13

autor:: David

rubrika:: rozpravky

Priesvitná víla nesúca so sebou obláčik ticha,
auru čo nečujne sa rozplýva navôkol, auru čo dýcha,
a prízemnú hmlu plaziacu sa po vode vo fontáne kľudu.

V očakávaní súmraku zachytím tvoj dych
do jemných vlákien pavučín vo vánku stratených,
a nehybne počúvam jeho krásny šepot.

Na voňavej hladine dávneho chladného rána
pláva mi spomienka na piesni čo vtedy hraná
kreslila nám do očí magické znaky...

Nám, zraneným amorom, voyeurom krásy,
len ópium dotyku bolo prísľub spásy
na našom lete po orbitoch pluta.

Načúvam srdcu čo ticho bije pod vlnivou krivkou,
vôkol len vtáčí spev, žblnkot, a nežný šum kríkov,

vánok v jej náručí
vášňou sa chvejúci
odrazu stíchol...
ústa sa usmiali
lúčiac sa naveky
s posledným dychom...

napísanísané:: 20.9.2004

prečítalo:: 791 ludí