Dobrý deň, prvá fáza...

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky



„Dobrý deň.“
„Dobrý, počkajte. O chvíľu môžete ísť k pani doktorke.“
„Dobre.“ odpovedal som
„A čo je vám? Ste chorý, pán Macháček?“ spýtala sa setrička
„Radšej by som sa o tom porozprával priamo s pani doktorkou.“ hovorím v rozpakoch
„Samozrejme. A tie chlamídie sú už v poriadku?“ potmehúdsky sa usmiala
„Ehm... hej sú.“ usmial som sa tiež.

Je to trápne. Človek musí ísť k obvodnému lekárovi s pohlavnou chorobou a to len, aby ho poslala ďalej. A potom sa ťa o tri mesiace spýta sestrička, ktorá ťa pozná desať rokov, že či si ešte nakazený. Nehovoriac o doktorke. Päťdesiatničke, ktorá nosí na retiazke taký veľký kríž, žeby ťa na ňom mohla aj ukrižovať.


A pýta sa: ako sa vám to stalo? viete, že nechránený sex je nebezpečný? vie to vaša partnerka? A ty si pomyslíš: ale ktorá? nemôže si tú prednášku odpustiť? červenám sa len v duchu alebo aj v skutočnosti?

„Môžete ísť ďalej, pán Macháček.“
„Ďakujem“ odsekol som
„Dobrý deň, pán Macháček. Ako sa máte?“ hovorí mi doktorka už od dverí
„Dobre. A vy?“
„Tiež dobre. Tie chlamídie sú už v poriadku?“
„Ehm...ale áno.“ a zase sa červenám
„Viete, že nechránený sex je nebezpečný?“ Prečo s tým musí znovu začínať?
„Iste, hovorila ste mi to už minule.“ odpovedal som
„Chcela som sa len uistiť. Dúfam, že sa to už nebude opakovať.“ povedala mi rodičovským tónom.
„Snáď nie.“ pokus o úsmev stroskotal v nepodarenom úškľabku
„Tak snáď nie, hm...“ Zamyslela sa. Prísny výraz. „...a čo vás trápi tentoraz.?“ pokračovala po chvíli
„Viete... ehm...potreboval by som lístok k...“ odmlčal som sa
„Áno?“
„K psychológovi alebo najlepšie k psychiatrovi.“ povedal som stlmeným hlasom, aby to sestrička nepočula.
„A to prečo?“
„Potrebujem sa s ním porozprávať.“
„A o čom preboha?“ spýtala sa ma prekvapene
„Nooo...“ Rýchlo si niečo rozumné vymyslieť. Nechcem, aby bolo hneď za chlamídiami napísane, že som psychopat. „...myslím, že mám depresie.“
„Depresie? Ako môže mať taký mladý človek, ako vy, depresie? Ja keď som mala dvadsaťpäť, tak to sme ani nevedeli, čo to depresia je. Ja, stará, by som mala mať depresiu.“ Postavila sa. „Pozrite sa na mňa. Viete aké bolo toto telo pevné pred dvadsiatimi rokmi? Pozrite na ten zadok. Vypadám ako starý autobus, čo len čaká, kedy ho vyradia zo služby. Pozrite sa tu...“ a ukazuje si na krk. „...vidíte aké je to vyťahané? Ja by som mala mať depresie a nie vy.“
„Ale veď vypadáte veľmi dobre.“ snažím sa zachrániť situáciu
„Vôbec nie, vy lichotník...“ a usmiala sa. „...tak ja vám dám kontakt na toho psychológa. Viete, že ste kvôli tomu nemuseli za mnou chodiť?“ spýtala sa
„Nie, to som nevedel.“ a v duchu si nadávam
„Ale, keď už ste tu boli, tak do karty to, samozrejme, musíme zapísať.“
„Samozrejme. Veď ako inak. V karte musí byť všetko.“ dodal som ironicky
„Tak, tak.“ zjavne nepostrehla útočnosť môjho tónu. Našťastie. Podáva mi kartičku s kontaktom na psychológa.

Odišiel som a ešte v ten deň som sa k nemu objednal. Dal mi termín o týždeň.
Až o týždeň!


Týždeň som tŕpol a premáhal sa len silou vôle. Dorazil som o desať minút skôr a nepokojne sedím v čakárni. Je to po prvý krát. Neviem, čo môžem očakávať. Zrazu sa objavila hlava s okuliarmi a čiernymi vlasmi ulízanými do prehadzovačky. Vstúpil som dnu. Vypadá ako klasický, spotený úchylák. Ale dám mu šancu. Nebudem ho súdiť hneď od dverí.

„Posaďte sa.“ hovorí mi
„Vďaka.“ odpovedal som
„Ako vám môžem pomôcť?“
„No viete... je to zložitejšie...“
„Tak to je čas začať, pretože máme len hodinu. Nemusíte sa báť.“ zamyslene pozerá na hodinky
„Akoby som to povedal...hm...som zaľúbený...“
„Ale to je predsa skvelé. Nie? To budete môj najnormálnejší pacient.“ skočil mi do reči. „Alebo vám ona lásku neopätuje a z toho ste nešťastný? Počkajte... žeby to bol on a to je ten problém. Však. Uhádol som?“
„Nie.“ vyzerá sklamane a urazene. „Je to ona. A opätuje mi ju...“
„Tak potom už fakt nerozumiem, že v čom je problém.“ znovu mi skočil do reči
„Problém je v tom, že je strašne na zjedenie.“
„To je problém? Tak to ste potom asi skutočne blázon.“
„Vy môžete hovoriť pacientom, že sú blázni a nenormálni? Myslel som, že je to nevhodné.“ spýtal som sa
„Samozrejme. Štandardná terminológia. Ešte používam aj magor, psychopat. Psychopat je štvorka. Najvyšší stupeň. Viete urobil som si vlastnú stupnicu. Onedlho sa chystám ju prezentovať na jednej konferencii. Ale to nechajme tak. Čo vás teda trápi? Že je vaša priateľka krásna?“ odpovedal mi
„Nie. Nepochopili ste to.“
„Tak to prrr...vy ste to zle povedali. Pokračujte.“
„Ide o to, že ja som to, na zjedenie, myslel doslova.“
„Ako doslova?“ spýtal sa
„Nooo... tak, že čím ju mám radšej, tak tým mám väčšiu chuť ju zjesť.“
„To fakt?“ pýta sa prekvapene a značí si to notesa
„Fakt.“
„Tak to je čudné. Priam bizarné. Hm...“ a tvári sa vážne
„Čo hm?“
„Nevymýšľate si to?“
„Myslím, že nie.“
„Určite? Ako sa to prejavuje?“ spýtal sa
„Určite. Minule som sa pristihol, že jej chcem zakusnúť do hlavy, keď spala. Alebo, keď sa milujeme, tak ju hryziem, iba tak jemne, ale to len pretože sa ovládam. Nedávno som mal neuveriteľnú chuť jej odhryznúť bradavku. Ona si myslí, že sú to sexuálne hry.“
„Aha. Zaujímavé.“
„Však. Aj ja si hovorím.“
„Aj si ju nejako predstavujete?“
„Ako mrkvu. Väčšinou. S končatinami. Je to normálne?“
„Nebudem vás klamať. Nie je...“ a zamyslel sa. „...myslím, žeby som vás mal poslať na psychiatriu. Toto už nie je v mojej kompetencii. Viete, ja liečim väčšinou normálnych ľudí s nenormálnymi problémami alebo takých, čo si myslia, že ich majú. Vy však vypadáte, žeby ste mohol byť skutočne magor.“
„Čiže tretí stupeň?“
„Hej. A ten už ja posielam kolegom psychiatrom. Chcete sa liečiť, však? Nemusím volať nech si po vás prídu, že? Oni sú trošku nešetrní. Mohli by vás dať aj do kazajky a podobne.“ vyzerá zamyslene
„ Nie. Nemusíte ich volať.“ odpovedal som zdesene
„Dobre. Dám vám kontakt na kolegu a vy za ním pôjdete. Môžeme to urobiť takto, pán...?“
„Macháček. Iste, môžeme.“ dodal som

Odišiel som odtiaľ omnoho nepokojnejší, ako keď som prišiel. Naivne som si myslel, že mi pomôže. A čo potom psychiater? Čo ak si ma tam budú chcieť nechať? Veď ja nie som žiadny blázon. Domov som išiel pešo.


Večer ma čaká rande s Aničkou. Uvážil som, že by som jej o tom mal asi povedať. Predsa len sa jej to týka, tak ako mňa. Super baba. Ešte som sa nestretol s ničím, čo by nepochopila. Určite aj toto bude v poriadku.

„Ahoj.“ a pobozkal som ju, keď sme sa streli v kaviarni. Chvíľu sme sa rozprávali.
„Musím ti niečo povedať...“ hovorím jej
„Jasné, počúvam ťa.“
„Vieš... si strašne na zjedenie...“
„Veď aj ty. Ďakujééém.“ skočila mi do reči a pobozkala ma. Zase tá zlá formulácia.
„Myslel som to tak, že ťa chcem zjesť...“ v očiach sa jej objavilo zdesenie
„Ako zjesť?“
„No normálne zjesť. Bol som s tým dnes u psychológa. Neboj sa, nespravím to.“
„U psychológa. A to mi má akože odľahnúť? Že nespravíš to?“ takmer kričí
„Prepáč.“
„Ako mám teraz s tebou tráviť čas, keď viem, že ma chceš zjesť? Veď to je choré.“ hovorí polokrikom a ľudia k nám otáčajú hlavy
„Ja viem.“ cítim sa vinný
„Ako si to predstavuješ ďalej... veď... ježiš... veď to ani nemôžem pri tebe zaspať. čo ak ma náhodou zješ?“ pozerá na mňa ako na blázna
„Nezjem.“ a usmial som
„Ale chceš a to stačí. Myslím, že je koniec. Toto nemá perspektívu. Určite odo mňa nemôžeš čakať, že sa nechám zjesť, alebo čo i len riskovať takú možnosť.“ úsmev zjavne nepomohol. Zobrala si veci a odišla.

Chvíľu som tam zostal sedieť a premýšľal. Myslel som, že to pochopí. Nemal som ani čas jej to poriadne vysvetliť. Zaplatil som a vyšiel na ulicu. Kráčam smerom domov. Zdrvený. Premýšľam. Ale koniec koncov... minimálne je po probléme. Keďže ma opustila, nebudem mať príležitosť ju zjesť. Zatiaľ. Smejem sa. Akosi čudne.

napísanísané:: 6.3.2008

prečítalo:: 1023 ludí