k6.sk - literárny server

Všetko prebieha podľa plánu. Celý môj život sa sústredil na prácu. Fungujem ako stroj čo bolo obvyklé aj pred tým. Som len koncentrovanejší na to, čo skutočne viem. A robím to intenzívnejšie. Všetky tie citové dilemy a chvíle, v ktorých som sa cítil taký neistý mi nahrádza dotyk klávesnice. Spolu s pohľadom na monitor, ktorý bez akýchkoľvek pochybností reprodukuje môj zámer. Rozumieme si. Roztržitý pocit a s tým spojené krásne šteklenie v žalúdku mi už tak nechýbajú. Pripadám si úplne normálne. Samozrejme až potom, ako som sa prestal pozerať do zrkadla. Biely prášok už je prirodzený a dostupnejší ako soľ, ktorú stále nemám a nechýba mi.
Úspešne zbehol tracer, odstránil som z kódu kontrolné algoritmy a dočistil vygenerovanú dokumentáciu.
Zrazu sa to stalo. Dokončil som to. Ale nedostavil sa pocit výhry ani pocit únavy na umretie. Len hlúpe prázdno. Ťahalo ma to k balkónu, kde som si zvykol zapáliť. Premýšľal som, či ešte fajčím. Špaky v popolníku neponúkali dôkaz o tom kedy boli zadusené. Rovnako ako šaty porozhadzované po izbe. Pozrel som sa na hodinky. Pol deviatej. Musel som sa chvíľu zamyslieť, aby som pochopil, že je májový večer. Predsa len mierim na balkón. Niečo ma prekvapilo. Taký zvláštny pocit. Nie je to pohľad na prichádzajúcu noc. Aj tak sa nedokážem pozerať na niečo, čo je ďalej ako pol metra. Vzdialenosť medzi mojimi očami a monitorom. Nič iné moje oči posledné dva týždne nepotrebovali.
Zrazu mi to došlo. Zvláštny pocit vo mne vyvoláva vôňa. Vôňa vzduchu. Je tak intenzívna, že pomaly, ale o to silnejšie pociťujem, že niečo ťažko definovateľné ma začína napĺňať. Nie je to úľava. Úľavou vždy bolo, keď som bol schopný pracovať. Pokúšam sa koncentrovať, ale v mozgu sa mi striedajú len riadky kódu. Podvedome sa snažím čo najsilnejšie vdychovať esencie jari. Uvedomím si, že je to skoro ako šnupanie, ktoré mi pomáhalo priblížiť sa k cieľu. Skúšam sa nad ním zamyslieť, ale nechce sa mi. Tá vôňa ma začína spájať zo svetom, od ktorého som sa izoloval.
Vracajú sa mi spomienky, ktoré bývali spojené s úspechmi. Búrlivá oslava, ktorá z totálne vyčerpaných ľudí dokázala vyťažiť to posledné, čo v nich ostalo. Ja som sa vždy vyparil skôr. Tam, kde ma ťahali moje city. Hnal ma k nej ich nedostatok počas hektického pracovného obdobia. Vracali sa o to koncentrovanejšie. Zo zamyslenia ma preberú stŕpnuté ruky, ktoré si opieram o zábradlie. Zrazu si uvedomím, že práve tá samota je to, čo mi je čudné. Nič viac nepotrebujem, len sa s niekým podeliť o úspech.
Automaticky kráčam k PC a idem to oznámiť Maurerovi.
Pri reporte zistím, že musím zobrať do úvahy fakt, že uvádzam výsledky s omeškaním. Pri rozmýšľaní sa mi začnú zlievať písmená na monitore. Automaticky siaham po troche Starého prášku, ktorý som si pre istotu kúpil do zásoby. Bože! To je úbohosť! Ja chcem tento neuveriteľný dôkaz svojho geniálneho plánu osláviť s Maurerom?
A s kým iným? Na myseľ mi prichádza Judita a paralelne s ňou aj Dáša. Čo by som dal za to znovu sa s ňou stretnúť. Iba počúvať a zažívať tú nádheru blízkosti nespoznanej. Cítim, koľko sa vo mne skrýva energie. Som rozhodnutý ísť na miesto, kde som Dášu videl posledný krát a hľadať ju. Bez obáv sa na ňu spýtam hocijakého mafiána. Cítim, že Dáša za to stojí. Pomaly sa odhodlávam na pohľad do zrkadla. To, že som sa posledné dva týždne o seba vôbec nestaral, má jednu pozitívnu stránku. Neminuli sa mi žiadne skrášľovacie prostriedky. Akurát dlhšie pátram po žiletke. Toto by elektrický strojček nezvládol.
O chvíľu mám dojem, že sa na mňa zo zrkadla pozerá úplne iná tvár. Pokúšam sa vylúdiť úsmev. Vystriedam zopár úškrnov kým sa mi to podarí. Artikulačné svalstvo mi akosi zmľandravelo. Rovnako rýchlo ako neminutú vodu po holení nachádzam aj čisté oblečenie. Problém mám len s opaskom, ktorý by potreboval ďalšiu dierku. Schudol som. Pri tom si spomeniem na vychudnutého Cilku, ktorý ma pred podobnými vychádzkami vystríhal. Ale teraz ide o relax po dokončenej práci. Nie o jej prerušenie. V žiadnom prípade ma to však nenecháva chladným. Uvedomujem si, že odôvodnenia typu jarná vychádzka sú v podstate výhovorkami. Zvlášť previnilo sa cítim, keď si do vrecka pchám dva Starého balíky. Volám taxík.
"Za päť minút- strieborná Octavia," počujem po veľmi dlhom čase ženský hlas.
Čakám vonku a ignorujem skúmavé očí suseda, s ktorým sa míňame pri vchodových dverách.
Okrem mojej požiadavky odviesť sa k Michalskej bráne nemám chuť s taxikárom diskutovať. Napriek tomu sa snaží so mnou rozoberať vnútropolitickú situáciu, o ktorej nemám ani šajnu. Sťažnosti, ako ho pravidelne obchádzajú dôsledky priaznivého vývoja našej ekonomiky a silnejúcej koruny, nekomentujem. To ho povzbudzuje v samomluve. Chvála bohu, z rádia práve odpálili starú punkovú vypaľovačku. To ma povzbudzuje v rebélii nepočúvať ho a zároveň rozpúšťa výčitky svedomia z Cilkových výstrah.
Zazvoní mi mobil. Pri vyberaní z puzdra ho nechtiac zodvihnem. Maurer.
"Dobrý večer," prepínam z ignorantstva na konvenčnú slušnosť. Rýchlo premýšľam, čo si vymyslím.
"K Michalskej mám ísť cez mesto alebo po nábreží?" pýta sa taxikár a rieši za mňa dilemu čo povedať Maurerovi.
"Ako chcete," odvrknem a čakám na šéfovu odpoveď.
"Idete si vyraziť, Oliver?" pýta sa tónom niekde medzi prekvapením a sklamaním.
"Skôr malá oslava. Dnes som to dokončil," hovorím to, čo som vonkoncom nemal v pláne. Nepočujem žiadnu reakciu.
"Ste tam?" pýtam sa.
"Oliver, to je úžasné. Chápem, že ste mi to hneď nepovedali. Aby som rozptýlil vašu nedôveru, mám pre vás návrh" a ja pramálo rozumiem kam mieri. Taxík zastavuje.
"Momentík, vyplatím taxík a môžeme pokračovať."
"Oliver, taxík neposielajte preč, ale nechcem, aby nás počúval taxikár. Platím stojné, jasné?"
"V poriadku." Vyzerá to zaujímavo. Taxikára poprosím, aby chvíľu počkal a zároveň si od neho pýtam cigaretu. Vystupujem von a horím od zvedavosti.
"Oliver, viem, že sa vám ťažko púšťa z rúk to, na čom si tvrdo robil," hovorí Maurer a ja cítim, že hľadá slová, „ak mi hneď pošlete aspoň vygenerovanú dokumentáciu, dám Vám dvadsať- percentný bonus. Zákazník by ocenil, že sme boli prví. Hneď vám tých dvadsať percent prevediem na účet. Potom sa dohodneme na spôsobe odovzdania programu a vyplatení zvyšku."
Vôbec sa mi nechce vracať domov. Nejako ma tých dvadsať percent nechytilo.
"Oliver, taxík samozrejme preplatím. Do dvadsiatich minút ste späť pod Michalskou.“
Dosť mi imponuje jeho prosebný hlas, a tak sa vzdávam.
Zadusím cigaretu a sadám späť do taxíku. Hlavným problémom taxikára sa stalo, čože ma to prinútilo vrátiť sa späť. Pokúšam sa žartovať o zabudnutých prezervatívoch, čo sa mu zdá ako dostatočný dôvod. Rýchlo zapínam počítač a uvedomím si, že si úplne automaticky dávam dávku. Premýšľam, koľká to už dnes bude. To by som najskôr musel vedieť, čo považujem za dnešok, rozmýšľam. Stratili sa mi také prirodzené hranice kedy začína a končí deň. Je to vôbec dôležité? Prečo by mal byť ten konvenčný deň medzi východom a západom slnka takou dôležitou jednotkou merania času? Možno preto ľuďom uniká život cez prsty, že žijú od rána do večera. Čo som dnes nestihol? Koľkokrát som si tú otázku kládol? Už to mám za sebou a žijem pre ciele. Cestu k nemu mi už nelimitujú také primitívne prežitky ako deň.
Pri týchto myšlienkach ma naplňuje vzrušenie z toho, že som prekonal v sebe niečo imaginárne.
Podarilo sa mi dosiahnuť vyššiu kvalitu svojej osobnosti a vlastného života. V tom vzrušení zistím, že som Maurerovi omylom odoslal celý projekt. Zamrazí ma a neveriacky si preverujem, či som sa skutočne takto pomýlil. Je to tak, ale nepodlieham panike. Keby ma chcel Maurer obtiahnuť, tak má na to množstvo spôsobov. Snáď to bude považovať za akt dôvery. Vypínam počítač a premýšľam, ako budem taxikárovi vysvetľovať, že som tak dlho hľadal prezervatívy. Zisťujem, že sa usmievam nad celkom vtipnými dôvodmi, ktoré mi napadli. Keby som si to celé nevymyslel, tak pravá príčina by bola určite expirácia doby spotreby.
Pod Michalskou sa skoro nedá pohybovať. Celá hučí zmesou zvukov mierne pripitých ľudí a kakofóniou hudby. Z každého podniku iná muzika. Cítim divné hučanie v hlave. Odvykol som si od takého množstva ľudí. Stoly pred podnikmi sú beznádejne plné. Rýchlo kráčam smerom na Hviezdoslavovo námestie, aby som sa zbavil tých náhodných dotykov v tlačenici.
Obzerám sa, či neuvidím Dášu, ale z pohľadov do toho množstva očí mám nepríjemný pocit. Chuť nájsť niekoho v tomto dave sa stráca. Chcem si len pokojne sadnúť, pozorovať ulicu a dúfať.
Pomaly sa predieram ku Keltu. Kelt renovujú. Žeby nejaké znamenie? Míňam kníhkupectvo pri Redute, kde sme sa prvýkrát stretli. Začínajú ma bolieť nohy. Ďalšie zo svalov, ktoré som pramálo používal. Vchádzam do Plzenskej pri Redute s myšlienkou, že som veľmi dlho nič nejedol.
"Hej Oliver, čo tu kurva robíš?" až ma myklo, keď začujem hlas dílera od Starého.
"Nazdar! Máš voľné?" pýtam sa človeka, s ktorým by som sa pred pár týždňami ani nepozdravil.
"Jasné, sadaj," podvedome dostanem hneď chuť na jeho tovar.
Nechce sa mi veriť, že sedím za stolom s týpkami, ktorými som až fyzicky pohŕdal. Tie zlaté reťaze, šialene drahé tričká, ktoré pripomínajú vyťahané dresy, a o štyri čísla väčšie nohavice by som im ešte odpustil. Ale tá zlosť, ktorá im srší z očí. Ich podvedomý pocit menejcennosti, ktorý sa prejavuje ako chuť dať na držku každému, kto sa im pozrie do očí. Odľahne mi pretože, riešia nejakú akciu s kukláčmi a o mňa sa nezaujímajú.
Po prvom pive sa mi chce neuveriteľne spať. Skočím na WC a dávam si povzbudzovák. Chvíľu premýšľam, či bolo rozumné nechať si mobil na stole. Nemajú v ňom čo nájsť a z ich stola ho dokáže ukradnúť len Vajgel, takže sa nič nedeje. Po návrate ma čakalo na stole ďalšie pivo a fernet. Chlapci sa začali so mnou rozprávať a runda strieda rundu.
Zrazu mi je strašná zima. Keď sa chcem vystrieť, udriem si hlavu a zisťujem, že spím vo svojom aute.
Hlava ma bolí tak, že nedokážem ani myslieť. Márne sa snažím nájsť po vreckách prášok, ktorý by mi pomohol porozmýšľať o tom, prečo som tu a čo sa dialo včera. Pomaly si s neistotou spomínam, že mi nepasoval kľúč do dverí od bytu. Opäť Zaspávam. Druhýkrát si udriem hlavu, keď ma zobúdza zvuk rozbitého skla. Cez rozbité bočné okno sa na mňa škerí Starého díler zo včerajšieho večera.
"Soráč, ale na iný zvuk si sa nebudil,“ hovorí so smiechom. "Starý ti odkazuje že, auto ti ešte dva dni nechá, aby si ľahšie zohnal prachy na pôžičku, ktorú ti včera dal. Ak si už taký hrdý a stále si ich nechceš zarobiť u neho," odchádza a ja, striasajúc zo seba črepy, premýšľam, či to je skutočnosť alebo ešte stále spím.
Zrazu sa otočí.
"Do piče, ešte som nevidel takého trtka, ktorý do kolečka dáva tridsať litrov na čiernu."
Niečo sa mi začína mariť. Kasíno v Redute. Do prdele!... ja som... to nemôže byť pravda!
Zazvoní mi mobil. Volá Cilka.
"Oliver, zmizni z mesta! Hneď. A zabudni na Starého, preboha," povie a zloží.
Okamžite mu volám späť, ale nedvíha. Zbadám množstvo neprečítaných SMS. Všetky sú z banky o výberoch z účtu. Nerozumiem, pretože toľko peňazí som na účte nemal. Zrazu zbadám jednu prečítanú, o ktorej nič netuším. Teraz mi je jasné, kto ju čítal. Nechávať v Plzenskej mobil na stole bez dozoru bola - pekná blbosť! Nabehlo mi tristotisíc od Maurera.
Rýchlo sa preberám a s napätím nalistujem poslednú SMS, aby som zistil, koľko peňazí mi ostalo. Keď uvidím mínus pred zostatkom na účte, je mi do plaču. Všetky peniaze vrátane debetu a pôžičky od Starého asi ostali v stávkach na čiernu.
Jediná moja šanca je Maurer. To, že zaplatil, znamená, že mi dôveruje. Odľahlo mi. Ešte potrebuje moju pomoc. Vystupujem z auta a sadám si na lavičku. Pokúšam sa upokojiť a sústrediť na telefonát, ktorý je mojím posledným východiskom. Trasúcimi sa prstami vytáčam jeho číslo.
"Maurer, prosím?." že zodvihol, ma napĺňa nádejou.
"Dobré ráno!"
"Oliver," preruší ma, "neviem čo sa stalo, ale už mi nevolajte.“ Je mi jasné, že zodvihol len preto, že si nevšimol, kto volá.
"Pán Maurer, ani ja presne neviem, čo sa stalo," hovorím nástojčivo.
"Oliver, splnili ste, čo ste sľúbili. Rovnako ako ja. Klient však dostal o vás informácie, ktoré ďalšiu spoluprácu vylučujú. Nechcel ich bližšie špecifikovať. Verte mi, že ma to rovnako mrzí. Nakoniec, po tom, čo som si dnes našiel od vás v odkazovej schránke, vás určite neprekvapí, že som s vami rozviazal pracovný pomer. Neželám si, aby ste sa so mnou kontaktovali," povedal smutno, ale dôrazne.
Čo ďalej? Zmiznúť z mesta ? Ako? A kam? Aj keď netuším ako to spravím, je mi jasné, že najväčšou chybou by bolo neposlúchnuť radu od Cilku. Včera som to spravil a nebolo to rozumné.