až teraz si priznávam. Som smutná. Dôvodom vlastnej skľúčenosti nie je Friedrichova neprítomnosť( napriek tomu, že naposledy som ho videla slávnostne oblečeného). Ide skôr o nespokojnosť s titulom a svetovou stranou, na ktorú je obrátená moja kutica. Dokonca aj prekliate kúrenie je mimo prevádzky v chladných zimných časoch vygradovaných ponurou princeznou. Zväčša som plakávala, keď mal Friedrich béžovo-pieskový štrikovaný sveter zo sacond handu. Vtedy si ma pritisol k sebe a ja som mala voľnú cestu k slintaniu miest v okolí pŕs. Niekoľkokrát ma postláčal ( výlučky sa hromadili). Ohurovali ma tie chvíle. A pretože som smutná, potrebujem stisk.
Reakcia autora
Prilepila sa ku stene a tlačila. Už obielené pery naznačovali, že čosi je iné, ako bývavalo.
Slávnostná večera I.
Začiatok
plus Spomienky IV.
Slávnostná večera pri mojom stravovaní pôsobila ako stredoveká hostina, alebo skôr ako opičia nádielka. Vtedy keď sa trhajú, aby zožrali čo najviac. Zavárané ovocie, čínska kapusta, nejaké tie špagety pravdepodobne nemali zajednanú miestenku. Spolupozvaní trhali kusy mäsa dravšie než najdravší praobyvateľ. Ba priam horšie. Ako tí, ktorí žijú v tmavej stuchnutej jaskyni a vraždia všetko živé, čo k nim omylom zablúdi. Raz ( tuším pred rokom o tomto čase) ma Friedrich priviedol k podobnému úbytku.
„Aj keby ma vnútri rozpitvali na najmenšie článočky môjho vnútra, aj vtedy by som ťa stade oslobodil.“
Nepredpokladala som jeho reakciu a moja podpriemerná pohotovosť ma zas dostala do problémov.
„Ó, Friedrich, ty chuligán!“
„Princezná...“
„Ó, Friedrich, ty ničomník!“
„Haňte sa, všehožrúti!“
Vbehol dnu do jaskyne. Šľahal okolo bambusovou palicou, nacvičujúc kendu. Schytil ma za vršok a vytiahol na prefotosyntézovaný vzduch. Darmo. Už pred rokom vedel ako na to. Ten by sa nestratil. Ó, áno!
List pre Friedricha ( v Dharmatane)
Svetaznalý Friedrich! ten istý deň, ako presne pred rokom
tá istá hodina, ako presne pred rokom
kutica pri galérii č. 5
časť Christiania, Dharmatan
Blíži sa obdobie udeľovania darov prívetivým osobám, ako som ja. Predpokladám, že okrem určitých incidentov - videl si, čo sa odohralo na slávnostnej večeri - som dostatočne žila a nezaslúžim si smrť Eliasena. Určite si zaneprázdnený sústavným cvičením, ja viem. Odpusť! I tak so všetkou drzosťou v pere, ťa žiadam:
1. Nezabudni na meno moje!
2. Čakaj na mňa!
3. Ovládaj ma, ako len môžeš, tak medzi opicami, ako aj v Dharmatane!
4. Odpusť moju nevedomosť, pretože aj ja som ti odpustila, že si ma nepozval na koncert!
5. Nedovoľ, aby som podľahla zvrhlostiam, čo sa mi napádajú.
6. Zbav ma myšlienok o minulosti.
Nech je tak!
Dnes som si skúšala tiahnuť hrdzavou žiletkou po ruke, ako si ma učil. Nechcem ti oponovať, ale nepomáha. A som presvedčená, že som to robila správne. Ako skutky.
Takmer osvietená a princezná
Ako v Dharmatane posielala list pre Friedricha
Vedela, čo píše.
A vedela aj komu.
Tak to necítila.
Ale chcela.
Priletel k nej holub.
Holub, holub, ľúb ho.
Schmatol papier bez obálky.
Pokrčil list dôkladne,
ale za to doručil.
Reakcia autora
Dá sa dnes vôbec spoľahnúť na holubiu poštu?
Ako Eliasen dostal korešpondenciu v Dharmatane
V ten večer, neskôr po večeri si šiel Eliasen vyprázdniť poštu.
Slávnostná večera II.
Spomienka na vyvrcholenie
Ako zistila, že všetko bol len klam
Nebolo praktického dôvodu na toho holuba. Ako by som si želala, nech zomrie. Nech zasiahne blesk s celou jeho ohromnou silou vyplývajúcou z poslania každého blesku. Vyzývam jediného Boha, v ktorého verím, aby zastavil holuba. Aby nedovolil môjmu strachu neskúseného naplno sa prejaviť a ukázať. Ja vyvyšujem všetkých bohov, o ktorých nemám zdania. Každý večer, stále to isté. Dúfala som, že snáď môj nový objav Eliasena ma odpúta od zbabelého prístupu k životu. Ani nie odpúta, skôr oddiali okamžik znovunájdenia. Ale poviem vám, čo sa stalo na slávnostnej večeri. Ja vám to poviem. A hnusí sa mi svoj vlastizradný postoj voči Christianii a celému Dharamatanu. Tam, kde chodia uletení. Ako ja. Aby sa objavili. Blázni. My sme blázni. Nič neexistuje. Všetko bol len klam! Klamala som neustavične a s radosťou, ktorá mi presakovala každú jednu kosť. Klamala som od smrti do smrti. Potkaniarom som bola. Strkala som vám pred nos samé smiešne, zato sýtené iluminácie a vy ste si nevšimli ostatok. A ten pocit víťazstva. Mali ste ľútosť? Drahé dámy a páni, stretávame sa na celosvetovom odhaľovaní reality. V prvom rade by som vám chcela povedať, čo mi samotná príprava na môj prejav priniesla. Okrem iného, množstvo potešenia z opájania vás všetkých. A snaha získať kontrolu nad sklonom samovraha.
„Prečo ste pozvali každého , Bertuška?“
„Aby si sa ukázala pred nimi.“
„Čo mám ukázať?“
„ Seba. Že už si sa našla.“
„Ako to myslíte?“
„Už nemáš nárok na ďalší pobyt tu. Poisťovňa ti to nepreplatí.“
„Aký pobyt? Aká poisťovňa?“ nahliadla som na Eliasena. Len ľútostivo prikyvoval hlavou. Stále hore a dole. Rytmicky. Ako ten gong. Bol akýsi iný ako predtým.
„ Naozaj som ťa mala rada a prijala medzi seba. Všetci. Aj tuto pán doktor.“
„Pán doktor? Čo? Nerozumiem vám. Bojím sa vás.“
„Prišla pre teba tvoja teta.“
„K opiciam? Do jaskyne? To oni sú ľudožrúti. Naozaj. Čo si to šepkáte? Nemôžete ma vyhodiť. Veď predsa je odveta holocaustu. Zbierajú bláznov. Zabijú ma.“
„To ti len pán doktor Eliasen narozprával, aby si šla dobrovoľne. Ale veď ty si zdravá. Podľa papierov a vyšetrení.“
Vtedy som to pochopila. Prepáčte. Ja neklamala som zámerne. Myslela som, že je to skutočné. Zhotovené len pre mňa.
O deň neskôr
V novinách stojí:Veľká Hradná. Aj psychiatrické liečebne majú ešte stále čo vylepšovať. Ich tvrdenia, že pacienti sa za žiadnych okolností nedostanú k ostrým predmetom, aby sa neporanili, včera večer vyvrátila samovražda mladej (16) dievčiny, ktorá si z neznámych dôvodov podrezala žily na rukách. Podľa zdrojov je to nevysvetliteľné aj pre osobného lekára dievčaťa MUDr. Eliasena Zeleného, ktorý s istotou tvrdil, že bola psychicky takmer zdravá a dokonca ju mali dnes ráno prepustiť. I keď pripustil, že mu v ten večer prišiel od nej list, ktorý by sa pod určitým pohľadom dal prezentovať ako rozlúčka. Viac informácií už zajtra.
Ako Friedrich uznal jej slovo
( alebo Ako spoznala absolútno )
„Friedrich, tie nohavice sú ti úzke.“
„Tak si teda ušijem nové. Rád si nechám poradiť od tých, čo sa vyznajú. Zajtra na mojom koncerte budeš sedieť v prvom rade, princezná. Vybavil som ti miestenku“
„Vieš, že ak si klavirista zlomí ruku, už nemôže hrať? Stráca jediný zmysel života.“
„To je naozaj pravda?“
„Neviem. Ja tomu verím a viac ma nezaujíma.“
„Nejdeš sa milovať?“
„Nie, nechce sa mi.“
„Tak nechaj tak.“
A odišiel. Náš rozhovor. Dokázal sa na mňa pozerať celé tri minúty. Nič z buniek ho nezaujíma. Sterilný impotent. Pozerám sa z okna v tvare kvetiny. Naivné myslieť si , že tvar a forma dokážu vyvolať pocit krásy. Friedrich má pravdu. Ktovie, či s tým skončil. " Na Vianoce ti dám ako darček moju smrť..." Asi som tento rok nedostatočne žila. Milosrdný Boh ma musí potrestať. Friedrich videl Boha! Vraví , že bol dokonalý. Friedrich vie, ako to vo svete chodí. Friedrich sa vyzná.
Slávnostné zakončenie
Vyzeral svetovo a skúsene.
Aj sa tak tváril.
Sako mu sadlo perfektne.
Roh ulice zdôrazňoval jeho dôležitosť.
Nemal meno a Bánovce mu nedovoľovali prejaviť sa.
Necítil pálčivú bolesť v malíčku.
Z ľavého vrecka mu vypadla žiletka.
Mestom sa ozýva ťažoba hriechu.
Zohavené telo Golema odstrašuje okoloidúcich.
Ľudí ochotných za každej situácie pomôcť.
Pche!
Už nikto nikdy nebude o ňom počuť.
To melancholické Friedrich.
Ó, Friedrich! Ty ničomník!
Poslednú dávku pohltila kaluž.
Zapredal sa tomuto svinstvu.
Pýta sa sám seba, kde sú tí priatelia na život a na smrť.
Budeme spolu chodiť na výšku.
Cestovať po svete.
Ako ti je v Hongkongu, pán X?
A čo ty, zase ťa povýšili?
Aj mňa, z apatického rojka na feťáka.
V ten večer Friedrich nezapadol prachom.
Jednoducho si kúpil kopírku
a oskenoval si lepší, kvalitnejší život.
Konečne hladil klávesy na nástroji dokonalosti.
Je známy a obľúbený.
A dokonca si už aj podal ruku s Debussym.
Tak strašne som mu závidela. Vedel, že som tam. Že páchnem za rohom. Vlastne ma tam aj chcel. Dosť to bolelo iba sa prizerať na ten akt a nepridať sa k nemu. Nemohla som. Niekto mi zviazal šnúrky na topánkach. Friedrich mal podobné. Vlastne také isté. Len o čosi väčšie. Friedrich mal väčšiu nohu ako ja. Kúpili sme si ich minulý rok o tomto istom čase. Mala by som mu ich vyzuť, nech ich neukradne nejaký bezďák. Ešte jedno milovanie. Nestíham. Musí sa upraviť. Debussy je niekto. Pred ním sa nechodí neupravený. Friedrich to vie. Friedrich sa vyzná.
Spomienky I
Dobročinný skutok
„Stlač to,“ povedal a stlačila som.
„Už je po všetkom?“
„Vyčkaj, nepredbiehaj dejstvá. Má svoj čas. Cítiš? Začína. Sála z toho energia. To značí správnosť veci.“
„Je mi horko.“
Ten oheň bol jak oheň. Typický. Jeho sila ma omráčila. Aj Friedricha.
„Budova neplnila účel. Bolo našou povinnosťou ju zbúrať.“
„Zničili sme prácu tisícok rúk.“
„Aspoň mi už nebude prekážať vo výhľade z okna.“
„Máš aj krajšie okná.“
„Kazila priestor...Chytala špinu. Držala v sebe chudákov.“
„Chudákov, ktorí vďaka nej žili.“
„Postavíme majestátnejšiu.“
Hej, postavíme. Nestihli sme. Teda, ty! Ja mám čas. Ako ten oheň. Pamätáš? Vtedy som nebola presvedčená o kladných stránkach celej akcie. Nemohla som tušiť záver. Ľudia dostali novú robotu. Neverila som. Friedrich sa vyzná.
Reakcia autora
A rúcajú sa stavby. A rúcajú sa sny? Z jednej strany oplýva túžbou nájsť stredisko života a na druhej strane sa topí v prežitých spomienkach, nezachytených ani v tom fotoaparáte v kúte. Fotoaparáte v kúte. Pekne to znie. Umiestnime si tam ten prístroj navždy. Usmrťme jeho činnosť. Poprípade sa pokúsme rozbiť objektív.
Ako ma strápňovala teta opica
O tri dni, možno štyri, si idem odtestovať svoje zručnosti v hádzaní šípok. Keď už dostanem dôveru, nesmiem sklamať. Iba ja som taká koza, ktorej na tom nezáleží.
Jedna z ľudoopov vbehla do mojej časti jaskyne. Najväčšou nevýhodou tohto ubytovania je nedostatok dverí.
„Čo si v živote dokázala?“ z ničoho nič mi prvá kladie otázku. Po trápne dlhom tichu sa ozvem.
„Pokreslila som steny v mojej izbe, naučila sa variť, zaštopkala ponožky, pochovala priateľa.“
„Aha, prepáč. Nechcela som!“ so slzavými očami odišla.
To čo bolo? Nejaká srandička z televízora? Zase je tu.
„No, ja som to myslela inak.“
Pripadám si ako idiot. A.K.A. idiot. Vlastne celá táto situácia mi pripadá nejaká hlúpa. Či skôr nepotrebná.
„Spravila si niekedy niečo v živote na úžitok?“
Chce mi udrieť na city? Ja viem, že som úspešná asi ako handra na utieranie dlážky v Tatrovke.
„Čo ja nemám výsledky? Tá stena je krásna, radosť na ňu pozerať. Môžem uživiť Modráka pomocou mojich kuchárskych schopností, nedostanem reumu a pohreb si Friedricha uctil!“
„Zaostalosťou myslenia si ešte dávno za nami, moja holá nechlpatá.“
Fuj! Nenávidím tie ich prívlastky. Ešte chvíľu ma prebodávala očami. Myslela si, že zareagujem. Nie. Mne to takto vyhovovalo. Akurát som si viac uvedomovala jej telesný pach, ktorý sa mi vtieral medzi chĺpky v nose.
A predsa len som začala:„Smrdíš.“
Zasmiala sa.
„A keď už sme pri tom, ty si čo dokázala?“ Nedarujem jej to. Iba ja môžem v sebe prehĺbiť pocit bezvýznamnosti.
„Ja smrdím.“
„Čo z toho, že smrdíš? Ako to pomohlo ľudstvu? Kde je tá svetabornosť?“
„Necítiš?“
Kam tým naráža? Buď rozpráva v nejakých metaforách alebo som príliš nedovyvinutá, aby som to pochopila.
„Veď práve. Cítim. Si hnusne , odporne smradľavá opica.“
„Konečne chápeš. Možno sa niečo z teba vykľuje.“
Niekto z ostatných udrel do gongu. Zbožňujem ten zvuk. Ding. Dang. Dong . A opäť. Ding. Dang. Dong. Mohla by som s rytmikou a dynamikou gongu prežiť celý život. Zavretá v nejakej kutici.
Keď sa použije gong, znamená, že všetci ľudoopi plus ja máme niečo dôležité na práci. Zväčša večeru. Škvŕka mi v bruchu, no nejdem za nimi. Som vegetarián.
Bytosť pri mne sa striasla. Zaujímavé, ako pôsobí na ne signál večere. Vybrala si jednu alebo dve blchy, vykonala potrebu, usmiala sa na kvetináče s kvetmi, skontrolovala radiátory a zmizla.
Chcela som zostať sama. Spať. Vypnúť mozog. Nech pláva smerom, ktorým má chuť ako ja na špagety. Dávam mu platené voľno, pretože sny sa rátajú.
Spomienky II
Ako som sa snažila mať kráľovský pôvod
Vždy som chcela vyzerať ako princezná. Aj som cítila svoje predispozície byť vznešená. Akurát som nemala modrú krv. Viackrát som si narezala ruky a pozorovala ju. Červená. Raz som si dokonca nakvapkala atrament na ranu. Poradil mi Friedrich. Čím viac, tým modrejšia.
Stáli sme vonku v zime a on mi požičal žiletku. A ja som s ňou tiahla po ruke, až kým bola bolesť príliš šteklivá.
„ Najlepšia by bola hrdzavá.“
„Prečo?“
„Musíš dosiahnuť štádium totálneho chladu a bez špiny to pôjde ťažko.“
„Prečo?“
„Potrebuješ znečistenú krv.“
„A nie modrú?“
„Ale, princezná, ver mi, ja sa vyznám.“
„S kým si tu teraz?“ Nutkavo som zatúžila počuť cisársky titul.
„Sám som žobrákom.“
Sám bol žobrákom. Myseľ v hlave bola vykradnutá, pocity zoschnuté. Necítil sa hlúpy, skôr prázdny.
„Naučím ťa chodiť do kostola,“ snažila som sa povzbudiť úbožiaka.
„Nikdy nenapľujem na Notre Dame.“
„Priblíž mi svoje cesty.“ Zvykli sme astrálne cestovať. Naučil ma to v Paríži minulý rok o tomto čase.
„Stále si liezla za mnou.“
„Áno. Kázal si mi. Londýn bol pod úroveň.
„Únava to spôsobila. La Manche je fakt pridlhý, keď nemáš nafukovačku.“
„Nebavíš ma...“
A preto som ustúpila o dva metre nabok. Situácia sa vylepšila. Aj úsmev ma napadol. Friedrich vždy vedel, ako správne prežívať. Mal pravdu. Friedrich sa vyznal.
Cesta ku Dharmatanu
Premrhala som to najdôležitejšie. To pretože nemajú elektrický budík, čože by oni zavádzali elektrinu. Čože by oni mali záujem zistiť si , čo to tá elektrina vôbec je. A teraz musím prekonať vzdialenosť jaskyne a neurčitého bodu B peši. Ako na nohách myslím. I keď...Tuším už vymysleli hromadnú dopravu. Friedrich by vedel, ako sa vynájsť. Friedrich sa vždy vyznal.
Kráčam. Prešľapujem z jednej stupaje na druhú. Tŕpnem pri pomyslení , aké to je potupné. Dlho som neuzrela svet, vlastne od doby, čo ma zavreli v našej útulnej jaskyni. Chlpaté ozruty ženúce sa za mamutmi.
Friedrich sa mi prihovoril: „Vnímaj okolie, predstavuj si vlastný podiel na tom všetkom.“
Počula som ho, aké vzrušujúce. Trošku mu zhrubol hlas a už vôbec sa mi nezdá tak ľubozvučný, no stále ma na ňom udivuje tá veľkolepá zaujatosť tým, čo rozpráva.
Samozrejme , že má hrubší hlas, lebo to vôbec nebol Friedrichov hlas. Až teraz som si všimla kreatúru hľadiacu mi priamo...Na krk?
Pýtam sa: „ Čo robíš za chyby?“ Prečo sa mi vôbec prihovára, to nevidí, že rozmýšľam nad Friedrichom?
Opäť prehovorí, tentokrát si pritom kľakne na kolená, pravdupovediac, dosť ma zarazilo, že urobil to gesto, no ešte sa držím smútku, nemôžem ho rešpektovať.
„ Nechcem ťa žiadať o ruku, nie si náhodou psychicky chorá?“
Pri premýšľaní , akým tónom zapriem svoju identitu, som pochopila, že nemám dôvod klamať.
„ Čírou náhodou ideš po ulici, stopneš si osobu v pyžame, čo premýšľa nad Friedrichom a ty máš šťastie. Som blázon.“
„ Si sa zbláznila? Zarážať sa tu ako slepá mucha! Dievča, odveta holocaustu. Zberajú šialencov. Utekaj! Zmizni!“
Zdrapil ma za ruku ( ešteže som si ich pred chvíľou umyla ) a ťahal, dokedy sme nedorazili na miesto. Netuším, kde sa nachádzam. No pripomína mi to raj, hádam stretnem Friedricha.
Nerada priznávam, ale tento chalanisko sa vie orientovať vo svete.
Úplne prvý zážitok v Dharmatane
A že nemá zvrhlé túžby...
Z nejakého dôvodu sa stratili hodinky,
vymizli zo sveta podivných pásiem.
Konečne mohla precítiť okamžik
bez márnenia času.
Len čo jej prešiel púpavou
po ušnom laloku,
s ladným pohybom baletky
predviedla kvetnú choreografiu.
Prinútil ju ľahnúť si na trávu.
Muž.
Predala mu svoje reflexy.
Slnko pálilo.
Iskry tancovali okolo statickej polohy.
Vymizli hodinky zo sveta.
Ľudia sa začali milovať.
Zahodili spomienky smogového nádychu.
Etapa Slnka prichádza.
Povstaňme, aby sme zvýraznili naše klaňanie.
Karmínovočervená krv
nahradená mliekom prírody.
Vždy ju hladil najlepšie, ako vedel.
A ona ho preto korunovala na kráľa.
Žena.
Už dlho medzi nami nejestvujú hodinky.
Vybičoval ich do vesmíru strach muža a ženy.
Vskrsla myšlienka opätovanej lásky.
O tri,
dva,
jedna...
Berta, vodca Dharmatanu
Prekonávajúc vinu, čo som cítila za splynutie s tým cudzincom, som sa dotackala k stanu. Tak tu, na tomto mieste býva náčelník. Potrebovala som jeho odobrenie, aby som sa mohla zahniezdiť. Nemám chuť, ani silu vracať sa do opičej jaskyne. Zas byť opantávaná ich pachom. Preto som musela byť sympatická vodcovi christianskej svorky. Po vkročení cez nepriestrelné dvere pripútala moju pozornosť akási starecko-priateľská vôňa. Neuvedomene som zdvihla nos do polohy pyšnej princeznej a cupkala, kam ma len tiahla. Do prirodzena som sa vrátila až pri kresle, na môj údiv bolo prázdne. Vedľa v učupenej bielej stoličke na mňa čaká žena. Najprirodzenejšie stvorenie v celom dharmatanskom psychopriestore. Dýchala neuveriteľne pomaly , čím do mňa vkladala dávno zatúžený pokoj. Na tvári jej bublali žilkami popretkávané líca, veľmi hladké, vzhľadom na jej vek. Mala zvláštne ruky. Kratučké prsty, chudé, no kĺbiky svietili zreteľnejšie ako čokoľvek iné, čo nosila na ruke. Priam by jej pasovali do priehlbinky medzi palcom a ukazovákom. Mala veľmi krásne ruky. Do tejto chvíle som verila len v krásu Friedrichových pier. No tie sú razom nahradené týmito maličkými očami, zelenými. Keď som sa jej zahľadela priamo do ich hĺbky, cítila som, že niekde vnútri je miesto aj pre mňa.
Časom som zistila, že to bola jediná osoba s bielymi vlasmi. Zrejme pre čistotu a oduševnenú vieru v silu kvetov.
„Uštrikovala som ti ponožky.“
Podišla som k nej, pohybom ruky mi naznačila, aby som si sadla a vložila mi žlté ponožky do lona. Mimoriadne teplé, vhodné na zimu.
„Som vám doživotným dlžníkom.“
„Bola by som hrdá, keby si sa stala naším členom, princezná.“
„Podľa vás som princezná?“
Pomocou drevenej palice sa postavila a pomaly kľakala. Podobne ako ja pri milovaní.
Čím sa mi zdala vznešenejšia, tým biednejší pôvod mala, no osoba to bola prominentná. Už len výraz tváre ma v tom utvrdzoval. Získavala si môj obdiv každým gestom.
„Môžete ma pobozkať?“ vyhŕklo mi z úst a ona sa ešte viac prikrčila a bozkala nohy.
„To nie,“ rozplakala som sa, „vy nie, ja som mala, odpusťte!“ Ako sa musela ponížiť...
Začala som ju dvíhať, ťahať za rameno a impulzívne som jej pusinkovala papučky.
„Šetri sa, budú ešte horšie chvíle.“
Schmatla som svoje žlté ponožky a šprintovala ich vyskúšať pod najzelenší strom, aký som kedy videla.
Reakcia autora
Prešli roky, či snáď dni, čo sedela pod stromom naozaj božsky zeleným.
Spomienky III.
Ako spomínala na prvý zárobok
Keď už ma nebavilo neustále zvliekanie a navliekanie žltých ponožiek, rozhodla som sa nájsť si inú činnosť, ktorá by určite viac zamestnávala moje ruky. Ešte stále ma láka práca v továrni na výrobu dúhy. Friedrich ma to naučil.
„Ak chceš, aby bola kvalitná, mala by si mieriť hadicou pod uhlom 63°. Voda vytryskne na slnkom obliate miesta a dúha zreteľne žiari. Stále udržiavať prúd.“
„Myslíš, že to zvládnem?“
„Určite. Nezabudni sa hlásiť u mňa, keď už budeš hotová.“
„A ty nepracuješ so mnou?“
„Úlohou majstra je privádzať nových učňov.“
„Som len ďalšia v poradí.“
„Len ty jediná poznáš tajomstvo tvorby dúhy. Iba princezná má právo ochutnať z najzelenšieho stromu poznania.“
„Nevyrušuj už. Potrebujem sa sústrediť.“
Zagúľal na mňa a vyliezol na vyvýšenú stoličku, akú používajú plavčíci. Každý jeho pohľad smerom ku mne pôsobil na mňa ako vibrátor.
Odvtedy sa považujem za mimoriadne zručnú. Predpokladám, že nebude problém nájsť si podobne vznešenú prácu. Friedrich sa vyznal. Friedrich bol sveták.
Úvahy o otázkach v Dharmatane
Pokusy o priemerný zárobok na tomto mieste neboli na mieste. V Dharmatane sa nezarába, iba pracuje. Tomu sa vraví lacná pracovná sila. Ten chlapčisko, čo ma sem priviedol, tušil, kam patrím. Dnes som ho stretla asi raz. Veľmi mi pripomína Friedricha. Že vraj ho poznal.
„Nepoznáš náhodou Friedricha?“ Nahodila som otázku a čakala zamietavú odpoveď.
„Samozrejme. Ale odvtedy, čo šiel za tým klaviristom, tuším Debussy, sa neukázal...“
„A a áno? A skade?“ To mu nedarujem. Iba ja mám právo na rozhovor s ním.
„Ani neviem.“
Ale som ho dostala. Aj tak sa mi zdal celkom poslušný. Nedokázal sa pýtať. Možno predstieral hanblivosť, no nikdy za tie roky, čo sa snažím asimilovať s domácimi, sa ma nedokázal na nič opýtať. Ale keď mi niečo vykladá, hľadí smerom ku mne ako Friedrich. Podobnosť mne predurčená pravdepodobne. Veľmi dobre si rozumie s Bertou. Ktovie prečo.
Veď aj teraz s ňou kráča smerom ku galérii č.5. V oblasti, kde leží moja posteľ, je príliš veľa galérií na to, aby si človek na ne nezvykol. Nezapriem, že Friedrich vedel, ako na to, ale aj tento má v sebe niečo kozmopolitné.
Počas Španielskeho harlem orchestra v Dharmatane
Včerajšia noc mi prevrátila všetky dharmatanské idey naruby. Uprostred hlavného námestia, o čosi ďalej od galérie venovanej stromom, sa konal Španielsky harlem orchester. Podobne ako ostatní členovia svorky som sa nahrnula k pódiu. Berta a vyššia smotánka stáli už priamo pri inštrumentalistoch. Ja ako stĺp na námestí som neobstojne sedela na mieste pre tanečníkov, dokým ma nevyhnali. A ešte mali aj tú drzosť pozvať ma na salsakurz. Hudba sa spustila, a tým spustila aj moju mierne vznášajúcu sa náladu. Ľudia sa topili v jej tónoch, iba ja som sa bránila uduseniu a nevychutnávala rozhranie stavu bdelosti. Nedokázala som prijať, že predmetom ich záujmu nebolo hľadanie duševnej rovnováhy, ale zábava. Keby tu bol Friedrich, poriadne by s nimi zatočil. Vidím, ako vykrúca každú jednu stvoru a nemá zľutovanie. Pravdaže ho vidím. Oblečený v saku, ktoré zdôrazňuje jeho dôležitosť. Friedrich, ty chuligán! Ostal bosý. Pri tanci sa vyškiera a snaží sa mi dokázať, že on už vyskúšal slobodu. Koniec piesne! Friedrich zmizol. Hľadím na miesto, kde som ho spatrila. Namiesto neho, iniciátor môjho nového ja, Eliasen. Oduševnene tlieska španielskym géniom, ktorí už toľkokrát dostali obdiv. Nepridala som sa. I keď som túžila si poctiť slávnosť, ktorú pre nás prichystala Berta. S nezrozumiteľným zvukom sa hlavný hudobník s nami lúčil. Nedokáže to ako Friedrich. A ja pomaly odkráčam do svojej kutice, tam, kde patrím. Friedrich, nevymyslel si to dokonale. Už sa prestávam dotýkať tvojich snov. Dochádza mi, že zabúdam. Opäť Eliasen.
„Princezná!“ Typické eliasenovské.
„Možno som chcela len svätý pokoj,“ zaručala som smerom k jeho hlasu.
„ Raz ti zaspievam pieseň o svätom pokoji.“
Na to začal ohňostroj. S úžasom som hľadela na 50 miliónov rokov staré hviezdy, ako sa roztrúsili na prach. Trvalá vďaka, Friedrich! Viem, že to ty si naučil Eliasena, aby sa vyznal.
Holubie nálety z Dharmatanu
Odlúčenie od Friedricha ma prinútilo uvažovať. Ako by na mňa niekto hádzal bumerangy a ja sa im musím vyhýbať. A ony sa stále vracajú. Akoby som priam potrebovala precítiť tú bolesť, nech viem, že aj bolesť telesná ozaj bolí. V každom prípade sa niečo deje. Ako skutky. „ Si pozvaná na labužnícku večeru ku Bernardíne....“ Odkiaľsi ku mne priletel holub s lístkom. Új, holub prelietavý. Nabudúce nenos správy, keď rozmýšľam. Jedno je isté, všetka cudzina z tohto prostredia, od mikroorganizmov až po homo sapiens sapiens má bezpodmienečný talent vyrušovať ma pri dôležitých úkonoch. Večera. Snáď by ma aj trápilo, kto bol adresátom, keby som vinu nemohla zvaliť na vtáka. Ale čo iné sa dalo čakať. Operence sa nevedia vo svete bez pána orientovať. Možno tak z vtáčej perspektívy.
Reakcia autora
Odlúčenie od Friedricha ju prinútilo rozmýšľať. A všetci skameneli, kým nedoženie stratené myšlienky. Je, predovšetkým pre ňu, množstvo spôsobov ako nájsť mapu k miestu zvanom svätý pokoj. Kto jej pomôže dokončiť dielo? Či skôr, kto jej pomôže začať dielo? Kto ju dostane na túto líniu?
Ako sa pomaly dostávala na správnu cestu do centra Dharmatanu
Eliasen spáva na lavičke pri zelenom strome. Zistila som to nedávno o rovnakom čase ako teraz. Spája ho to vraj s prírodou. Zajtra mi zloží tú pieseň, ktorú mi sľúbil. Nič nespomínal, takže je asi na mne, kedy mu prikážem, nech sa do toho pustí. Kedysi by som hádam aj túžila po piesni o mojej výsosti. Neodohralo sa takmer nič od Friedrichovho osudného koncertu a ja som sa predsa len zmenila. Ktovie, čo by na to povedal? Netrvám, aby ma oslovovali princezná. Už mi nezáleží, ako ma vnímajú okolití domáci. Dokonca aj stud, ktorý ma napádal, keď ma Eliasen pozoroval pri maľovaní holubov ( mimochodom každý platný občan Dharmatanu, časť Christiania, musí byť profesionálny umelec, akvarelista) zmizol. Vytratil sa. Hádam aj vyparil.
Aj v Dharmatane existujú slzy
Každý mimo mňa sa dôkladne pripravuje na posedenie u Berty. Lenže ja nesmiem. Pretože som smutná. Už nejakú dobu ma mátal tento pocit, až teraz si priznávam. Som smutná. Dôvodom vlastnej skľúčenosti nie je Friedrichova neprítomnosť( napriek tomu, že naposledy som ho videla slávnostne oblečeného). Ide skôr o nespokojnosť s titulom a svetovou stranou, na ktorú je obrátená moja kutica. Dokonca aj prekliate kúrenie je mimo prevádzky v chladných zimných časoch vygradovaných ponurou princeznou. Zväčša som plakávala, keď mal Friedrich béžovo-pieskový štrikovaný sveter zo sacond handu. Vtedy si ma pritisol k sebe a ja som mala voľnú cestu k slintaniu miest v okolí pŕs. Niekoľkokrát ma postláčal ( výlučky sa hromadili). Ohurovali ma tie chvíle. A pretože som smutná, potrebujem stisk.
Reakcia autora
Prilepila sa ku stene a tlačila. Už obielené pery naznačovali, že čosi je iné, ako bývavalo.
Slávnostná večera I.
Začiatok
plus Spomienky IV.
Slávnostná večera pri mojom stravovaní pôsobila ako stredoveká hostina, alebo skôr ako opičia nádielka. Vtedy keď sa trhajú, aby zožrali čo najviac. Zavárané ovocie, čínska kapusta, nejaké tie špagety pravdepodobne nemali zajednanú miestenku. Spolupozvaní trhali kusy mäsa dravšie než najdravší praobyvateľ. Ba priam horšie. Ako tí, ktorí žijú v tmavej stuchnutej jaskyni a vraždia všetko živé, čo k nim omylom zablúdi. Raz ( tuším pred rokom o tomto čase) ma Friedrich priviedol k podobnému úbytku.
„Aj keby ma vnútri rozpitvali na najmenšie článočky môjho vnútra, aj vtedy by som ťa stade oslobodil.“
Nepredpokladala som jeho reakciu a moja podpriemerná pohotovosť ma zas dostala do problémov.
„Ó, Friedrich, ty chuligán!“
„Princezná...“
„Ó, Friedrich, ty ničomník!“
„Haňte sa, všehožrúti!“
Vbehol dnu do jaskyne. Šľahal okolo bambusovou palicou, nacvičujúc kendu. Schytil ma za vršok a vytiahol na prefotosyntézovaný vzduch. Darmo. Už pred rokom vedel ako na to. Ten by sa nestratil. Ó, áno!
List pre Friedricha ( v Dharmatane)
Svetaznalý Friedrich! ten istý deň, ako presne pred rokom
tá istá hodina, ako presne pred rokom
kutica pri galérii č. 5
časť Christiania, Dharmatan
Blíži sa obdobie udeľovania darov prívetivým osobám, ako som ja. Predpokladám, že okrem určitých incidentov - videl si, čo sa odohralo na slávnostnej večeri - som dostatočne žila a nezaslúžim si smrť Eliasena. Určite si zaneprázdnený sústavným cvičením, ja viem. Odpusť! I tak so všetkou drzosťou v pere, ťa žiadam:
1. Nezabudni na meno moje!
2. Čakaj na mňa!
3. Ovládaj ma, ako len môžeš, tak medzi opicami, ako aj v Dharmatane!
4. Odpusť moju nevedomosť, pretože aj ja som ti odpustila, že si ma nepozval na koncert!
5. Nedovoľ, aby som podľahla zvrhlostiam, čo sa mi napádajú.
6. Zbav ma myšlienok o minulosti.
Nech je tak!
Dnes som si skúšala tiahnuť hrdzavou žiletkou po ruke, ako si ma učil. Nechcem ti oponovať, ale nepomáha. A som presvedčená, že som to robila správne. Ako skutky.
Takmer osvietená a princezná
Ako v Dharmatane posielala list pre Friedricha
Vedela, čo píše.
A vedela aj komu.
Tak to necítila.
Ale chcela.
Priletel k nej holub.
Holub, holub, ľúb ho.
Schmatol papier bez obálky.
Pokrčil list dôkladne,
ale za to doručil.
Reakcia autora
Dá sa dnes vôbec spoľahnúť na holubiu poštu?
Ako Eliasen dostal korešpondenciu v Dharmatane
V ten večer, neskôr po večeri si šiel Eliasen vyprázdniť poštu.
Slávnostná večera II.
Spomienka na vyvrcholenie
Ako zistila, že všetko bol len klam
Nebolo praktického dôvodu na toho holuba. Ako by som si želala, nech zomrie. Nech zasiahne blesk s celou jeho ohromnou silou vyplývajúcou z poslania každého blesku. Vyzývam jediného Boha, v ktorého verím, aby zastavil holuba. Aby nedovolil môjmu strachu neskúseného naplno sa prejaviť a ukázať. Ja vyvyšujem všetkých bohov, o ktorých nemám zdania. Každý večer, stále to isté. Dúfala som, že snáď môj nový objav Eliasena ma odpúta od zbabelého prístupu k životu. Ani nie odpúta, skôr oddiali okamžik znovunájdenia. Ale poviem vám, čo sa stalo na slávnostnej večeri. Ja vám to poviem. A hnusí sa mi svoj vlastizradný postoj voči Christianii a celému Dharamatanu. Tam, kde chodia uletení. Ako ja. Aby sa objavili. Blázni. My sme blázni. Nič neexistuje. Všetko bol len klam! Klamala som neustavične a s radosťou, ktorá mi presakovala každú jednu kosť. Klamala som od smrti do smrti. Potkaniarom som bola. Strkala som vám pred nos samé smiešne, zato sýtené iluminácie a vy ste si nevšimli ostatok. A ten pocit víťazstva. Mali ste ľútosť? Drahé dámy a páni, stretávame sa na celosvetovom odhaľovaní reality. V prvom rade by som vám chcela povedať, čo mi samotná príprava na môj prejav priniesla. Okrem iného, množstvo potešenia z opájania vás všetkých. A snaha získať kontrolu nad sklonom samovraha.
„Prečo ste pozvali každého , Bertuška?“
„Aby si sa ukázala pred nimi.“
„Čo mám ukázať?“
„ Seba. Že už si sa našla.“
„Ako to myslíte?“
„Už nemáš nárok na ďalší pobyt tu. Poisťovňa ti to nepreplatí.“
„Aký pobyt? Aká poisťovňa?“ nahliadla som na Eliasena. Len ľútostivo prikyvoval hlavou. Stále hore a dole. Rytmicky. Ako ten gong. Bol akýsi iný ako predtým.
„ Naozaj som ťa mala rada a prijala medzi seba. Všetci. Aj tuto pán doktor.“
„Pán doktor? Čo? Nerozumiem vám. Bojím sa vás.“
„Prišla pre teba tvoja teta.“
„K opiciam? Do jaskyne? To oni sú ľudožrúti. Naozaj. Čo si to šepkáte? Nemôžete ma vyhodiť. Veď predsa je odveta holocaustu. Zbierajú bláznov. Zabijú ma.“
„To ti len pán doktor Eliasen narozprával, aby si šla dobrovoľne. Ale veď ty si zdravá. Podľa papierov a vyšetrení.“
Vtedy som to pochopila. Prepáčte. Ja neklamala som zámerne. Myslela som, že je to skutočné. Zhotovené len pre mňa.
O deň neskôr
V novinách stojí:Veľká Hradná. Aj psychiatrické liečebne majú ešte stále čo vylepšovať. Ich tvrdenia, že pacienti sa za žiadnych okolností nedostanú k ostrým predmetom, aby sa neporanili, včera večer vyvrátila samovražda mladej (16) dievčiny, ktorá si z neznámych dôvodov podrezala žily na rukách. Podľa zdrojov je to nevysvetliteľné aj pre osobného lekára dievčaťa MUDr. Eliasena Zeleného, ktorý s istotou tvrdil, že bola psychicky takmer zdravá a dokonca ju mali dnes ráno prepustiť. I keď pripustil, že mu v ten večer prišiel od nej list, ktorý by sa pod určitým pohľadom dal prezentovať ako rozlúčka. Viac informácií už zajtra.
Ako Friedrich uznal jej slovo
( alebo Ako spoznala absolútno )
„Friedrich, tie nohavice sú ti úzke.“
„Tak si teda ušijem nové. Rád si nechám poradiť od tých, čo sa vyznajú. Zajtra na mojom koncerte budeš sedieť v prvom rade, princezná. Vybavil som ti miestenku“
napísanísané:: 14.7.2008
prečítalo:: 1164 ludí