Vrah, jeho obeť a stodvadsaťkilová kopa sračiek

autor:: Matúš Ulický

rubrika:: poviedky

Sedím v práci za stolom, mám ruku v nohaviciach a škrabem si gule. Ostal som tu sám. Pozerám na mesto a na terasu. Je teplý koniec augusta a mám pocit, že všetky ženy ma prestali milovať. Zazvoní telefón. Zdvihnem to.
„Áno?“ Ozýva sa len šum.
„Počúvam ty hovado!“
Stále nič.
Zložím.
Pravdepodobne je to môj vrah.
Už dlhšiu dobu číta moju poéziu.

Z práce idem na pivo. Celé mesto je pohltené v prázdnych myšlienkach. Patrím k nim. Nakoniec som si dal radšej víno. Pijem a sledujem rybičky v akváriu. Tie jediné sú ticho. To je snáď jasné, že ďalšie si dám...

Nasledujú len ďalšie nudné dni. Mám novú robotu. Pár dní jazdím po všetkých Bratislavských školách a otravujem riaditeľov, sekretárky a nechápajúcich vrátnikov. Zažiť dve špičky za deň je trochu veľa aj keď je to oslobodzujúce. Prestal som myslieť aj na môjho vraha, na moje bývalé a na ostatné tie veci ktoré vás chcú v živote zabiť.
Ráno si pozerám mail.
Je od môjho vraha:
„bol som dlho prec; v krajine kde bola len tma a chlad; zajtra idem este dalej ale som si isty ze sa vratim este pred snehom.
pred globalnym oteplovanim sa vraj utiect neda tak preco bezat?
dedukujes spravne - som vrah - ale som vrah ktoreho tesi ze zabije tak hodnotneho cloveka pretoze o svoj zivot sa najviac boja ti ktorych zivot nestoji ani za howno.
Myslis ze na tom ze ja som vrah a ty obet zalezi? Myslim na rozdeleni uloh?
Byt vrahom ako statut nie je zdrojom istoty a dokonca obcas trpievam profesionalnou deformaciou - su to chvile ked si pracu beriem domov.
Najprv je kyslik a potom motivacia. Smrt sa nemusi prejavit ukoncenou cinnostou srdca alebo mozgu.
Na nase stretnutie sa tesim rovnako ako na spravu od teba ktora mu snad bude predchadzat. Snad pretoze v poslednom obdobi mam pocit ze uz ani cas neplynie podla standardnych pravidiel - je mozne ze si tuto spravu precitas ako mrtvy.
Ak si mrtvy tak sa zhlboka nadychni a zamysli sa nad tym kto ta zabil; poznas uz jeho meno? a? citis zurivost? smutok? radost? alebo necitis nic?
najprv je kyslik a potom motivacia - nedovol skurvenej spolocnosti aby ta o to pripravila pretoze ked stratis jedno tak zacnes pomaly umierat - a ak nemas ani jedno a ani druhe tak si na 89.37403% mrtvy. Snaz sa zomriet zaziva a nie ako vacsina ludskeho odpadu - nie su onic viac zivy ako klavesnica na ktorej pisem.
Dokial sa neuvidime ti zelam to najkrajsie a najdlhsie umieranie. Tvoj Har \'LeQuine“

Po týždni som sa mu radšej ozval. Nebudem riskovať, že ma zabije keď to budem najmenej čakať. Idem na istotu. Na naše stretnutie si beriem igelitku plnú pív. Prišiel som na miesto stretnutia s polovičným obsahom igelitky. Mám mokré nohy, vonku prší. Je to ideálny deň na vraždu. Krv zmije dážď, záchranka, policajti a pohrebáci prídu neskoro pretože je špička. Ideálny deň na vraždu.
Rozmýšľam či som vhodne oblečený na túto neopakovateľnú príležitosť. Nejak nie som vo svojej koži. Čakám na smrť, na vraha, na ďalšiu minútu. Zapálim si a viem že je posledná.

Prichádza. Čierna kožená bunda, čierne topánky. Usmieva sa. Namiesto bodnutia noža do brucha mi podáva ruku.
´“Som tvoj vrah „ Predstaví sa slušne.
„Ja som Matúš, teší ma.“
Smerujeme k mostu. Vrah rozpráva o živote o tom ako dlho ma hľadal. O problémoch každodenného umierania. Máme toho veľa spoločného. Popíjame pozvoľne pivo na moste a sledujeme rieku. Môj vrah sa stáva pre mňa tabletkou na život. Som vzrušený a plný očakávaní čo z nás vylezie.
Po moste si robia kolečká bežci. Je to úbohé asi tak ako toto zúfalé mesto s malým kopcom uprostred. Zo zmesi betónu, biedy a zúfalstva. V tom momente prestávajú tieto banality útočiť na moje neuróny. Tuším aj vrah sa cíti v mojej prítomnosti dobre. Občas mám pocit, že sa nič nedeje tak mením pozíciu z obete na vraha. Potom mi ale príde blbé zabiť tak sympatického vraha . Už len pretože má tak zúfalé oči. Zúfalejšie ako ja bez ženy.

Ideme na tequilu a priberáme jeden exemplár stratenej duše. Dnes mám dobrý deň, prežil som svoju smrť a tento neznámy stratený mi ho môže len spestriť. Pijeme pivá a tequilu, vraha tu všetci poznajú. Chutí mi, ale po chvíľke mi tento návrat do civilizácie príde nudný.
Keď odtiaľto nevypadnem do piatich minút budem mŕtvy, hovorím vrahovi. Súhlasí.
Obliekam si bundu a rozbijem krígel piva o zem. S pohľadom na celú krčmu si v duchu poviem „Dovidenia“
Som zase slobodný, otváram dvere, vychádzam na vzduch.
Niečo ma schmatlo za chrbát a vlečie ma späť. Nevnímam pretože som už dosť opitý.
„Sto korún ty hajzel!“
„Sto korún!“ Hučí na mňa stodvadsať kilová kopa sračiek.
„Rozumiem, áno, ok, v pohode, zaplatím!“
Chápem situáciu aj váhové kategórie. Pri bare vyťahujem z vrecka pokrčené peniaze a drobáky. Počítam, počítam ale stále vidím len 75,50,-
Stodvadsaťkilová kopa sračiek stráca trpezlivosť a ja strácam nádej že sa dnes odtiaľto dostanem živý. V tom najlepšom, keď už je cítiť že jedna alebo druhá strana sa neudrží, v tom tichu, vstupuje do baru Vrah a trhá mi z ruky 75,50,-. Na bar položí kilo.
„Už ťa tu v živote nechcem vidieť!“ kričí stodvadsaťkilové hovno.
Len tak pre seba si hovorím.
„Ani ja“

napísanísané:: 21.2.2008

prečítalo:: 648 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk