v jedno indické ráno štípal som si ušné laloky
autor:: raphael
rubrika:: poezia
o
elektrizujúce telo akoby tisíce nôh mravcov
zoškrabávam si zo mňa
zbadala som ten protivný sen. zvieram skostnatené končatiny ruky nohy ruka ruka
okolo neho aby neušiel mením sa na ježibabu až
odtrhávam malíček
kedy sa naučím zbaviť svojho vnútra?
prestaň prestaň spievať nešepkaj aj tak nikdy nebudem priesvitná
nie ľahká
nie slobodná
vždy poklesnem
vnútro preváži
_______________________________________
a zase počula som cez svrčkov
piskot elektrických rebríkov
cez unavené trmácanie električiek
cez vábivý výskot dievčat
cez sŕkanie klipkanie lámp
vädli kvety za noc a jú ako nahlas zývajú
i cez ne
plieskajuci trepot vlajok
začula som útek vlaku
_________________________________________
smejem sa romantikom
že stále sŕkajú pomarančové lásky
rečnia o dušiach
padavej krásnej hĺbke očí
moja naivita moja
_________________________________________
pokrčená
vmestila
sa
medzi
steny
miestnosti
napísanísané:: 21.10.2007
prečítalo:: 1532 ludí