Posledná hodina

autor:: štefan

rubrika:: haluze/blbosti

Posledná hodina. Smutná je atmosféra. Je mi ľúto takýchto koncov. Bolo mi tu dobre. Skoro som sa spriatelil. So svojím učiteľom. Veľa mi dal. Veľa ma naučil. Nech to znie ako chce.

Túto poviedku chcem venovať práve jemu. Nie zo zištnosti. Z radosti. Z úcty. Z uznania. Zo sklamania. Z bolesti. „Ďakujem vám!“ Musel som to urobiť. Prepáčte.

Človek má v živote priateľov. A tých je len pár. Ja som ich doteraz nemal veľa. Ale viem, že vy by ste ním boli. Zbohom! A do skorého videnia.

Prečo sme sebeckí. Prečo sme egoisti. Ja. Vy. Oni.

Viera, je vraj najväčšie sebectvo. Ja viem, že je. Aspoň tak trochu. Veď, keď sa modlím, vravím: pomôž mi. Ale tiež pomôž jemu. Pomôž jej. A napokon, nie je to až také sebectvo.

Nakoniec zistím, že dávam chválu a slávu Bohu. A neberiem si ani zrnko z jeho slávy. Chvála a Sláva mu buď na veky.

Som len červ. A ty tiež. Sme nehodní jeho milosrdenstva. Nehodní lásky. Sami nič nezmôžeme. Ale Pán je tu, aby nás vyslobodil. Chvála mu buď na veky. Už píšem liturgie. Ako moja mama. To nič.

napísanísané:: 11.3.2008

prečítalo:: 630 ludí