Mamas n papas

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky

Otvoril som si náhradnými kľúčmi. Ešte stále mi ich rodičia nevzali, čo sa osobne čudujem. Nedeľa predobedom. Celým bytom sa šíri neodolateľná vôňa jedla. Nakukol som do obývačky. V telke ide práve Komisár pes. Otčimov obľúbený seriál. Mamin tiež. Videli ho snáď dvadsať krát. Možno aj viac. Kúpil som im ho na Vianoce ako darček. Všetky diely. Z môjho pohľadu je to, ale takmer odporné, pozerať to stále dookola. Aj keď, nedá sa uprieť, že je to dokonalá symbióza – bezmyšlienkovito pozerať seriál bez myšlienky. V obývačke nikto nie je.


Zo zvyku som nešiel nikoho pozdraviť. Vždy som čakal, až kým ma objavia alebo na mňa niekde v byte narazia. Ako malý chlapec. Nemohol som si pomôcť. Vždy ma tam prepadá určitá nostalgia a ten malý chlapec vo mne ožíva.

„Ahoj, už si tu?“ povie mi matka, keď ma zbadá.
„Hej,“ odpovedám a odchádzam do kuchyne a ona cupitá za mnou.

Rodičia. Myslím, že pre všetkých má to slovo akýsi sentimentálny charakter. Takisto aj pre mňa. Aj keď v mojom prípade sa dá hovoriť len o jednom rodičovi. O matke. Otec zomrel pri autonehode, keď som mal osem rokov a bohužiaľ si pamätám mizivé množstvo okamihov, v ktorých vystupuje aj jeho tvár. Nahradil ho Jano. Jeho dlhoročný kamarát. Ešte zo školy. Tvrdil, že nás s mamou nemohol nechať osamote. Bez pomoci. Pripadali sme mu ako uplakaní chudáčikovia, tak sa nás ujal. Týmto klišé ma kŕmia do dnes. Ako on, tak aj ona. Používa slovo chudáčikovia. Vždy mám chuť jej dať facku a spýtať sa, či má až tak malú sebaúctu.


Samého ma prekvapilo, aký som veľkorysý, keď sa k nám prisťahoval. Mal som veľmi jasný plán, ako ho od nás vyhnať, zničiť, zdeptať a zdemolovať jeho nádeje na šťastný život s matkou. Série nekonečných nástrah a žartov, ktoré by skončili jeho útekom. Akýsi dom hrôzy, kombinovaný s citovým vydieraním a s tým, že ma má matka radšej ako jeho.


Ale keď sa nasťahoval, prekvapilo ma to, ako sa mama tvárila. Od smrti otca som ju takú nevidel. Dovtedy, akoby chodila s pomyselným, čiernym závojom na tvári. Teraz sa smiala a bola šťastná. Pobehovala po byte, bozkávala ma na líce a spievala si. Myslím, že keby som sa vtedy pozrel do zrkadla, tak si navždy zapamätám ten útrpný pohľad, s ktorým som to prijal a rezignoval na poslušnosť. V ten večer som sa zavrel v izbe. A do seba. Nadlho.

„Prosím ťa, nepohádajte sa dnes znovu,“ hovorí mi pred vstupom do kuchyne.
„Budem sa snažiť,“ hovorím a tvárim sa kyslo, možno až znechutene.

Vkročil som do kuchyne. Jano číta noviny. Zaujímalo by ma, či sa tam dozvedel niečo nové, pretože on vie všetko. Ten typ, čo všade bol a všetko videl, a keď mu niečo hovoríš, tak on to samozrejme pozná. Navyše k tomu má vlastný názor a riešenia. Rád si dopraje desaťminútovky svojich monológov, kvôli ktorým človek chce utiecť, pretože väčšie blbosti nikdy nepočul. Nehovoriac o vodopádoch moralizovania. Podozrievam ho, že sa neuveriteľne rád počúva. Hlas má pekný, ale aj obsah jeho slov by mohol za niečo stáť.


Sadám si vedľa neho. Zloží si okuliare a chvíľu sa na seba dívame.

„Ahoj. Ako sa máš?“ hovorí mi.
„Dobre. A ty?“
„Ale... ujde to... vieš, s pribúdajúcim vekom už to nie je to, čo to bývalo. Počkaj, keď budeš mať tridsať. Vtedy to začína. Rozpad.“
„Mal som tridsať pred rokom,“ hovorím, akoby mimochodom.
„Áno? Tak to vieš o čom hovorím,“ odpovedá mi arogantne, čo sa ma dotkne.
„Poznáš tento? Išiel vtip, stretol vtip, to je ale vtip.“ Smeje sa a objíma matku okolo pása.
„Ale to nie je príliš vtipné,“ hovorím a mama po mne šľahne pohľadom.
„Je to vtipné, čo trepeš!?“ hovorí potláčajúc smiech.

Postavil som sa a podišiel k šporáku, potreboval som si upokojiť chute, mu povedať, že horší vtip som v živote nepočul a dokonca ani nečítal. Že kvôli takým vtipom sa oplatí byť hlucho-slepý. Za chrbtom mi doznieval smiech.

„Čo varíme?“ pýtam sa.
„Ty nič. Varí tvoja matka. Je to najlepšia kuchárka na svete. Varí mi každý jeden deň. Nikdy by sa neznížila k tomu, aby som niečo musel jesť dvakrát. Baví ju to,“ odpovedá mi.
„Aha, takže ju to baví?“
„Presne. Myslím, že je ideálna žena do domácnosti. Neskutočne rada upratuje. Že Iva?“ Matka prikyvuje.
„Určite by milovala, aj keby si ju mlátil,“ sklonený šomrem polievke.
„Čože?“ skríkne Jano. Otočím sa k nemu.
„Hovorím, že máme bohatý obed, pri vašom plate,“ odpovedám.
„Ach, veď vieš aké to je. Onedlho je tu dôchodok a to bude ešte horšie. Budeš musieť chodievať jesť mäso niekam inam,“ venuje mi krátky pohľad, „tvoja matka stále čaká, kedy si nájdeš poriadne zamestnanie a splatíš jej to, že ťa vychovala. Načo ti platila to štúdium?“ pokračuje pričom opäť pozerá do novín.

Matka smutne kýve hlavou. Zamyslené vrásky jej svedčia. Ešte vždy je pekná. Chytá ma za ruku, ktorá sa mimovoľne dostala k veľkému nožu na porciovanie a kŕčovito ho zviera. Čo sa mi, ale v Janovej prítomnosti stáva často, že náhodne siaham na nože a iné ostré predmety, ktoré si s potešením vaľkám v ruke a predstavujem si ich v akcii. A vždy sa to skončí iba rezignáciou a mierom. Vďaka mame.

„Naporciujem mäso, požičaj mi toto,“ hovorí mama.
„Konečne. Už je pol jednej. Dokedy mám čakať? Snáď nechceš, aby sme jedávali o tretej alebo kedy. No rež už,“ ozve sa povýšenecky Jano.
„Počkám v izbe. Potom ma zavolaj,“ oznámim jej a nečakám na odpoveď.

Zabuchnem za sebou dvere. Veľký plyšový maco. Ešte stále tam je. Volal sa Tampo, ale v dvanástich som ho premenoval na Jano. Bol mi vždy oporou. Aj teraz som k nemu podišiel a z celej sily som mu kopol do hlavy. Skáčem po jeho opuchnutom tele a zúrivo mu udieram päsťami do tváre. Na jeho plyšovom úsmeve pristáli sliny, ktoré mi vyprskli z úst.


Zadychčaný som sadol na posteľ. Hrsť plná umelých chlpov a z macovej napoly odtrhnutej hlavy sa valí naplno chumáčovitá, biela krv. Som zjavne o dosť silnejší, ako keď som mal dvanásť.


Rozdýchal som sa a v tmavej chodbe som sa zrazil s matkou, ktorá ma išla zavolať. Pobozkal som ju na líce a vrátili sme sa do kuchyne.

„No konečne, už som sa na to tešil. Vaša smola, že meškáte,“ hovorí Jano a pritom chlípe z polievky. Čakám kedy sa na tie monštruózne zvuky prídu sťažovať susedia.

Prisadnem si a pomaly jem polievku. Výborná ako vždy. Myslím, že takto nejako vzniklo prirovnanie- ako od mamy. Mama človeka, čo to vymyslel určite varila, tak dobre ako moja.

„Kde teraz vlastne robíš?“ pýta sa ma Jano.
„V jednom penzióne,“ odpovedám.
„Prevádzkara?“
„Ehm... recepčného.“
„Recepčného? Zase?“ vytreští na mňa oči.
„Počuješ to Iva? Tvoj syn je úplne nemehlo,“ pokračuje. Pozerám do taniera.
„Nechaj ho. Vychladne ti polievka,“ hovorí mama prosebne.
„Vždy sa ho len zastávaš, ale je čas mu povedať pravdu. Je to nemehlo. Úplné zbytočný. Lenivý a neschopný. Nič si nedosiahol,“ kričí. Ovládam sa, veď má z časti pravdu.
„Prosím ťa...,“ ozve sa matka.
„Nepros ma. Investoval som do jeho výchovy, staral som sa oňho, dal som ho študovať. A čo z toho? Takýto paškvil! Ujal som sa vás po Martinovej smrti. Boli ste takí dvaja uplakaní chudáčikovia. Bol som mu to dlžný...“
„Vieš, čo si mu bol dlžný? Netrtkať mu jeho ženu ešte pred jeho smrťou!“ skríknem. Trpezlivosť ma prešla.
„Čože?“ skríkne aj on a zostane zarazene mlčať. „Odkiaľ to vieš?“
„Keď si malý, tak to neznamená, že si retardovaný...myslíš, že si nepamätám, ako si u nás prespával, keď býval otec na služobkách alebo mimo domu? Takže si tie poučky nechaj pre seba!“
„Si nevďačník. Pozri tvoja matka, kvôli tebe plače,“ hovorí.
„Plače kvôli nám. Plače kvôli sebe a aj kvôli otcovi a na tvojom mieste by som plakal tiež, pretože až raz prídeš do pekla, tak ten tvoj najlepší kamarát Martin ti tam rozkope papuľu. Áno, v pekle, pretože tam patríš a tam je aj on zato, že nás opustil. Nevieš koľko krát som to plánoval spraviť ja, ale nebudem si s tebou špiniť ruky. Si odporný a bojím sa, že je to nákazlivé.“

Zmĺkol som v silnom citovom pohnutí, zároveň prekvapený vlastným teatrálnym vystúpením. Obaja na mňa nemo hľadia. Otočil som sa a zabuchol za sebou kuchynské dvere. Zamieril som do izby a zobral bundu s ruksakom. Vychádzam a venujem jej posledný pohľad zaslzenými očami. Vrátim sa, schmatnem maca za ruku a ťahám ho za sebou, ako malý chlapec. Odchádzam bez pozdravu, rovnako ako keď som prišiel.


Pred domom sa zastavím a pozriem na macovo dotrhané telo. Je mi ho ľúto. Posledný pohľad a odhodil som ho do kontajnera. Spolu s detstvom. Kráčam smerom k autobusovej zástavke.

napísanísané:: 9.4.2008

prečítalo:: 1165 ludí