Ja a moja viera... a basen Pre mojecko

autor:: insania

rubrika:: haluze/blbosti

Ja a moja viera. & Pre Moječko.



Vidieť pred sebou nejakú vieru znamená veriť vo vyššiu božskú moc, ktorá tak krásne pripomína vlastnú smrť a dáva ľudom užitočné rady či návody na život bez žiadnych hriechov ako zabitie, kradnutie, jednoducho akoby prežívanie i rozjímanie desatorom. Ľudia s radosťou v očiach počúvajú kázne o kráse, vlastnom svete (rozprávkovom domove), ktorý by ich pohltil svojou dravosťou a odniesol na vlne vykúpenia do voňavého raja, či raja vo vlastnej posteli s výhľadom na trhy spievajúce zasnežené piesne už nadránom, keď nás tento svet prebudí do žiarivého rána s pekným pocitom na duši. S hlavou položenou na obláčiku šedivého dymu nadnášame svoje plné spomienky na posledné okamihy tmavého večera, smejeme sa a posielame úsmevy druhému do väčších hĺbok zelených očí s jednou čiernou machuľou uprostred, ktorú majú všetci ľudia ako svoje zlé svedomie. Žijú - nežijú podľa pravidiel i ideálov z minulosti. Svojej, kresťanskej, katolíckej, duševnej. Správajú sa prevažne neveriacky, no nedeľa je iná. Neprejavujú žiadne znaky svojej viery, nežijú podľa svätých prikázaní, nepomáhajú ľudom a akoby svoju zlosť vybíjali si na ostatných ľuďoch, v kabáte z líšky pomaly cupkajú na omšu. Na druhej strane ľudia silne veriaci či tak oduševnene pomáhajúci ostatným po celý život, stoja v rade pred kostolom a niektorí dokonca doňho ani nechodia, nestotožňujú sa s menom cirkev, ktorá ich núti platiť za svoju vieru. Myslia si, že by predsa mala vychádzať z vnútra vlastných nekonečne sa opakujúcich a meniacich priorít. Neboja sa zomrieť, veď žili čestným životom a to ich privedie do vysnívaného raja, neba v ktorom uväznia svoje Ja nekonečným blahom donekonečna.
Nechcem zomrieť. Bojím sa?? Možno tak trocha. Život, ktorý mi ponúkol na jeho zoznámenie, rozoznanie a spoznanie pár rokov. Keď kráčal som v mladosti, po svete, len ľudí po jednej osobe som vždy stretával. Tak sa na osoby nalepili ďalšie a môj obzor na chvíle radosti premenil sa, zbystril pozornosť a hľadel dopredu, odkiaľ sa pomalými krokmi vynárali ľudia so sexuálnymi znameniami, nechávali svoj osud rozoberať napríklad vešticiam s múdrymi papiermi alebo v predstavách len tak z dlhej chvíle koketovali o druhej osobe. Potom pridali sa k ľudom myšlienky a vznikol dokonalý svet, svet nie(je) veľký( ale pre jedného obrovský ), kde veselo žije si plno pekných ľudí. Majú sa radi a životom dokazujú svoju oddanosť Bohu, aj keď ich to v láske trocha ovplyvňuje, lebo nevedia koho majú ľúbiť viac. Prečo by mal byť ideál čistého života, Boh , na mieste číslo 1 , keď po ruke kráča vám a miluje v dobrom aj v zlom, ten pravý, váš ideál, láska v prevlečenej osobe, pre ktorú Boh nevie robiť ústupky. Z davov ľudí tak nezmyselne, náhodou, dostanú sa k sebe dve osôbky, snažiace spoznať krásnu aj ostatné vlastnosti či hodnoty v druhom a to najdôležitejšie pre nich nájsť v spoločnom kompromise. Otom, že nikdy nespoznáte nekonečnú hromadu mien a nestretnete sa nikdy so svojim vlastným ja , ktoré by pre niektorých, (pre mňa nie), bola tá pravá láska, je dávno jasné. Čo ak sa raz vrátim? Asi si to už nebudem pamätať. Kde sa ocitnem ja po mojej smrti a v akom položení bude plávať moje ja , vedomie odpadne a ostane iba vnútorné ja, ktoré nikdy nemizne. Je život príležitosť dostať sa niekam inam? Do sveta, ktorý sme si my samy vytvorili, v ktorom budeme samy sebe pánmi a vpustíme tam iba toho, koho my nadovšetko chceme? Môžeme tu príležitosť využiť a neskončiť ďalších 500 rokov ako kvetinky zasadené v suchej oranžovej pôde? Ľudia, ktorí svoju vieru prezentujú a sú ochotní biť sa za ňu, ako napríklad vedci, keď fyzici vysvetľujú život inak ako chemici či kresťania, hádajú sa občas na detailoch, no spájajú svoju vieru dokopy, materiálnej podstaty života.
Myšlienka vykĺznutia z tohto sveta uvedomenou mysľou, pochopením kóan-ov a posadenia sa na voňavý kvet nekonečnej budúcnosti, taktiež rozosníva nejeden nechápavý výraz, postupne prenikajúci k neskutočným prekvapeniam, kvôli ktorým by bol ochotný všetko zanechať a ísť za svojou vierou.
Neverím, že toto je koniec. Neverím, že keď vyskočím z okna, akoby po šmíkalke z milióna smejúcich sa farieb , po dopade už bude len tma a ticho. Sek. Čierno, ktoré si už ani neuvedomím. Tak dlhé odpadnutie...














Pre Moječko




V období, keď mraky skrývali sa
Za zasnežené kopce a malými
Skokmi preliezali na druhú stranu,
Ležali sme spolu
Pri zlatých hviezdičkách,
tvoja jediná,
Oranžový spln vždy tak hlasno vrieskal,

O nás, čase, keď nás
Znova uvidí.

Zamávali sme mu na pozdrav
a potajomky dali sľub,
Veď zastaviť rozbušené srdce
pred vytrhnutím z rozkoše
niekedy nedá sa.

Čas je iba na krajíčku,
prší po malinkých kvapkách
a zmáča cestu pred nami,
proti vetru z každého rohu
Nastaviť musíme časť
Nášho objatia.
Neváham
a pod nohy hádžem
všetky svoje veci,
často ostávam úplne nahý.

Myslím, že by sme si
Vo všetkom mali vytvárať to
´Pravé´
A chodiť, kráčať, behať, aby nám pod
Úsmevmi neostala iba
Noha BOSA.





napísanísané:: 7.4.2007

prečítalo:: 966 ludí