k6.sk - literárny server

Už dávno som sa neoholil bez porezania tváre. Už dávno sa na mňa nikto nepozrel s pohľadom plným dôvery. Alebo aspoň so štipkou dôvery. Obávam sa, že hlavne tí, čo ma poznajú sa na mňa už nikdy tak nepozrú. Zatiaľ čo ja vídam až príliš veľa rovnako dorezaných tvárí a existencionálne roztrasených rúk a tiel. S rozptýleným pohľadom a už dlhú dobu, sa boja prezentovať svojim rozhľadom a inteligenciou. Sme mortalizované JA.
Zapol som si rádio pre rozptýlenie. Dnes ráno sa už neporežem. Shake your ass bolo akoby iróniou. Akoby niekto vedel, čo potrebujem počuť. Alebo skôr, čo nemôžem počuť. Jemné chvenie v ľavej paži, prechádzajúce do drkotania prstov, zápästia až po krk. S oblepenou tvárou, lacným hajzlákom, hľadím do zrkadla. A tvárim sa, že premýšľam. Viem sa tváriť tak dokonale, že verím sám sebe, že premýšľam. Možno aj premýšľam, len už som sa to za tie roky naučil nevnímať. Možno ignorovať. Väčšinou, keď som premýšľal, tak to boli myšlienky negatívne a sebakárajúce a ja som predsa večný optimista.
Ona je ešte v posteli. Predsa sme sa dohodli, že kým budem v kúpeľni vypadne.
„Vstavaj, Etela.“ kopol som do nej papuču.
„Nekop do mňa. Si normálny?“
„Si u mňa, ja tu určujem normalitu a hovorím, že kopať do teba je normálne.“
„Skús to ešte raz a vyškriabem ti oči, hajzel“
„Povedal som ti vypadni kým sa vyserem a oholím. Nepovedal?“
„Povedal...“
„Tak prečo si to neurobila?“ kričím
„Lebo... lebo som myslela, že sa ešte pomaznáme...“ blahosklonný úsmev, z ktorého sa mi chce grcať.
„S tebou? Si sa zbláznila? Ja som fakt škaredý, ale ty si obluda. Keby som bol včera pri zmysloch, nikdy by si sa ku mne ani nepriblížila.“
„Ale...“
„Žiadne ale, vypadni!“
Urazene zviecha svoje obrovské telo, zadok jej preteká z tangáčov. Tuším sa vrátim do kúpeľne, kým vypadne. Stačí, že je z nej zle mne, nemusí byť aj vám. Vám jej môže byť ľúto, ja som na také pocity rezignoval.
Odišla, odlepujem hajzlák z tváre. Ten najlacnejší, recyklovaný. Rovnako malé kusy, ťažko vydolovateľné, zostávajú na tvári aj v riti. Mohol som to dať urobiť jej. Vždy nájdem klady až, keď je to preč...
Ležím na posteli, hlava obrátená k stropu. Vždy takto čakám. Čakám a čakám. Väčšinou neviem na čo. Keď ma to omrzí, idem čakať na niečo iné. Prípadne niekam inam. Presne ako to robia všetci, len ja si to „medzi“ ničím nekrátim.
Odišiel som čakať von. Sedím na lavičke. Vtáky a iná háveď naokolo. Väčšinou ľudská alebo chloroformicky nechutná.
Volám z telefónnej búdky. Áno, som jedným z posledných búdkových mohykánov. A možno posledný. Ktovie. Zvoní. Etele. Zdvihla to.
„Prosím.“
„To som ja.“
„Kto ja?“
„Ja ja“
„Aha ty... tak ty môžeš isť akurát do riti, hnusné lajno.“
„Ale no... veď vieš, že ťa mám rád...“
„No to teda neviem a ráno to tak vôbec nevypadalo, ublížil si mi.“
„Ja viem... viem... prepáč. Prídeš dnes?“ pretiahnutým hlasom
„Noo... dobre.“ s pretiahnutou mysľou.
Prišla, vyšukal som ju a vyhodil s vedomím, že teraz mi to už neodpustí. Bolo mi to jedno ako vždy a všetko. Som vám opäť odporný, však? Ale tú kurvu ľutujete, že? To len pretože viete tak málo o mne a ešte menej o nej.