k6.sk - literárny server

Sadnem si na lavičku a len tak zo zvyku načnem rozhovor. Sympatický pán rozpráva o svojom starom priateľovi, ktorý veril na osud a preto sa nebál smrti. Tvrdil, že pokiaľ je raz niečo osudom dané, tak sa to ovplyvniť nedá. Celý život riskoval – púšťal sa do nebezpečných akcií a miloval extrémne športy. Za celé tie roky nemal na sebe ani len škrabanec. Pýtam sa, či ešte žije a starší pán odpovedá, že pred pár dňami zomrel. Bol z časti filozofom, preto si to vedel obhájiť – prijal vieru svojho priateľa a do najmenších detailov sa s ňou stotožnil. Vraj, ak to ten chlap nemal v osude, tak neverí už ničomu. Preto ho musel nakoniec umlátiť tehlou.

Je to zvláštne, keď si človek uvedomí, že je úplne odlišný od ostatných. Nevedel som to vždy, ale asi som iba nepremýšľal. Žil som s matkou a keď zomrela, ocitol som sa na ulici. Prvé týždne som bol skoro stále hladný, ale potom to náhle, zo dňa na deň prestalo. Chcel som si ukradnúť jedno jablko zo stánku s ovocím. Predavač sa za mnou rozbehol a ja som hmatateľne pocítil jeho hnev. Cítil som ako jeho emócie krúžia okolo mojich očí a ja som ich do seba prijal. Tak úžasne nasýtený som nebol nikdy predtým. Jablko som odhodil, lebo som vedel, že ho už nikdy nebudem potrebovať.
Začiatky boli nádherné. Miloval som kiná, divadlá, trhy a lavičky so zamilovanými párikmi. Bolo mi jedno, či sa premieta horor a v celej sále vibruje napätie, alebo sa na Valentína hrá súťaž v bozkoch. Záležalo len na intenzite pocitov. Čím intenzívnejšie emócie, tým väčší pocit nasýtenia.

Stojím pred hotelom a čakám na spánok. Pomaly dofajčievam poslednú cigaretu, keď pred hotel vystúpia dvaja ľudia. Jeden je tmavý a trochu silnejší. Druhý je oveľa nižší a chudší, má blond vlasy a preexponovaný pentagram na krku. Obaja si zapaľujú a ja dostávam chuť na ďalšiu. Podídem bližšie a začnem konverzovať. Lámanou angličtinou mi vysvetľujú, na ako dlho pricestovali a za akým účelom. Po chvíli vyjde z hotela aj veľmi tučné, nesympatické mladé dievča. Zdvorilo ich požiadam o jednu cigaretu a zoznámim sa s dievčaťom. Len čo mi podá ruku, začne hovoriť o bojovom umení, ktorému sa venuje. Ukazuje na svoje ruky a chce aby som ich skúsil. Pýta sa, či sa mi zdajú byť dosť pevné. Sú skôr mľandravé a na ženu príliš chlpaté. Uznanlivo prikyvujem a ona mi predstavuje svoje bicepsy, chrbát, stehná a nakoniec lýtka. Skúsil som všetko. Chlapec s pentagramom hovorí neskôr o tom, ako niekoho napadol a dotyčný mu potom vrazil do chrbta nôž. Ukazuje nám jazvu. Vyzerá skôr ako po páde z bicykla, ale napriek tomu sa tvárim prekvapene. Tučné dievča sa pokúša robiť zhyby na hotelovom zábradlí a ja zahášam cigaretu.
Idem na izbu, čakal som len na spánok.

Zvykol som si vymieňať listy s vrahom, ktorý býval o dve poschodia nado mnou. Prvý list som poslal anonymne. Pýtal som sa na jeho povolanie. Odpísal takmer okamžite a list bol prekvapivo doručený priamo na moju adresu. Navrhoval v ňom stretnutie. V mojom ďalšom liste som načrtol obavu zo stretnutia a spýtal sa ho, či sa ma náhodou nechystá zabiť. Jeho odpoveď bola zvláštne naformulovaná. Napísal, že pije, pretože je od toho závislý, že fajčí, pretože je závislý a dýcha, pretože je od toho rovnako závislý. Nato podotkol, že to všetko robí možno len preto, aby nezabudol, že žije. Snažil sa rozptýliť moje obavy zo stretnutia. Pýtal sa ma, či si myslím, že vrah nepociťuje žiadne obavy pred stretnutím so svojou obeťou. Potom pokračoval v rozprávaní o dvoch pilieroch života, ako ich nazval. Na prvom mieste je kyslík a na druhom motivácia. Človek sa ráno zobudí a zbadá, že je mŕtvy. Spočiatku sa bezcieľne prechádza po byte a potom si spomenie nato, kto ho zabil. Ale čo pociťuje? Je to oslobodzujúce, alebo je rozzúrený, pomstychtivý? Premýšľa čo ďalej a či sa mu vôbec oplatí, zaoberať sa tým. Zaoberať sa vlastnou smrťou je totiž deprimujúce. Náš človek sa potom zhlboka nadýchne, akoby stál pred niečím dôležitým a rozhodne sa pre pomstu.
Najprv je kyslík a potom motivácia. Ak sa stratí jedno z nich, je to nepríjemné, ale ešte vždy sa z toho dá dostať. Ak sa stratia obe súčasne, je viac ako isté, že ste už po smrti.
List sa končil touto vetou. Po chvíli som pocítil tú najväčšiu prázdnotu, odkedy som okúsil chuť emócií. Môj sused bol profesionál. Zabil ma jediným, presne miereným listom.