k6.sk - literárny server

Mám rada dážď, mám rada sneh. Zázraky fyziky padajú z oblakov.
Dážď vie padať tichučko, ako melanchólia človeku do duše. Pravidelné dopady kvapiek upokojujú a vedú myšlienky po rytmických chodníčkoch šuštiaceho lístia, spomienok na minulosť, zániku a zrodu.
Stačí však trochu vetra a dážď začne byť krutý, potrhá myšlienky, vlezie aj do posledného vlákna kabáta a jeho studenosť bičuje prsty i tvár, priťahuje a odháňa, rozpráva o utrpení a bolesti, odriekaní, strácaní a ničení, ubližovaní.
A potom zrazu voda v oblakoch zamrzne a padá dolu biela a veselá, čistá, nevinná, tancujúca. Hovorí o novom začiatku, nepopísanom liste.
Po jesennej špine ulíc všetko milosrdne zakrýva, sľubuje viac ako môže naozaj dať.
Napriek tomu, aj vďaka nej sú každé biele Vianoce novou nádejou po zúfalstve jesene. Vďaka nej už noci nie sú tmavé a dlhá noc už nie je nebezpečná. Dokonca ani vietor to nemôže pokaziť, len predvádza nové a nové výtvarné experimenty, jedinečné a predsa dôverne známe.
Biela je biela. Klišéovito nevinná a predsa plná nádeje. Trochu trápna a predsa vždy znovu funguje.
Ako Vianoce.