Inšpektor Lecaux

autor:: V. Kestler

rubrika:: poviedky

Uhoľ pohľadu

Dlhá noc. Prechádzam po tmavej, neznámej ulici a zrazu začne zvoniť telefón. Obzerám sa po okolí, ale žiadny nevidím. Zvonenie je čoraz hlasnejšie a ja neviem objaviť zdroj. Otvorím oči a popamäti našmátram telefón.
Zmyselný a trocha podfarbený ženský hlas sa mi ospravedlňuje za zobudenie. „Hovorím s pánom Martinom Lecaux?“, znie to skoro ako výčitka. Nemá význam pýtať sa nato, odkiaľ získala moje súkromné číslo, ani nato, že volá o tretej ráno. „Môžem vedieť, v akej záležitosti by som vám mohol pomôcť?“, spýtam sa mierne nevrlo. „Môj manžel bol zavraždený a polícia nie je schopná v prípade pokročiť. Potrebujem vašu pomoc, zajtra okolo jedenástej pred obedom sa zastavte a ja vám poviem viac.“ Zavesila. Obliekam sa a vychádzam z bytu.
Nebývam v najlepšej štvrti, ale sú aj horšie miesta.
Z mobilu volám starému priateľovi zo strednej a prosím ho o informácie o osobe, ktorá mi pred chvíľou volala na súkromný telefón. Z Marka je teraz veľká hlava na polícii, schopný vybaviť takmer všetko a okrem nesúvislého bľabotania o niečom, ako je čas na spánok, bol aj tentoraz ochotný. Pomaly kráčam ku obľúbenej kaviarni, ktorá je otvorená nonstop, tešiac sa na prvý hlt magického nápoju, ktorý už dlhé roky drží moje vyčerpaním zničené telo pokope. Sadám si na svoje miesto a čakám na obsluhu. Čašníčku tu robí moja bývalá - bývalá, ktorá nikdy nezabudne spomenúť, ako hrozne vyzerám. Občas mávam pocit, že sem chodím práve preto, aby som jej tým ako hrozne vyzerám urobil radosť a aspoň trocha vykompenzoval skutočnosť, že v našom vzťahu som bol ja ten zlý. Barbie tu však dnes nie je. Miesto nej prichádza vychudnuté mladé dievča. Pristúpi k stolu s pýtavým výrazom na tvári a robí zvláštne pohyby s prstami na rukách. Potom si všimnem tetovanie podobné ornamentu, ktoré má cez ústa a je mi to jasné. Ďalší člen jednej z najväčších siekt v Meste. Tak vplyvnej, že má natlačených členov už aj v mestskej rade. Príslušníci tejto sekty nerozprávajú a ani nečítajú. Na komunikáciu používajú gestá, pohyby rúk a tela. Majú vyvinuté vlastné, nesmierne komplikované obrázkové písmo, pričom grafické prevedenie každého jednotlivého symbolu je tak estetické, že najčastejšie sa o ňom hovorí ako o ornamentálnom písme. Ešte pred pár rokmi panovala všeobecná predstava, že do tejto sekty patria zväčša len alkoholici, narkomani a blázni. Dnes majú vlastnú školu a pri hľadaní zamestnania rovnakú šancu, ako hocikto iný.
Ukážem na obrázok pressa na okne a na prstoch naznačím, že chcem dvojité. Po chvíli mi prináša kávu a ukazuje sumu na účte, ktorú mám zaplatiť.
Káva mi zlepšila náladu a schopnosť myslieť. Vychádzam von, zapaľujem si a čakám. Markovi to trvalo dlhšie než zvyčajne, ale nakoniec predsa len zavolal. Žena, ktorú som počul v telefóne bola Marina Chester a dostal som aj adresu.
„Jej manžela našli mŕtveho len pred pár dňami, takže je viac ako pravdepodobné, že ťa kontaktovala práve kvôli jeho smrti.“, hovoril ako obyčajne pokojným hlasom človeka, pre ktorého je smrť rovnako rutinnou záležitosťou ako nezaplatený účet pre mňa. „Ak sa dozvieš niečo nové, napríklad to, čo nám povedať nechcela tak trvám na spolupráci. Tento prípad by ma mohol posunúť o kanceláriu nahor. A z toho budú samozrejme plynúť výhody aj pre teba. Mali by sme sa zajtra okolo piatej stretnúť a všetko prediskutovať.“ Rozlúčili sme sa a ešte som mu poprial dobrú noc o štvrtej ráno.
Taxikár ma zaviezol na miesto, ktoré bolo od domu pani Chesterovej vzdialené asi o dve ulice. Niekto by tomu možno hovoril paranoja, ale pre mňa je to len prirodzený, obranný mechanizmus. Za tie roky čo pracujem ako súkromné očko sa mi v rukách prepralo a nazbieralo veľké množstvo ľudí, ktorí by ma nechceli mať na zozname živých a preto sa neoplatí riskovať. Predtým, než sa pustím do prípadu si potrebujem preveriť aj svojho klienta. Prechádzam okolo jej domu už siedmy krát, na konci ulice zastanem, prejdem na druhú stranu cesty a opäť mierim k jej domu. Vždy to robím pod inou zámienkou, pretože v minulosti mi tento zvyk spríjemňovali vtipné zážitky. Raz som bol dokonca spomenutý v jednom denníku, kde postarší miestny obyvateľ vyslovil obavu o svoju štvrť a varoval aj ostatnú verejnosť pred nebezpečným bláznom, ktorého videl jedenásť krát na svojej ulici a ktorý sa zakaždým zastavil pri dome číslo 15, začal sa obzerať akoby zablúdil a vydal sa opačnou stranou. V súčasnosti preto používam už omnoho sofistikovanejšie metódy. V tme si vás ľudia nevšimnú podľa oblečenia, ale podľa pohybov, chôdze a podľa rýchlosti akou kráčate.
Pani Chesterová na tom nie je zle. Má sídlo v luxusnej časti Mesta, ale ako dôkaz som nepotreboval informáciu o mestskej časti, ale celkom mi stačil pohľad na jej dom. Neviem v akom štýle bol postavený, pretože o architektúre viem len to, že sa študuje pár rokov, ale napriek tomu som si bol istý, že použiť slovo gýč by v tomto prípade znamenalo uraziť všetky roztomilé a pestrofarebné obrazy mojej bývalej. Živý plot, anglický trávnik, fontána s anjelmi a nymfami umiestnená v strede trávnika a nekonečne dlhá príjazdová cesta, lemovaná sochami najrôznejších postáv z mytológie viedla až k domu, ktorý pripomínal palác. Mohutné schodisko, strážené dvoma kamennými levmi, štyri poschodia a rožné veže, mierne vyčnievajúce nad strechou. Pred domom stáli štyri autá. Viac som na začiatok nepotreboval vedieť a preto som sa vybral k mojej kancelárii. Moja asistentka tam samozrejme tak skoro nebola a tak som nazrel do malého pajzlu, ktorý bol niekoľko poschodí podo mnou. Chronické osadenstvo som poznal rovnako dobre ako ono mňa. Pár pohárikov denne a viacej keď nie je o moju prácu záujem a ja tu musím márne čakať na ohlásenie ďalšieho prípadu, nakoľko môj služobný telefón je hore v kancelárií. Strávil som tam dve hodiny a tesne pred ôsmou som už sedel v kancelárií, pil presso a čakal na Annu. Robila mi asistentku už tretí rok a popravde bola jediná zo všetkých, ktorá pre mňa vydržala pracovať tak dlho.
Bola to umelecky tvarovaná brunetka s najkrajším úsmevom na planéte. Zo začiatku sme to spolu skúšali, ale neskôr sa vrátila k svojmu bývalému. Pred tým sa ma spýtala, či u mňa bude môcť pracovať aj potom a ja som samozrejme súhlasil. Bola vždy ako slniečko a to je v prostredí, akým je Mesto viac ako vzácne. Deň sa tu dá rozoznať od noci len podľa toho, že cez noc je v uliciach menej ľudí. Anna bola antidepresívum.
Za päť jedenásť zvoním u Maríny Chester. Dvere otvára zjavenie. Dlhé štíhle nohy a úsmev na príťažlivej tvári, trocha zakrytej blond vlasmi, to bolo privítanie do jej sídla. Usadí ma v salóne a pýta sa, čo si dám. Ubehne pár minút a prináša dvojité presso pre mňa a ovocný kokteil pre seba. Mám čas si ju nepozorovane obzrieť, vyžaruje z nej čosi, čo je až vulgárne zmyselné, sledovať ju, to bol podobný pocit, ako keď viete, že to čo robíte nie je správne, ale aj tak vám fascinácia nedovoľuje prestať.
Vraví že som ju našiel, takže som prešiel testom. Niekam sa strašne ponáhľa a preloží stretnutie na desiatu večer, do jedného známeho a zbytočne drahého klubu. Podáva mi vizitku s adresou klubu. Len na skúšku sa spýtam, či u seba minulú noc mala večierok. Rozjímavo sa na mňa zahľadí a odpovie, že minulú noc bola sama.
Lúčime sa a ja vychádzam z domu. Pred ním, na príjazdovej ceste parkujú len dve autá. A od prvého pohľadu musí byť každému jasné, ktoré z nich je moje. Klamala.
Je pol piatej a začínam sa chystať na neskorý obed s Markom. Je to náš zvyk, skoro rutina, rovnako ako náš prístup k sebe. Marko už sedí za stolom a pred sebou má položené pivo. Kývnutím hlavy a divným pazvukom sa zdravíme, sadám si oproti nemu a v rýchlosti objednávam whisky so sódou. Marko nám obom objednáva biftek na krvavo, čo môže znamenať len jedno a to, že môj nový prípad nepôjde tak ľahko ako som si myslel. Zapaľujeme si a on začína rozprávať.
„Máme tu krásnu sériu, jedenásť mŕtvych a naťahuje sa to už pekne dlho – viac než štyri roky, za predpokladu, že podobné úmrtia, za posledných pätnásť rokov nespáchal ten istý človek“, povedal Marko nervóznym tónom, zahasil cigaretu a nahol sa ku mne. Urobil som to isté a so záujmom som očakával niečo podstatné. „Dokáže človeka zabiť jediným listom“, tváril sa ako niekto, kto v dohľadnej dobe prepíše dejiny. Tretí pohárik mi pomaly začal stúpať do hlavy a ja som sa schuti rozosmial. „Takže ty si prišiel nato, že pán Chester zomrel, lebo si prečítal list?“, pýtal som sa s úsmevom od ucha k uchu, pretože po ďalšom kole sa mi to zdalo byť ešte vtipnejšie. „Jedenásť mŕtvych a jediná spojitosť, ktorá sa medzi nimi nachádza je – neobjasnené úmrtie a zvláštny list poslaný od tej istej osoby, ktorá sa necháva oslovovať HarLequine“, dopovedal to znudeným hlasom, pretože vedel, že jeho informácia ma odrovnala. Stihol som ho ešte poprosiť o zoznam s detailnými informáciami o všetkých obetiach listového vraha, vrátane tých z minulosti a ponáhľal som sa do klubu na stretnutie s Marinou Chester.
Zaparkoval som dve ulice od miesta, kde sme sa mali stretnúť. Všetci ľudia pred klubom boli úplne rovnaký a maximálne odlišný odo mňa. Bol som akosi príliš veľký a široký a v mojej klasickej uniforme som sa necítil najpríjemnejšie. Rozmýšľal som nad tým, že to možno nie je náhoda. Zavolala ma sem, lebo vedela, že sa tu nebudem dobre cítiť. Pristúpil som k biletárovi, ktorý práve vybavoval sfetovaných mládencov, povedal mu za kým idem a dve hlavy ma odprevadili až k stolu, kde sedela Marina. Vyzerala ešte úžasnejšie než predtým. Objednala mi whisky skôr než som prišiel, pretože hneď ako som si sadol, mi ju ktosi z personálu položil na stôl. Začínalo to pre mňa byť nepríjemné. Vytušila snáď, že som pijan? Pár hltov ma opäť uvoľnilo. Radšej byť známy ožran ako anonymný alkoholik. Sedeli sme vo VIP boxe, popíjali jeden pohárik za druhým a musel som uznať, že so mnou drží krok. Chcela tancovať, ja som nechcel. O prípade nepadlo ani slovo, ale v tejto zákazke to nechávam na svojho klienta. Do divadiel, galérií, opery, na balet ani koncerty som nechodil a preto jej tanec považujem za jeden z najumeleckejších zážitkov môjho života. Jej tanec sledoval každý, kto sa nemusel venovať slečne toho večera, alebo už veľmi veľmi dávno nezmenil orientáciu. Bola ako bohyňa. Vracia sa k stolu a ja si nenápadne pýtam bližšie informácie, lebo cítim, že za chvíľu už nebudem schopný uvažovať. Nečaká ani sekundu – hovorí o tom, ako so svojím manželom žili na vysokej nohe, ale ona nemá prístup k žiadnym bankovým účtom, okrem dvoch úplne vybielených. Neprekvapilo ma to, oslavujem to ďalším pohárom a dostávam sa do formy. Som rád, že mojou úlohou bude vypátrať odkiaľ jej manžel čerpal peniaze a nebudem musieť hľadať vraha.
Čašník prináša účet, zdvíham ho a uvedomujem si, že by som nemohol jesť, piť, ani bývať dva mesiace, aby som mal na zaplatenie. „Nie, to nie – ja som vás predsa pozvala, je to na mňa, možno nabudúce.“, jemný, snáď ironický úsmev. Galantne jej podávam účet a Marina platí. Vychádzame von a pozýva ma k sebe. Jemne sa pritom o mňa obtrie. Poďakujem sa o čo najslušnejšie odmietam. Mám blok. Už to trvá dlho, ale aj tak si nedokážem len tak s niekým začať. Môže za to bývalá, aj keď je dosť zložité označiť ju za bývalú. V skutočnosti si so mnou nikdy celkom nezačala. Z času na čas mala chuť a ja som bol na blízku. V mladosti som to tak neprežíval, ale teraz som emočná troska. Postarší alkoholik, ktorý každým ďalším dňom odchádza viac a viac z formy. Smiešne. Veď aj Anna mi stále opakuje, aby som konečne prestal s vykrádaním vlastnej minulosti a začal tvoriť novú. Sadám do svojho vraku a mierim k Marine.
Zaparkujem pár ulíc od nej s vedomím, že dnes už autom radšej nepôjdem. Bol to adrenalín a raz som už o licenciu skoro prišiel. Cestou ma stretlo šťastie v podobe útulného nonstop obchodíku a kupujem fľašku – len tak na chuť a potešenie zmyslov. Kráčam pomaly a vychutnávam si každý ďalší hlt. Nechcem sa deliť, to je všetko. Tento zvyk mi ostal ešte z čias, keď som nemal ani tých pár zákaziek, čo mám teraz a peniazmi som musel šetriť.
Už som skoro pri nej, ale ešte nie. Dopíjam fľašu a prechádzam sa pár minút po prázdnej ulici. Zapaľujem si cigaretu a skoro nepremýšľam. Potom si uvedomím, že pred jej domom stoja dve autá miesto jedného. Zapíšem si značku druhého auta a odchádzam. Nedáš, dostaneš.
Marko sa predviedol. Mám kompletný zoznam vrahových obetí. Adresy, povolania, rodinný príslušníci, priatelia, milenky, pokuty za parkovanie, drobné delikty z mladosti a financie. O ľuďoch sa toho najviac dozviem vždy až keď sú po smrti.
Sadám si do svojho pajzlu, jedno pivo a čítam. Sú tam hlavy na najvyšších miestach, lekári, uznávaní právnici, ale aj prostitútky, dvaja díleri, manuálne pracujúci ľudia a jeden nezamestnaný. Žiadne zranenia, vnútorné ani vonkajšie, len jeden list. Odoslaný HarLequinom. Prečo a ako? Objednávam si ďalšie pivo a prezerám adresy. Medzi jednotlivými vraždami sú dosť veľké vzdialenosti. Zistiť adresu veľkej hlavy nie je zložité, ale ako sa mohol dopátrať k nejakému robotníkovi, alebo nezamestnanému? Kto by si najímal profesionála kvôli nezamestnanému? Ako vždy, keď mám v hlave príliš veľa otázok, tak aj teraz volám Markovi. „Prezrel som si ten spis a žiadam od teba už len povolenie na prezretie bytu toho nezamestnaného a chcem všetky tie listy. Musím vedieť kto to bol. A čo značka toho auta, čo bolo včera u Maríny? Máš to už?“, hovorím pomaly, aby si to všetko zapamätal a nemohol sa neskôr vyhovárať. „Pre povolenie si môžeš prísť pred šiestou, s listami bude asi zatiaľ problém a na značku musíš do zajtra počkať, dnes tu toho máme dosť. Nie každý si to môže dovoliť, aby presedel celý deň v krčme, ale netvrdím, že ti občas nezávidím.“, ešte chvíľu ten jeho silený, hysterický smiech a potom konečne zavesil.
Potrebujem trocha relaxovať a tak volám jediným dvom priateľom, ktorých mám. Sú to Matúš z uličky a Dym. Matúš ja básnik a jediný beatnik, ktorého poznám. Dym je ten najtvrdší fatalista na svete. Vďaka tomu dostal aj svoju prezývku, ale bolo to dávno a nikto už presne nevie s čím to súviselo.
Stretávame sa na našom mieste. Idem dlhšou trasou. Napriek všetkému mám svoje Mesto rád. Každá jedna časť má osobitné čaro. Prechádzam cez obytné štvrte – Naružiach a Kopce. V prvej sú len nekonečné parky a obytné domy. Vekový priemer je tu 70 rokov a presne podľa toho to všetko na vás pôsobí. Čakanie na raj v simulovanom prostredí, aby človek nemusel neskôr zbadať rozdiel a zľaknúť sa. V Kopcoch je to o inom. Autá tu miznú rýchlo a všetci miestny sa tvária agresívne. Je to veľmi vtipné a poučné zároveň. Už z diaľky vidím čierny most. Vraj je v ňom zabetónovaný jeden z posledných emočných upírov v meste. Bolo to učinené na jeho vlastnú žiadosť. Bol príliš starý a celkom mu stačilo keď sa párkrát denne mohol nasýtiť. Pri rannej špičke, keď nervozita vibruje ovzduším a v piatky, keď sa ľudia, ktorí ho prechádzajú tešia na víkend. Ale je to len legenda. Zaparkoval som pod mostom a začal stúpať po schodoch nahor. Na druhej strane ma už čakali nastúpení pri kríži. Je umiestnený na železnej tyči v strede mosta a opticky predeľuje stredom rieky najluxusnejšie štvrte od najväčšieho sídliska. Otvárame prvé fľaše a pijeme. Po pol hodine intenzívneho pitia sa začína rozhovor. Je to tak znesiteľnejšie. Väčšinou sa na našich stretnutiach do krvi pohádame a k spánku sa vraciame plný nenávisti. Matúš hovorí o novom pacientovi zo svojej krčmy. „Volá sa Jeac a chcel by nahradiť ľudstvo niečím dokonalejším. Už trikrát sa pokúsil o samovraždu, ale zakaždým bezúspešne.“ „To si nemusel dopovedať. Po tie tri samovraždy to ešte bolo zaujímavé. Nemal si hovoriť, že sa mu to nepodarilo.“, napito povie Dym, ktorý je z nás troch vždy úplne prvý na mol. Na hádku je ešte skoro a tak si ideme radšej vsadiť. Pod mostom je malé futbalové ihrisko. Vsadiť sa musí na hráča, nie na tím. Aj vlastný gól platí. Matúš si s Dymom hádžu mincou o poradie výberu. „Kde je tvoja desiatka?“, spýtal sa Matúš. Dym raz dostal nesprávny výdavok pri kúpe cigariet – o jednu desiatku naviac. Bola kompletne doškrabaná a škrabance na nej vyzerali ako ornamenty. Neskôr zistil, že je schopná odpovedať na akúkoľvek položenú otázku áno, alebo nie. Znak znamenal nie a číslo áno. Vďaka nej sa mu úžasne darilo v sádzaní, až dokým sa kvôli minci nepohádal so svojou ženou a demonštratívne ju nevhodil do automatu na kávu. Opatrne mu vkladám peniaze do kabáta, aby mal o čo hrať. Popíjame, vsádzame a pozorujeme hru. Je tým jediným o čom sa rozprávame a ja relaxujem.
Vstal som až predobedom, bol som v dobrej nálade a preto som sa rozhodol, že Marca pôjdem navštíviť osobne. Ako obyčajne je z toho, že som za ním prišiel na políciu celý nesvoj. Nie som tu obľúbený a Marco sa za mňa hanbí – pre mňa je to istý druh zábavy. Ideme k nemu do kancelárie, rýchlo zaťahuje žalúzie, aby ma uňho nikto nevidel a netrpezlivo si sadá za stôl.
„Čo tu prosím ťa robíš?!, Nehovoril som ti tisíc krát, že je to pre mňa nepríjemné?, skoro kričí a nervózne trasie s rukami. Pekný pohľad. „Ale áno.“, nestačí mi to a preto odpovedám takto. V tvári očervenie a od rozzúrenia sa nafúkne do dvojnásobnej veľkosti. „Ale cigaretu som zahasil už na druhom poschodí.“, poviem kajúcne. Spľasnutý a so zdravšou farbou v tvári začína s vykladaním mojich materiálov na stôl. Mám povolenie k prezretiu bytu nezamestnaného a majiteľa auta spred domu Mariny.
Jeho byt v dobrej štvrti bol celkom kvalitný nato, že nikdy nemal žiadne zamestnanie. Prechádzam sa po ňom a nechápem čo tam vlastne hľadám. V byte nie je kuchyňa a daná miestnosť je prerobená na ďalšiu obývačku. Dnes som ešte nepil a tak to nateraz vzdávam. Dávam si pár pohárikov v celkom nóbl podniku lebo Marina dobre platí. Hneď potom idem k nej, pre ďalšie financie samozrejme. Poviem pár viet o tom ako pokračujem v prípade, pri ktorých sa netvári, že by ju to zaujímalo. Ale dostanem slušné peniaze a to je podstatné. Dohodli sme si stretnutie na večer, opäť v rovnakom klube.
V ten deň som hovoril s dvoma spoločníkmi pána Chestera. Vyjadrovali sa o ňom len v dobrom. Dokonca si nevedeli vysvetliť ani finančné problémy jeho manželky. Keď som od nich odchádzal tak som si uvedomil, že ani ja.
Majiteľom auta bol jeden starší psychiater, ktorý natoľko nesúvisel s celým prípadom, že som ho nešiel ani len vypočuť.
Večer som išiel s Marinou do podniku. Po ňom ku nej domov. Začal som týmto prípadom konečne žiť. Dostával som veľa peňazí. Kúpil som si nové auto a prerobil kanceláriu. Asi som v tom čase Marinu naozaj miloval. Bola všetkým v mojom mikrosvete, pretože ostatných som dobrovoľne vytláčal sám. Po týždni som mal dostať všetky tie listy, ale naše stretnutie sa nekonalo, pretože Marco bol zavraždený. List dostal pár dní potom, čo sme telefonovali. A všetky listy od HarLequina zmizli spolu s ním. Snažil som sa to objasniť a tak som sa ponoril do prípadu ešte hlbšie. Po čase som vylúčil stretnutia s Matúšom a Dymom a obmedzil som pitie. Len prípad a Marina.
Čím dlhšie to obdobie trvalo tak tým viac som si pripadal byť zmenený. Nie len tým čo robím navonok, ale aj svojou podstatou. Dokonca mi začal chýbať aj Marco. Za Matúšom a Dymom som už ísť nechcel, pretože som vedel ako moc iné by to bolo. Aj tak som sa nimi samozrejme neprestal zaoberať. Rád by som vedel ako pokračovali stretnutia bezo mňa.
Do svojho bytu som už skoro nechodil. Len občas a to som sa vždy hrozne opil.
Tak som tam bol aj v ten večer, keď mi zavolala Marina, aby som okamžite prišiel. Chcela, aby som si zapísal adresu. Bol to príjemný klub v Naružiach. Nedovolila mi aby som ju pobozkal, keď som dorazil. Podala mi len obálku s peniazmi a poďakovala sa mi. Vraj tým splatila dohodnutú sumu. Tak som prišiel naspäť domov, sadol som si za svoj stôl a dopíjal fľašu. Po dopití som si spomenul na moju čarovnú skrinku v ktorej som mával kvalitnú whisky. Pod fľašou boli naukladané listy. Už keď som ich vyťahoval mi to bolo úplne jasné. HarLequine nevraždil sám. Nevedel, ako dlho potrvá, kým ma opäť ovládne. Zrazu sa všetko zlialo do jedného celku. Už sme na seba prepojený a ja vidím úplne všetko. HarLequine vraždu pána Chestera neurobil len za peniaze, ale aj za sprostredkovanie ďalšej vraždy. HarLequina a jeho milostný vzťah s Marinou. Jej objednanie vraždy, moje respektíve HarLequinovo písanie listu pre pána Chestera a neskoršie skontaktovanie sa Mariny so mnou. Prečo ináč by si niekto ako ona objednával niekoho ako som ja?
Je to neuveriteľne zvláštny pocit. Vidieť pred sebou papier a pero, ktoré tam ostalo od jej telefonátu a vedieť presnú kombináciu slov a celou silou túžiť po ich napísaní alebo vyslovení. A na druhej strane sa snažiť, aby som túto situáciu vnímal okrajovo a nemohol na opis momentálneho stavu a pocitu použiť žiadne zo slov a nepredstaviť si ani len okrajovo žiadne písmená. Už tu spolu takto sedíme pár dní a priznám sa, že väčšinu času sa zaoberám úvahami na tému prímerie, pretože minimálne na jedného z nás dvoch čaká Marina.

napísanísané:: 5.11.2007

prečítalo:: 958 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk