List od Andrejky

autor:: HarLequine

rubrika:: poviedky

Čítal som denné správy a pomaly som sa chystal začať s prípravou seminárky na psychológiu. Témou bola prázdna duša. Otvoril som vyhľadávač, ale doteraz neviem prečo, mal som slušné vedomosti a dokázal by som to napísať aj bez pomoci z vonka. Bol to asi len taký momentálny popud. Zobrazilo sa milión odkazov a ja som si ich bez hlbšieho záujmu prezeral. Nehľadal som nič podstatné, ale prechádzal som stránku po stránke, až kým som nenarazil na jeden. Hľadané slovo bolo v rámci vety zvýraznené: „Som tak prázdna". Veta z vyhľadávača bola nadpisom príspevku. Nejaké pätnásťročné dievča v ňom písalo o epizóde vo svojom živote. Rozchod s priateľom, vyhodenie zo školy, strata priateľov a záujmu o svet. Písala o svojom smútku. V závere svojho textu prosila ľudí o reakciu, ale kladnú – túžila po porozumení a spriaznenej duši. Chcela nájsť skutočnú lásku, niekoho, kto ju bude milovať takú, aká skutočne je, so všetkými kladmi a zápormi. Zrušil som to a začal som písať. Moc to nešlo a ja som stále rozmýšľal nad tým dievčaťom. Podobných príbehov som počul a čítal množstvo, ale tu bolo niečo viac. Bolo to napísané až príliš úprimne, cítil som ľútosť. Začal som to čítať odznova. A potom ešte tri krát. Predstavoval som si, že musí byť krásna a nežná, nešťastná duša, ktorá si zaslúži porozumenie. Začal som jej písať mail. Napísal som krátku správu o tom, že nie je sama a nech mi dá o sebe vedieť. Podobné veci nezvyknem robiť, ale ten list (tak som začal hovoriť o jej príspevku) ma opantal. Nebol tam dátum umiestnenia a zľakol som sa, že môže byť neskoro. Seminárnu prácu som ledva dopísal.
V škole som odprezentoval svoju prácu a stále myslel len na to, či vo svojej schránke nájdem odpoveď od Andrei. Asi sa tak volá, keď mail bol andree. V schránke bola jedna nová správa. Nedočkavo som ju otvoril, ale bolo to len oznámenie o nedoručení môjho mailu, pretože to konto už neexitovalo. Našiel som ju neskoro. Cítil som beznádej. Najskôr som nevedel čo robiť a tak som začal rozosielať maily na všetky možné serveri s tým istým textom a na ten istý nick. V tú noc sa mi o nej snívalo. Vyzerala nádherne, ale nešťastne. Boli sme spolu v tmavej izbe a sľúbil som jej, že ju neprestanem hľadať. Na druhý deň bola schránka opäť plná len informáciami o nedoručení. Rozoslal som pár ďalších mailov a zapol som vyhľadávač – zadal som andree. Okrem stránok o rôznych cirkvách to zobrazilo aj dva odkazy na stránku, kde som ju našiel. Jeden bol na samotný článok, ale druhý bol na správu od iného užívateľa v knihe návštev. Nejaký Peter sa pýtal na Andreu a na to, či ju niekto nepozná, alebo nemá ďalšie informácie o tom ako na tom je. Tiež jej poslal mail, ale ten už neexistoval, rovnako ako v mojom prípade. Správa bola už rok stará. Aj on sa jej ozval neskoro, od doby keď písala ona ubehli dva, alebo tri roky. Ak je v poriadku tak má minimálne sedemnásť. Musí byť, inak by sa mi o nej nesnívalo. Správy som posielal ďalej.
Po týždni sa mi v maily okrem klasických „nedoručených" objavila aj odpoveď od nej. Ten text som prečítal snáď tisíckrát a až potom som jej odpísal. Tú nehu, akú doňho vložila som cítil až v kostiach. Ďakovala mi a bola neskutočne šťastná, že ma konečne našla. Začali sme si písať pravidelne o všetkom možnom. Mala osemnásť rokov a žila už dlhšiu dobu v Anglicku. Zdôverovali sme sa jeden druhému a písali si o úplne všetkom. Bol som zamilovaný, tak veľmi ako som len mohol byť. Po čase mi poslala pár svojich fotiek. Vyzerala presne tak, ako som si ju vždy predstavoval.
Na škole som dostal ponuku zúčastniť sa exkurzie do najväčšej psychiatrickej kliniky. Súhlasil som a napísal som o tom aj Andrei. Napísala, že to je skvelé, ale že nejakú dobu si teraz nebudeme môcť písať, pretože ochorela a musí ísť na operáciu. Odpísal som jej ihneď. Prosil som ju o adresu, o názov nemocnice, o všetko, pretože som sa bál toho najhoršieho. Odpoveď bola záporná, lebo nechcela, aby som ju v takom stave videl a vraj to dobre dopadne. Potom mi od nej prišiel ešte jeden mail, ale ten som už neprečítal – musel som stihnúť tú psychiatriu.
Sledoval som všetkých tých bláznov, ale nebol som schopný sa sústrediť na nič z toho, o čom hovoril jeden lekár, ktorý nás sprevádzal. Niektorí spolužiaci sa ho pýtali na situácie, ktoré počas svojej práce zažil. Povedal, že práve dnes zažili smutnú udalosť, lebo jeden mladý schizofrenik spáchal samovraždu. Peter bol vraj dobrý človek a za posledné tri týždne sa jeho stav výrazne zlepšil, ale nakoniec svoj stav neuniesol. Jeho choroba naplno prepukla v sedemnástich a už nebol iba Peter, ale aj dievča menom Andrea. Skoro som skolaboval. Poprosil som ho, aby mi ukázal jeho izbu. V malej miestnosti bola len posteľ a stôl s notebookom. Vraj darček od rodičov. Sadol som si k počítaču a zapol internet. V histórii boli len tri navštevované stránky. Dva rôzne mailové servery a stránka, kde som našiel list od Andrei. Otvoril som zvyšné dve stránky a automaticky som sa prihlásil. Na prvom bolo Petrove a na druhej Andreine e-mailové konto. Boli tam stovky správ – posielal ich sám sebe. Správy z posledných troch týždňov posielala už iba mne. Na Petrove maily už nereagovala. Posledný mail od nej dostal dnes ráno. Písala mu, aby jej už nikdy viac nič neposielal, lebo sa zamilovala do iného a naňho už nechce myslieť. Tak preto sa zabil.
Po skončení prehliadky som sa ponáhľal domov. Musel som jej rýchlo odkázať, ako veľmi ju ľúbim a že som netušil, že ma tak veľmi miluje aj ona. Nevedel som sa dočkať toho, ako mi Andrejka odpíše.
Mladý nádejný psychológ sa pohodlne natiahol vo svojom kresle, prihlásil sa na Andrein mail a začal písať. Operácia dopadla dobre, ale ešte sa cíti unavene. A počasie tam teraz nestojí za nič. Stále len prší a prší.

napísanísané:: 5.2.2008

prečítalo:: 801 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk