Zaparený svet

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky

Zaparený svet. Teplo sa odráža od asfaltovej cesty ako od zrkadla a skresľuje objekty v diaľke. Už chvíľu je koniec Júna. Už chvíľu nepršalo a vtáky lietajú tak nízko, že vidieť ich vyplazené jazyky, aby sa neprehriali. Pomaly celé mesto upadá do letargie. Prepotené pazuchy. Kropaje potu sa zlievajú do potôčikov, ktoré vtekajú priamo do očí a vytvárajú malé, štipľavé oceániky.

Kráčam zaprášenou ulicou. Posledná cigareta. Zapálil som si. Posledné zvyšky slín sa kĺžu zaprášeným hrdlom. Takmer sa plazím po stene, aby som sa zmestil do tieňa. Asi centimetrového. Na stene zostávajú mokré obrysy rúk. Možno ich raz archeológovia odkryjú a zistia, že nezanechávam odtlačky prstov. Bez identity to nejde.

Vedľa mňa sa mihla krčma. Pod dubom, ale žiadny dub som tam nevidel. Vstúpil som dnu, že si kúpim cigy. Postavil som sa do radu. Snáď nekonečného. Krčma bez obsluhy. Naklonil som sa, že si spočítam ľudí predo mnou. Naskytol sa mi úchvatný pohľad. Snáď najnádhernejší, aký som v poslednej dobe videl. Krásne zaoblené tvary. Hladučké na dotyk. Pôvabné, zlatisté pivo. Orosený pohár ma okamžite zviedol. Zhypnotizoval. Ani neviem ako a bol som na rade. Barman mi automaticky podal pivo do ruky. Chcel som namietať, ale vlastne nebolo proti čomu. Chcel som ho. Bolo to jediné, čo ma momentálne zaujímalo a napĺňalo moju existenciu.

„Ešte jedny kamelky lajtky,“ dodal som a zaplatil.

Odnášal som si pivo ku stolu. V oboch rukách, aby mi náhodou nespadlo. S posvätným pátosom ako rituálny predmet. Prikladal som svojmu napitiu najväčšiu vážnosť. Keby mi ho niekto zobral, tak ho asi roztrhám v zuboch.


Usadil som sa ku stolu v rohu, tak že som videl na celý podnik. Plejáda štamgastov a zopár zablúdených, takých ako ja, čo sedeli sami pri stole. Zastavil sa na mne pohľad starca, z vedľajšieho stola. Pozeral na mňa hodnú chvíľu, až sa postavil. Mohol mať tak sedemdesiat. Vypadal, že už má svoje odžité a melie z posledného.

„Dobrý deň, môžem si k vám prisadnúť?“ a ani nepočkal na odpoveď a sadol si k môjmu stolu.
„Dobrý deň,“ odpovedal som.
„To máme, ale teplo, však?“
„Hej, strašné.“
„Neznesiteľné, musel som si na chvíľu oddýchnuť,“ povedal po chvíli.
„Hmm...“
„Že vraj má byť takto ešte ďalší týždeň,“ a zatváril sa utrápene.
„Je to možné,“ odpovedal som mu znudene.

Starec mal mútny pohľad do nikam a celý sa kýval zo strany na stranu. Čakal som kedy spadne zo stoličky. Asi tam nebol len na jedno pivo.

„Viete, ja už som takýchto horúcich liet zažil... ajajaaaj,“ ozval sa zrazu.
„Určite veľa.“
„Ajajaaaj, ty si bol ešte maličký chlapec, keď som bol ja starý.“
„Koľko máte rokov?“ spýtal som sa.
„O pár mesiacov to bude sedemdesiat šesť, chlapče.“
„Tak nech vám zdravie slúži,“ a pripili sme si.
„Bodaj by, bodaj by... ale svet je už iný, aj to počasie je už iné ako to, na ktoré som bol zvyknutý. V zime je teplo, v lete ešte teplejšie, na jar mrzne. Aspoň, že jeseň je ešte stále rovnaká. Za to môže to El diňo. Minule som o tom pozeral v televízore, chlapče. Vraveli, že za všetko môže to El diňo,“ zase sa zakymácal.
„Hej, hej, za všetko...,“ nemal som chuť ho opravovať.
„Keď som bol mladý, tak bolo všetko inak. Celý život som pracoval v družstve. Dvadsať tri rokov som bol traktorista. Pätnásť rokov som bol agronóm a dvadsať... nie...štyridsať... tri... štyridsať tri rokov som bol predseda družstva.“
„Pracovali ste 81 rokov?“ spýtal som sa, keď som si to spočítal.
„Presne,“ pozrel na mňa kalným pohľadom a jeho obrovský, červený nos bol ešte červenejší, akoby vrel.
„Hm... no pekne...“ odvetil som výsmešne.
„Všelijaké zážitky mám z dôb, keď som pracoval, chlapče. Také vy už nebudete mať. Teraz už ľudia len chodia do roboty a z roboty a do roboty.“
„Nie všetci.“
„No veď, nie všetci, ale väčšina.“
„Hej, hej...“
„Keď som išiel v osemdesiatom treťom z roboty, vtedy som bol predseda JRD, toho družstva, keby si náhodou nevedel. Prídem pred dom a tam stojí obrovské auto. Také som nikdy nevidel. Bolo to fáro, akoby ste určite povedali vy. Vošiel som dnu a pri peci sedela nejaká žena. Podišiel som bližšie, stále som jej nevidel do tváre. Až zrazu sa na mňa otočila a hádaj kto to bol. Neuhádneš.“
„Asi neuhádnem,“ odpovedal som a zívol som si. Bol ešte vyčerpávajúci, ako to teplo.
„Bola to tá Tatkerová. Tá Margaret Tatkerová, tá anglická kráľovná. Sadol som si vedľa nej a objal som ju okolo pliec a pýtam sa jej, a ty tu čo robíš Tatkerová? Ona mi odpovedala, že sa prišla odfotiť do môjho vinohradu, lebo že ja ho mám najkrajší. A skutočne som ho mal najkrajší zo všetkých, takže sa jej ani nečudujem. Vyfotili sme tam tri filmy. Taký aparát si nikdy nevidel, ako mala ona. Veru že tak.“
„Skutočne? Anglická kráľovná?“ a začal som sa smiať.
„Veru že tak. V osemdesiatom piatom bol u mňa na družstve Gorbačov. Mal odovzdať niektorým súdruhom vyznamenanie. A ten truľo im hovorí, že ľuďá. Tak som k nemu prišiel, tľapol som ho po pleci, takto,“ a tľapol ma po pleci, “a hovorím mu, že súdruh, akí sú toto ľuďá, akí sú toto, prosím ťa, ľuďá? Veď im daj titul, súdruh. Veď to sú traktoristi, žiadni ľuďá. Presne takto som mu to povedal.
„Presne takto? Gorbačovovi?“
„Presne tak.“
„A nevymýšľate si náhodou?“ spýtal som sa pobavene.
„Ajajaaaaj, chlapče, už nemám vek na vymýšľanie,“ zatváril sa úplne vážne, aspoň tak, ako mu stav dovoľoval.
„No dobre ujo. Ešte nejaká historka?“
„V osemdesiatom siedmom som mal ísť pozrieť do Košíc môjho synovca. Milan Kňažko, ten herec. Poznáš ho? Moje meno je tiež Kňažko. Môj synovec,“ odmlčal sa na chvíľu, hlava mu začala padať, “a mal som ho ísť pozrieť do tých Košíc. Volal som mu a on mi hovorí, že strýco načo pôjdete vlakom, to je strašne ďaleko. Prídem po vás tryskáčom. Taký bol zlatý, že pre mňa prišiel tryskáčom. Pristál priamo na našej ulici. Nasadol som a on mi hovorí, že strýco pripútajte sa a zapáľte si. Vtedy som fajčil Detvy, teraz ich už nevyrábajú. Zapálil som si a v polke cigarety sme už pristávali v Košiciach. Ajajaaaj, Milanko ten vedel lietať, nech mu je zem ľahká.
„Ale, veď Milan Kňažko ešte žije.“
„Nie, nie, Milanko zomrel už dávno. Veď som jeho strýko, tak to viem najlepšie. Rok na to zomrela moja nebožka manželka. Veru tak. Pamätám si ako sme spolu v osemdesiatom deviatom okopávali záhradu a okolo prešla Tatra 613. Zastavila asi o sto metrov ďalej. A zozadu vystúpil nejaký človek. Močil pri strome. Zobral som ďalekohľad a pozerám, že to je predsa Vasil. Vasil Bilak to bol. Zakričal som na starú, nech mi donesie flintu, že náboje sú v hornom fióku. Ona sa spýtala, že koľko a ja na to, že jeden bude hádam stačiť. Takú som mu jednu jebol do tej Tatry, že všetci naskákali a už ich nebolo. Kamienky im odfrkovali spod kolies. Ajajaaaj, dobrá to bola žena.“
„No, to vám... ehm... verím.“
„Veru tak. Spoľahlivá a tichá. Bola to jediná žena, čo si zobrala do huby môjho vtáka,“ a zasmial sa lascívnym smiechom.
„Čo?“ skoro som na seba vyprskol pivo.
„Veď vieš, ten morálny sex. Vtedy to nebolo módou ako teraz. Minule som si kúpil ten porno časopis, že pozriem sa, čo tam píšu. A tam bol samý morálny sex. Kedysi som sa každú snažil presvedčiť, že keď je to ten morálny sex, tak by sme to mali skúsiť. A žiadna nechcela. Jedine ona, tak som si ju zobral za ženu. Dobrá to bola žena.“
„Aha.“
„Robievali sme to minimálne dva krát za deň. Vyskúšali sme všeličo. Niečo ti o tom poviem. Vypadáš, akoby si potreboval poradiť.“
„Ďakujem, ale už som dopil a musím ísť. Dovidenia.“ hneď som sa aj postavil a ponáhľal k východu.

Vonku ma ovalila hradba z teplého vzduchu. Starca sa už nedalo počúvať. Už predošlé historky boli také mocné, že som nevychádzal z údivu. Potreboval som ich stráviť. Posledné, čo som potreboval bolo, aby mi robil sexuálneho poradcu. Už jeho morálny sex bol strašný. Predstavil som si ho. Miesto penisu mal ten obrovský červený nos, usmieval sa a ukazoval mi vztýčený palec. Rýchlo som predstavu zahnal.

Kráčam ďalej ulicou. Myslím, že sa usmievam. Nie som si istý. Predsa len ma ten klamár pobavil. Klamár? V mojom svete klame, vo svojom hovorí pravdu. Patologický klamár.

A že ja by som potreboval poradiť v sexe? A ešte k tomu určite? Pche, to mi povie človek, ktorému sa ani nepostaví. Ešte si žiadna nesťažovala. Aspoň nie mne. Možno som ho mal dopočúvať, určite by mi dokázal aj na toto povedať nejaký výborný príbeh. Konce bývajú vždy najlepšie.

napísanísané:: 19.6.2008

prečítalo:: 650 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk