Viróza

autor:: štefan

rubrika:: poviedky

Ležím na posteli. Zmietam sa v horúčkach. Je mi blbo, ako mi ešte nebolo. Nemám chuť jesť. Posraté tabletky. Prišlo mi z nich zle. Mama volá pohotovosť, lebo mi je ozaj veľmi zle.

Sanitári prišli po hodine. Kým prišli, tak mi už bolo lepšie. Ako prišli tak aj odišli. Nič mi ani nedali. Tak kvôli čomu vlastne prišli? Do riti! Vypýtať si šesťdesiat korún za výjazd... Vraj vyzerám ako z koncentráku. Vraj Dachau. To mi fakt pomohli. Poslali ma na infekčné, tak som tam išiel. Čo iné mi ostávalo.

Primárka sa vypytovala ako eštébé. Čo som ja simulant, či čo? Pritom sa vyškerovala ako koza. Pripadal som si vážne ako debil.

Ležím na posteli. Ležím tu už ôsmy deň. Stihol som sa už skamarátiť. S nemocnicou nie. S jedným dievčaťom. Aj s tým pánom, z vedľajšej izby. Hrávame spolu niekedy karty. Niekedy všetci traja. Niekedy len dvaja. Niekedy vôbec. Hráme žolíka.Väčšinou prehrávam. Poväčšinou skoro vždy. Asi je to už pravidlo. Ale niekedy sa mi pošťastí.

Dievča si prepašovalo notbuk, a tak často pozeráme filmy. Občas nás načape sestrička. Ako naposledy. To bol už vážne priekak. Len jedna bola taká ostrá. Ostatným to až tak nevadí. Keď práve pozeráme film, prišiel k nám nový obyvateľ. Dali ho do „mojej“ izby! Nemám nič proti tomu. Naopak som aj celkom rád. Aspoň mám s kým pokecať.

Ležím v posteli. Čítam si nejaké články. O aute na paru. O prasačích krvných skupinách. Mimochodom je ich pätnásť. Zaspávam, ale nie na dlho. Môj spoluobyvateľ má horúčku. Volám sestričku. Prišla na môj aj na jeho údiv, veľmi rýchlo. Obidvaja sa čudujeme, ako to dokázala. Ale to je teraz jedno. Pichla mu inekciu po ktorej sa spotí. Ale že až tak, to som ani ja, ani on, ešte netušili. Opäť som zaspal a v tom...

Sestrička v trhne do izby ako komando. Prezlieka periny a dáva mu nové pyžamo. Odišla a ja som skoro zaspal. Začal totiž strašne chrápať. A keď už svitá nádej, že už si konečne nerušene pospím, vtrhne do izby sestrička. Do riti ja sa fakt nevyspím? A opäť to isté! Prezlieka všetko prádlo, včetne jeho pyžama. Takto sa to opakuje až do rána.

Ležím v posteli. Konečne vo vlastnej. Po obede ma pustili. Možno sa s toho sna vyspím.

napísanísané:: 28.2.2008

prečítalo:: 614 ludí