Známosť s nespoznanou - „Začiatok?“– 7. časť

autor:: Neit

rubrika:: poviedky

To, o čom som predpokladal, že bude najnáročnejšie, prebiehalo veľmi jednoducho. Starý mi s istotou skúseného terapeuta naplánoval dávky, spôsob predaja a dobu splátok. Dokonca mi dal grátis ku každej piatej dávke aj sprej, aby vraj netrpel môj noštek. Bolo až k neuvereniu ako sa jeho prístup diametrálne odlišoval od Cilkovho. Správal sa ako milá babička, ktorá sa ťa pokúša oslobodiť bylinkami od prechladnutia.
Tomu som pochopiteľne neuveril. Zobral som si na vyskúšanie jednu dávku s čudným pocitom, že budem vťahovať tie čiarky ako v druhotriednych amerických filmoch.
Zavolal som Maurerovi, že so mnou môže rátať, a začal som si plánovať postup prác na projekte so snahou nemyslieť na reálne uskutočniteľné termíny. Keď som mal plán pokope, cítil som zrazu toľko energie a entuziazmu, až sa mi zdalo, že Starého balíček ani potrebovať nebudem. Povedal som si, že si doprajem posledný normálny spánok a hodil som sa do postele. Od vzrušenia som nemohol zaspať. Pobehoval som po byte a do všetkých kalendárov som si poznačil kritický dátum odovzdania projektu a zároveň ukončenia prvej etapy môjho plánu. 18. máj. Aké symbolické! Je to práve deň pred mojimi narodeninami.
Nakoniec som predsa len klesol do postele.
Ráno som sa zobudil s čudesným pocitom všemohúcnosti. Narástla vo mne sebadôvera a všetko ohľadne chemických pomôcok mi pripadalo ako zbytočná komplikácia. Ihneď som sa pustil do práce. Každú hodinku alebo dve jedna cigaretka. Úplne postačujúca droga. O dvanástej mi zazvonil budík.
Usmial som sa nad tým a išiel som vložiť pizzu do mikrovlnky. K večeru mi začali odchádzať oči. Ten pocit poznám dôverne. Ešte jedna cigaretka. Vyšiel som na balkón. Bolo treba vyvetrať zatuchnutú izbu a zároveň zaostriť oči na iné obzory ako terminál.
Ovanul ma svieži vzduch jarnej noci. Videl som objímajúcu sa dvojicu stojacu v tieni vchodu. Nedokázal som na nich zaostriť zrak. O to intenzívnejšie sa v mojej mysli začali prebúdzať tie príjemne šteklivé a zároveň bolestivé znovu objavené emócie spojené s pohľadom do Dášiných plachých očí. Ten pocit, že je šťastná a ja som k tomu prispel a vôbec netuším čím. Jej radosť z každej sekundy strávenej so mnou, pretože vedela, že to bude trvať tak šialene krátko. Prchavosť krásnych chvíľ. Prsty mi začne páliť dohorievajúca cigareta a ja sa prinútim myslieť na rozrobenú prácu. Známy pocit úplného vyčerpania zmiešaný s tým, koľko som toho stihol, vystriedala nervozita. Do prdele! Je jedenásť a ja som úplne vyčerpaný. Za sebou mám slabú tretinu toho, čo by som mal dnes stihnúť. Ako som uvažoval, čo ďalej, prebiehali mojím telom vlny úplného vyčerpania. Tá nepríjemná únava svalov, ktoré vôbec nepracovali, spôsobená pravdepodobne preťaženými zmyslami. Môžem sa na to vykašlať, ísť spať a zajtra zavolať Maurerovi, že som sa precenil. Je mi jasné, že potom by som určite ani nezaspal. Skúsim Starého trik. Veľmi tomu neverím, ale nič ma to nestojí.
Zadusím tretiu cigaretu a idem zobrať Starého darček. Zrkadielko nevlastním, tak použijem obal od cédečka. Biely prášok ma príjemne svrbí v nose. Najskôr sa nič nedeje. Postupne ma prestávajú bolieť oči. Zmysly pomaly zabúdajú na telo.
Sadám si k počítaču. Jediné čo som si po čase všimol je, že svitá.




Robil som sedem alebo osem hodín v kuse. Zisťujem, že mi stŕpol zadok. Únavu však nepociťujem. Postavím sa a presuniem do kúpeľne. Zo zrkadla sa na mňa pozerajú oči husto pretkané červenými žilkami. Umyjem si tvár studenou vodou a vážne rozmýšľam o sprche. Uvedomím si, že som toho stihol dosť. Naďalej ma to však ťahá k počítaču.
Zvoniaci budík mi pripomína, že je čas na raňajky. Dojedám včerajšiu pizzu a premýšľam, čo ešte musím spraviť, kým sa znovu dotknem klávesnice. Budem asi čoskoro potrebovať ďalší povzbudzovák. Spomeniem si, že nemám hotovosť. Starého díleri asi kreditky neberú.
Cestou do bankomatu skontrolujem poštovú schránku. Prekvapí ma obálka. Po jej otvorení zisťujem, že som asi starého VIP zákazník. Nájdem v nej dva igelitové sáčky a odkaz napísaný rukou: Zaplatíš nabudúce. Vždy o deviatej.
Vraciam sa domov a sadám za klávesnicu. Keď sa znovu odtrhnem od monitora, niečo mi nesedí. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že je to zmena za oknami. Do izby mi vniká tma. Vždy som si myslel, že šíriť sa môže len svetlo. Mne do izby vniká tma. To si musím premyslieť. S touto myšlienkou padám do postele.
Prebúdzam sa s povznesenou náladou. Prvý orgán, ktorý ma upozorní na realitu, je môj žalúdok. Hlasno škŕka, napriek tomu, že nepociťujem hlad. Tri vajíčka sa o chvíľu smažia na panvici. Myslím len na to, ako dobre by chutili s cibuľkou, ktorú pravidelne zabudnem kúpiť. Po pohľade do špajzy je mi jasné, že si praženičku dám so suchármi. Sadám si do miestnosti, ktorú pre túto chvíľu budem považovať za jedáleň. Idem rozostrieť závesy, aby som si aspoň takto užil jarné slniečko.
Keď k nim prídem, zistím, že závesy veru slnku nebránia. Chvíľu sa nechápavo pozerám na mesiac v splne. Hlavou mi behajú iba splašené myšlienky. Hľadám mobil ako nejaké puto s realitou. Desať zmeškaných hovorov. Šesť od Maurera, dva od Starého a zvyšku sa nevenujem. Spal som 24 hodín. Čo ďalej? Viečka mi oťažievajú a jediné, čo chcem, je znovu spať. Pozerám sa unavenými očami okolo seba.
Praženica, na ktorú som stratil chuť, šálka čierneho čaju, ktorý pijem len ráno, noviny spred troch dní, nedočítaná kniha. Vstávam a neviem prečo. Na botníku vedľa prospektov zbadám dve vrecúška s kryštalickým práškom. Zrazu sa mi myšlienky začínajú odvíjať nejako reverzne. Od cieľa k prostriedkom. Alebo naopak? To už nerozoberám. Sypem prášok priamo na botník. Nič. Len kroky ku spálni. Do postele nelíham. Viečka už nie sú ťažké. Len sa čudujem, že ignorujem Maurerovu povestnú nechuť riešiť niečo mimo pracovné hodiny. Vytáčam jeho číslo. Je mi to jedno. Chvíľu to zvoní a keď si už v mysli formulujem vety do odkazovky, tak zodvihne.
„Dobrý večer Oliver!“ hovorí mierne vyčítavým hlasom.
„Dobrý, pán Maurer!“ Sám sa čudujem svojmu sviežemu hlasu, „Volali ste mi.“
„Neodpovedáš na maily, a to nie seriózne hneď na začiatku. Pochop, že som ti zveril mimoriadne dôležitú zákazku a chcem byť informovaný. Máš nakonfigurovaného poštového klienta?“ Do kelu! Na to som úplne zabudol.
„Hneď to napravím, pán Maurer. Sústredil som sa na programovanie. Na váš kryptovací kľúč som úplne zabudol. A mobil som si vypol. Prepáčte,“ hovorím tak presvedčivo, akoby to ani nevychádzalo z mojich úst.
„Oliver, vám verím. Neznamená to však, že nechcem byť minimálne raz denne informovaný.“ V pozadí počujem hlas jeho manželky.
„Áno, pán Maurer. Spoľahnite sa,“ hovorím celkom úprimne.
„Dobre, Oliver. Nakonfigurujte si, prosím vás, kryptovaného klienta a pozrite si moje inštrukcie. Zajtra čakám vašu odpoveď.“ Hovorí rýchlo a z útržkov slov jeho manželky som pochopil, že sa náhli do divadla.
Namiesto konzumácie praženice si zapaľujem cigaretu a smerujem k počítaču. Pomaly si uvedomujem, že čas naviac, ktorý som vydržal pracovať, som potom prespal. Navyše som nestihol starého termín. Napriek tomu sa po rozhovore s Maurerom zrazu cítim, akoby sa nič nedialo. Neurčitý pocit výčitiek z čudného experimentu vystriedal pocit bežnej pracovnej rutiny. Nainštaloval som si kryptovací soft, spustil mailového klienta a naformuloval som uspokojivé odpovede na Maurerove opodstatnené výčitky.
Zavibroval mobil. Jasné Starý.
„Čau, Starý, sorry ale nestihol som...“ snažím sa žoviálne, ale hneď ma prerušuje.
„Ako si sa vyspal, programátor?“ hovorí posmešne.
„Čo si si sem nainštaloval kamery?!“ Nechápem, ako môže tušiť, že som vstal za súmraku.
„Feši, vidím, že ti Cilka toho moc nepovedal,“ končí a čaká na reakciu.
„Áno, tvoj elixír mi pripravil sladký spánok. Nemá účinkovať opačne?“ drzo odpovedám.
„Aj benzín treba pravidelne doplniť, lebo ti motor zdochne.“ Z jeho hlasu cítiť radosť, že aj on ma môže poučovať.
„OK, Starý, ak potrebuješ, hneď ti prachy donesiem aj za nevyžiadanú zásielku.“ Nenechám sa predsa od človeka jeho typu poučovať!
„Oli, nebuď jebnutý. Bez tých peňazí od hladu do zajtra nezomriem, ale zajtra… však víš.“
„Jasné, zajtra. A prepáč,“ žehlím, pretože toho človeka vlastne potrebujem viac ako on mňa.
„Zatiaľ ti verím, Oli. A to si váž!“ Skladá telefón.

Tak sadám za počítač a mením sa na stroj, ktorý je pretaktovaný na vyššiu frekvenciu. Plán prác, ktorý sa mi zdal nereálny, pravidelne reportujem Maurerovi. Neskrýva nadšenie a neustále ma podozrieva, že to nerobím sám. Po čase ma prestali baviť jeho obavy o utajenosť informácií a vykazujem mu radšej menej. Paradoxne, ten druhý pracovník je vlastne Starý, ktorý počítač ovláda výlučne pomocou volantu a všetko čo potrebuje čerstvá je verzia hry Power Race. A samozrejme, pomocou „benzínu“ ktorým ovláda mňa.

napísanísané:: 3.12.2007

prečítalo:: 676 ludí