k6.sk - literárny server

Zavolali ste ma sem, aby som vám objasnil pôvod jeho schopností, ale ja poznám len pozadie príbehu, nič viac. Nikto nevie kde sa vlastne narodil, ani kto boli jeho skutoční rodičia, lebo ešte ako celkom malého si ho adoptovala rodina, čo nemohla mať vlastné deti. Boli chudobnejší a jeho otec bol asi alkoholik. Asi, pretože na dedinách si každý chlap rád vypije. Jeho otec si však aj veľmi rád udrel. Do manželky a občas aj doňho. Vždy keď sa vracal z krčmy tak on len sedel vo svojej izbe a sústredene ho pozoroval cez okno. Býval som s rodičmi vo vedľajšom dome a často som tú opakujúcu sa scénu zo strachom sledoval. Keď bol jeho otec už celkom blízko, tak otvoril okno a niečo mu začal rozprávať. Väčšinou sa jeho otec ešte viac rozzúril, vykopol dvere a potom bol počuť už len plač.
Pár krát som sa na to Jakuba pýtal a ten mi zakaždým povedal to isté. Myslel si, že dokáže slovami zlomiť agresiu svojho otca. Nešlo to. Roky šli pomaly ďalej a my sme boli starší. Mal som svoju prvú frajerku a aj Jakub po jednej túžil. Táto jeho vlastnosť mu bola vlastná po celý jeho život. Nechcel len tak obyčajné dievča, ale tú najkrajšiu a z príliš dobrej rodiny. Kvôli tmavšej pleti nebol veľmi obľúbený a aj ona sa ho trochu stránila. Z času na čas kvôli tomu dostal bitku v krčme. Najdôležitejším medzníkom v jeho živote bola jedna hodina literatúry, kde sme sa učili o poézii. Jakuba to neskutočne zaujalo. Vyvolať pocity pomocou slov, ako hovoril náš učiteľ. Ešte v ten deň napísal svoju prvú báseň. Volala sa oblaky. Pamätám sa na to. Všetko o čom v tej básni písal som videl celkom zreteľne pred očami a cítil som ako mi tie jeho oblaky hladia tvár. Bolo to úplne odlišné od všetkého, čo sme museli čítať v škole.
Pochválil som mu ju, on sa len poďakoval a hneď utekal domov. Takto to vyzeralo celé dva týždne. Po škole bežal zakaždým domov a písal. Občas sa išiel prejsť do lesa, ale väčšinou len sedel pod jabloňou v ich záhrade a každú chvíľu si niečo poznačil do svojho bloku. Veci sa začali meniť.
Jeho otec chodil menej do krčmy a často sedával vedľa Jakuba pod Jabloňou. Na svoju ženu a Jakuba už ruku nezdvihol. Na Valentína Jakub poslal ľúbostnú báseň Monike, po ktorej túžila polka dediny a podpísal ju svojím menom. Začali sa spolu schádzať a za nejaký čas už spolu chodili. Zrazu mi moje priateľstvo s ním každý závidel. Uvedomil som si, že predtým so ho za celé tie roky nevidel skutočne šťastného. Vyhrával jednu básnickú súťaž za druhou a po roku sa už jeho meno objavilo v novinách, kde sa o ňom hovorilo ako veľmi nádejnom mladom umelcovi. V krčme sa chlapi predháňali v tom, kto mu skôr zaplatí pohárik. Občas nejakému chlapovi napísal báseň pre ženu, keď boli pohádaní, alebo hocikomu kto nebol v dobrej nálade. Pripravoval svoju prvú zbierku a ja som sa chystal na odchod. Chcel som pokračovať v štúdiu a preto som musel odísť do mesta. Smútok z môjho odchodu bol pre nás oboch úprimný. Priatelili sme sa celý život a boli sme na seba navyknutí.
Študoval som vo veľkom mesta a on naďalej písal. Jeho tvorbu začali uverejňovať aj v novinách. Ohlasy boli obrovské. Ľudia jeho básne milovali rovnako v mestách ako aj v našom rodisku.
Do svojej rodnej dediny som prichádzal len sporadicky - na sviatky a občas navštíviť Jakuba s Monikou.
Doštudoval som a založil som si malú firmu, ktorá mi moc nevynášala a až po piatich rokoch ma prišiel Jakub konečne pozrieť. Vyzeral hrozne, bol bledý a mal tmavé kruhy pod očami. Rozprával o Monike, o tom ako vážne ochorela a tiež o svojich plánoch. Liek zatiaľ neexistuje, ale tvrdil, že ak zarobí dosť peňazí a svetovo sa preslávi, tak bude schopný urýchliť výskum zákernej choroby. Chcel som odviesť pozornosť od nepríjemnej témy a tak som sa ho spýtal na básne. Podal mi svoju najnovšiu prácu, báseň ktorá zmenila môj život. Bola napísaná formou, akou sa neskôr preslávil. Neviem ako to opísať, ale keď som ju dočítal tak mi nebolo zle len na duši, ale cítil som aj fyzickú bolesť. Bolo to, akoby som sa napil nešťastia a hnusu celého sveta. Hneď nato mi dal druhú báseň, ktorá bola našťastie veselá a zrazu som bol v priebehu pár okamihov šťastný. Vysvetlil, že presne tomuto sa chce venovať. Spočiatku bolo všetko nádherné – ja som riadil vydavateľstvo a on písal. Dlho do noci sme debatovávali ako za starých časov. Problémy začali až po návšteve jedného čitateľa. Najprv ho nechceli vpustiť dovnútra, lebo na vrátnici si mysleli, že je blázon. Ja som mu telefonicky vstup povolil a tak už za chvíľu stál v mojej kancelárii zvláštny muž. Prosil ma o Jakubovu báseň. Tvrdil, že bez nej nevydrží už ani sekundu a celý čas sa triasol. Povedal som mu, nech si prečíta ďalšie vydanie, ale on povedal, že čítal už všetky a potrebuje ďalšiu, novú. Zobral som ho za Jakubom, ktorý sedel v záhrade za naším vydavateľstvom a objasnil mu situáciu. Zobral kúsok papiera a narýchlo niečo napísal. Bol zachmúrený. Chlapík mu papier trasúcou sa rukou vytrhol a po chvíli sa už usmieval od spokojnosti. Večer sme to spolu pri vínku rozoberali a došli sme k záveru, že správanie toho muža pripomínalo vo všetkých aspektoch závislosť podobnú drogovej alebo alkoholickej.
Nemýlili sme sa a podobných prípadov každým dňom pribúdalo. Básne sme predávali po jednom za malé sumy. Priznávam, že za to Jakub nemohol a ani o tom nevedel. Jednorazové básne písal len preto, lebo nechcel aby sa ľudia trápili ich nedostatkom. Začali sme zarábať veľké peniaze len z Jakubovej poézie. Celé vydavateľstvo sa venovalo už len jeho tvorbe.
Potom prišli páni v oblekoch a naše vydavateľstvo prestalo byť apolitické. To bol začiatok konca.
Musel som Jakuba prehovárať strašne dlho a dookola som mu vysvetľoval, že daná politická strana to skutočne myslí dobre, že chce zlepšiť zdravotníctvo a tým zvýši aj Monikinu šancu, pokým súhlasil. Napísal krátku básničku, ktorá sa objavila na plagátoch tejto politickej strany po celej krajine. Zarobili sme tým neskutočné peniaze a deň za dňom sme mohli pozorovať ako stúpajú referencie od voličov. Nakoniec voľby vyhrali s najväčším rozdiel v dejinách nášho štátu. Nebolo to prekvapenie, ale vznikali aj hnutia odporcov toho, čo sa stalo.
Monike už nezostávalo veľa času, ako nám povedali lekári a liek stále neexistoval. Jakub dal výpoveď. Áno znenávidel som ho za to, ale moja nenávisť netrvala dlho, len dokým som si neuvedomil svoju hlúposť. Odišiel naspäť do našej rodnej dediny a zavrel sa do rodičovského domu. Kontakt udržiaval len s Monikou, ktorú chodieval navštevovať. Ja som vydavateľstvo musel zatvoriť, pretože útoky ľudí závislých od jeho tvorby sa stupňovali a už sme im nemali čo poskytnúť. Mne na telefonáty neodpovedal. Naposledy som jeho hlas počul toho dňa keď mi zavolal. Rozprával tak chaoticky a nesúrodo, až som si začal myslieť, že sa načisto zbláznil. Vraj to konečne má, vraj ju dokáže vyliečiť a už ju nebude musieť udržiavať nad vodou hlúpymi šťastnými básničkami. Všetok hnev čo som k nemu od jeho odchodu cítil sa rozplynul. Rozlúčili sme sa ako priatelia, začo som osudu vďačný.
Na druhý deň mi volala Monika z nemocnice a ako prvé ma napadlo, že sa to skutočne podarilo a ona je vyliečená, ale stačilo počuť jej hlas a bolo mi všetko jasné. Jakub zomrel pár minút po našom telefonáte. Zabil ho jeden zo závislých. Chcel od neho báseň určenú Monike. Po prečítaní, ale nič nepocítil, lebo bola určená len jej a preto ten malý kúsok papiera nakoniec spálil od zúfalstva a zúrivosti.
Čo ste chceli vlastne počuť? Či by ju tou básňou vyliečil, aká bola jeho obľúbená farba alebo či veril v Boha? Neviem, ale možno to všetko nevedel ani on a preto nikdy neprestal tvoriť alternatívy, hoci sám nemal žiadnu. Alebo to tak celé malo byť a on sa len nachvíľu potreboval vypísať z reality, ktorú pre nás všetkých vytvoril. Lebo občas, hlavne keď mám dobrú náladu, si zvyknem predstavovať, že ešte stále čítam jednu z jeho dlhších básní, tých pri ktorých sa zabúda na čas a on sa s nami všetkými len tak hrá a čaká, kým ho nenapadne lepší verš.