Originalita

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: poviedky

Ťažko je byť originálny.
Presvedčil som sa o tom už dávno, keď som napísal niekoľko poviedok. Písal som ich v dobrej viere, že som vytvoril niečo nové a originálne. Na každú jednu z nich som bol po dopísaní pyšný a dal som ich prečítať niekoľkým ľuďom. A tí mi vždy povedali, kto už predo mnou podobnú poviedku napísal. Je to na zúfanie.
Avšak pred rokom sa mi v hlave usídlila jedna myšlienka. Páčila sa mi, začal som ju rozvíjať a zdokonaľovať. Bola pomerne šialená, ale originálna. Chcel som oklamať celé ľudstvo a vysmiať sa mu za to, že mi neumožnilo byť originálnym.
Na uskutočnenie plánu som potreboval niekoľkých ľudí na spoluprácu. Čím viac, tým lepšie. Keď som si už plán dokonale premyslel, začal som sa zaoberať personálnou otázkou. Koho sa pokúsim získať na operáciu?
Zhodnotil som, že ľudia, s ktorými by som mohol spolupracovať, musia: mať aspoň čiastočnú apatiu voči ľudstvu; mať radosť z klamania a podvádzania; byť dôveryhodní; byť tichí a nespoločenskí; vedieť udržať tajomstvo; byť mladší ako ja.
Posledný predpoklad sa vám môže zdať diskriminujúci, ale nie je. Potreboval som v svojom pláne, aby sa dožili vyššieho veku ako ja. Počítalo sa v ňom totižto s mojou smrťou a ich úloha mala nastať až po nej. Avšak, až tak veľmi som netúžil byť originálnym, aby som kvôli tomu urýchlil svoj odchod zo sveta.
Ako prvú som si vybral bývalú spolužiačku zo školy. Spĺňala všetky predpoklady, aby som ju poctil účasťou na unikátnom projekte. Hoci bola odo mňa mladšia len o mesiac. Odkedy jej zabili manžela, stala sa uzavretou, z bytu vychádzala len v najnutnejších prípadoch a prerušila kontakty. Navyše si odpojila telefón, takže som jej nepomohol vopred zavolať a musel som to skúsiť priamo u nej.
Trocha som sa bál, že mi ani neotvorí, ale nestalo sa. Pravda, privítala ma s revolverom v ruke namiereným na moju hruď. To však len pre bezpečnosť. Keď zistila, že som jej nechcel ublížiť, rozhodla sa ho nepoužiť. Zavrela vchodové dvere bytu, zamkla ich a zabezpečila retiazkou. Prešli sme do obývačky. Ponúkla ma, aby som si sadol na gauč, čo som aj urobil. Potom si ona sadla do kresla tri metre odo mňa a revolver si položila do lona, aby ho mala pre prípad ohrozenia na dosah ruky.
- Anna, - začal som. – Chcem ťa o niečo požiadať.
Mlčala a nedôverčivo si ma premerala.
- Nemám rád tento svet a chcem ho oklamať. Pomôžeš mi?
- Aký už len ty máš dôvod nemať rád svet? Tebe nezabil manžela ako mne.
Ale nedovolil mi byť originálnym, pomyslel som si. – Môj dôvod je, priznávam, iný, ale dôležité je, že ho nemám rád. Pomôžeš mi teda?
- O čo ide?
- Sľúb mi, že to nikomu nepovieš. Mám plán ako sa vysmiať všetkým ľuďom tento planéty a pekne si z nich vystreliť.
- Bude to nejaká sprostosť, však?
- Nikomu to nepovedz, dobre?
- Dobre, sľubujem, aj tak nemám komu.
A potom som jej to povedal. Vysvetlil som jej môj plán na oklamanie ľudstva. V dohľadnej dobe som jej mal zaslať isté papiere s inštrukciami, čo s nimi spraviť a koľko dní po mojej smrti ich zverejniť. Papiere mali byť napísané mojim rukopisom, aj som ich mal podpísať, aby bolo jasné, kto je ich autorom. Anninou úlohou bolo predstierať, že ich napísala ona v stave automatického písania, v ktorom sa akože mal môj duch prevteliť do jej tela a mal vytvoriť odkaz zo záhrobia.
Keď som skončil vysvetľovanie, najviac ju zaujímalo jedno, čo s jej úlohou len málo súviselo. – Zberáš sa snáď odísť z tohto sveta?
- Nie, zatiaľ nie.
- To som rada.
- Môžem sa teda na teba spoľahnúť?
- Pošli mi tie papiere, ja zničím obálku a cestu, ktorou som sa k nim dostala, dobre ich schovám a potom sa uvidí, čo spravím, až zomrieš. A vôbec, ako vieš, že ja nezomriem skôr než ty?
- Dúfajme, že nie.
Ako s druhým som to skúsil s istým mladým študentom, s ktorým som sa zoznámil v mestskej knižnici a ako sme sa v nej stretávali, stihli sme sa aj spriateliť. Bol pre každý vtip, a tak som dúfal, že mi pomôže. Postupoval som v jeho prípade rovnako ako s Annou. Najprv som sa ubezpečil, že o tom nikomu nepovie, že bude mlčať, až kým ho nepožiadam a opak. Súhlasil, a tak som mu celý svoj originálny plán povedal – keď som mal navyše istotu, že nás nikto iný nemohol počuť.
- To je kravina, - oznámil mi prosto. – Ešte si nič nepočul o istom Myersovi?
- Nie.
Prešli sme radmi políc s knihami, až sa pri jednej zastavil, chvíľu hľadal, potom vybral jednu knihu a podal mi ju.
- Myslím, že je o ňom písané hneď v prvej kapitole, - povedal.
Vzal som si knihu domov, našiel som prípad Fredericka Myersa a zistil som, že sa mi asi skutočne nikdy nepodarí byť originálnym.

napísanísané:: 26.2.2007

prečítalo:: 813 ludí