Dyspnoe

autor:: janyr

rubrika:: poviedky

Dyspnoe


Čo sa deje? opýtal sa Jano

Dyspnoe - odpovedala Renáta.

Jano zamieril k vešiaku. Von je už zima aj keď sa zdá, že už skončila. Oblieka si mikinu. Schmatne aj bundu. Čo ak bude treba byť vonku. Dnes začalo mrznúť. Obul si topánky a cestou dole po schodoch sa doobliekava. Zapol zips na mikine. Vybehol von. Zoskočil z rampy. Zamieril ku garážu. Odomkol. Otvoril dvere. Diaľkovým ovládačom sanitku. Naštartoval. Zapol GPS pre 112. Vyšiel z garáže. Cez pravé okno sledoval ako Renáta zamyká dvere. Prebehla po schodoch a zamierila k autu. Otvorila dvere a nasadla. Auto sa pohlo.

Kam ideme?

Hmmm, rovno za nosom – zasmiala sa. Do Lesnej 4.

S diskotékou?

Samozrejme.

Aj Tam som ešte nebol. – poznamenal Jano. Zapol svetelnú signalizáciu a zvukové zariadenie. Okoloidúci sa začali zastavovať. Sledovali ako záchranka začala naberať rýchlosť. Prichádzajúci vodiči spomaľovali svoje vozidlá. Poniektorí aj zastavil na krajnici.

Počúvaj, keď ide záchranka treba zájsť na krajnicu? – opýtaj sa Jano s jemným úsmevom.

Veď ty si vodič, čo sa ma na to pýtaš?

To hej, ale tebe sme museli tlačiť Favorit, keď si ho presala a pustiť dole kopcom. A aj tak nechytil.

Chytil – odvetila.

Jasne, po pol hodine.

Ty beťár jeden. Že si ten výjazd privolal?

Hmm, neviem, ale dnešný limit ešte nemáme splnený.

Aký limit?

Dvesto kilometrov.

Čo si sa zbláznil? Kde by si tak tých dvesto kilometrov chcel najazdiť?

No taký prevoz by bodol tiež.
Tak si choď, kde chceš a ak si ten svoj detský sen splníš, prosím ťa daj mi vedieť.

Ale, ale ...

To nebola štyrka? – opýtala sa.

Jano prudko zabrzdil. Hľadal odpoveď na dome. Našiel ju.

Áno je. A ty, čo nekričíš, že sme už tu – pousmial sa.

Renáta otvorila dvere. Vystúpila.

Vezmem ti vak len choď - povedal Jano.

Zatvoril dvere. Vybral červený vak. Prehodil ho cez plece. Zamkol sanitku a rozbehol sa za Renátou. Bol o čosi zdatnejší. Hral futbal, keď mal naň čas. Dobehol k dverám.

Čo, nikto nie je doma?

Neviem.

Renáta sa opäť oprela o zvonček.

Asi nefunguje – nadhodil Jano. Počkaj ten chodník vedie za roh. Vykročil po chodníku. Do bránky skočil pes z nepríčetným revom. Tak tadiaľ cesta asi nevedie, pomyslel si a vrátil sa späť. Renáta už vytáčala linku záchrany. V tom sa otvorili dvere.

Linka 112, prosím – ozvalo sa z mobilného telefónu.

Už nám otvorili, myslela som si, že ste nám dali zlé číslo domu.

Zložila telefón.

Vy ste volali záchranku? – pýtala sa starenky.

Áno, áno. Poďte ďalej – kývnutím volala ich starenka dnu. Môj starý, čosi vymýšľa.

Vy ste pán Fedor? – opýtala sa Renáta.

Áno – odvetil.

Čo sa vám stalo?

Zle sa mi dýcha.

Ako zle?

Tak ťažko.

Pri námahe, či aj v kľude?
Pri námahe – odpovedal na ďalšiu otázku.

Liečite sa na niečo?

Mám vysoký tlak.

Aké lieky užívate?

Neviem. Stará dones mi hentie pilulky.

Cukrovku nemáte?

Nie.

Nie ste na niečo alergický?

Nie.

Na žiadne lieky?

Nie.

A na srdiečko sa inak neliečite?

Nie.

Brali ste v poslednej dobe nejaké iné lieky?

Dobral som tieto antibriotiká.

Antibiotiká. A aké?

Neviem.

Krabičku nemáte?

Nie, dnes som s ňou podpaľoval v peci.

Zdravotnú kartu alebo nejaký lístok od doktora?

Nie, nemám nič. Však ja som u doktora nebol už ani nepamätám.

Jano medzitým nachystal tlakomer.

Teraz buďte chvíľu ticho, budem merať tlak.

Dobre.

Starý, čo vymýšľaš. Nebodaj niekam chceš ísť?

Ale pani sestrička povedala, že mám byť ticho tak nevyrušuj.

Mohli by ste doniesť jeho kartičku poistenca? – opýtal sa Jano.

Starý, kde máš peňaženku?

A čo ti treba?

Mne nič, ale tu ten mladý doktor, chce kartičku z poisťovni.

Na chladničke v kuchyni.

Ty sa nikdy nezmeníš – zašomrala.

Renáta domerala tlak aj pulz a sledovala jeho dych. nevyzeral až tak zle. Tlak bol v norme. Pulz tiež a pravidelný len to dýchanie sa jej nepáčilo.

Skoč pre defibrilátor – povedala Janovi. Pomeriame mu ešte saturačku.

Dobre – odpovedal. Vyšiel z domu. Došiel k sanitke. Pri bránke stála akási pani. Pohľadom hľadala niekoho známeho. Nenašla.

Dobrý deň – pozdravila.

Dobrý deň – odzdravil Jano. Vybral z nadstavby defibrilátor a ponáhľal sa do domu.

Renáta začala vypisovať anamnézu.

Zmeraj mu aj tlak a pulz – navrhla mu.

Dobre – odpovedal.

Pán Fedor, vyhrnite si rukáv, pomeriam vám tlak a na prst vám dám taký štipec, dobre?

Dobre.

Jano mal zdvojenú funkciu. Bol záchranár a zároveň aj vodič. Nasadil manžetu na ruku a na ukazovák dal štipec. Spustil meranie tlaku. Všetky oči v miestnosti sledovali monitor. Defibrilátor opakoval meranie.

Tlak aj pulz v norme. Saturácia 76.

Tabletky na tlak ste ráno brali, všakže?

Áno bral.

Mali ste niekedy problém s dýchaním?

Nie, nemal.

Zoberieme vás do nemocnice.

Dobre.

Nikam nepôjdeš. Ja tu sama neostanem.

Stará, keď vravia, že idem do nemocnice tak asi vedia, prečo.

No a čo, ja tu sama neostanem. Idem s tebou.

Ale my vás do sanitky vziať nemôžeme – povedala Renáta. Nemáte nejakých príbuzných, deti a pod.?

No vidíš, zavolaj Marekovi nech po teba príde.

Ja nikomu volať nebudem. Buď zostaneš doma alebo idem s tebou. – povedala rázne starenka.

Pán Fedor. Prejdete ku sanitke?

Neviem.

Dobre, prines lehátko – povedala.

Idem - odpovedal Jano.

Jano zbalil defibrilátor a odišiel. Vošiel do sanitky a dal ho na miesto. Roztvoril zadné dvere. Vytiahol lehátko. Zamieril s ním ku dverám rodinného domu. Pes ešte stále brechal. Stál na zadných labách a prednými sa opieral o bránku na druhom dvore.

Tebe asi nažrať nedali, keď si taký nervózny – povedal psovi Jano.

Došiel k domu. Pomohol pacientovi na lehátko. Pripútal ho popruhmi. Prehodil ešte zopár viet. Mlčky počúval rozhovor manželov a tváril sa neutrálne. Niečo si určite aj pomyslel, ale nemiešal sa do toho. Vysvetlil ešte raz, že môžu vziať iba pacientov. Zdalo sa, že to nemá účinok. Napokon vyrazil k autu. Naložil pána Fedora do auta. Napojil na defibrilátor. Tlak a pulz sa nezmenil. Saturácia o niečo klesla. Zapol centrálny kyslík. Nasadil masku na tvár.

Len dýchajte, dýchajte – povedal.

Ale mne nič nejde.

Jano odtiahol kyslíkovú masku, aby sa presvedčil, či je maska funkčná. Bola.

Ide, ide. Len si podýchajte, bude vám lepšie.

Napichni ho a ja mu natočím EKG – povedala Renáta.

Jano si nachystal i.v. kanylu, set a roztok. Dal všetko dokopy a začal hľadať žilu. Našiel takú slabšiu. Napichol a spustil roztok. Medzitým Renáta už priložila EKG zvody. Spustila prístroj. Sledovala vlny. Nič na nenašla.

Všetko je v poriadku? – opýtal sa pán Fedor.

Áno, srdiečko máte v poriadku aj tlak je dobrý.

To je potom dobré.

Je, ale odvezieme vás do nemocnice nech vám spravia ďalšie vyšetrenia.

Dobre.

Ideme.

Ako sa ponáhľame? – opýtal sa s úsmevom Jano.

Tak normálne – odpovedala Renáta.

Jano zapol zvukové aj svetelné signalizačné zariadenie. Sanitka naberala rýchlosť. Zdolávali cestu do nemocnice. Zákruty vpravo a vľavo. Doliny a kopce. Aj dediny a ľudí v nich. Jano sledoval Renátu v zrkadle. Tá mu posunkom dala znamenie, aby pridal. Ručička na tachometri sa kolísala medzi 90 a 110km/h. Povolená rýchlosť. Miestami aj viac. vošiel do mesta. Preletel okolo benzínky. Tú mu dali prednosť. Z vedľajšej cesty nejaký šofér si povedal, že ešte stihne prejsť. Prešiel. Jano musel zošľapnúť brzdový pedál. Oprel sa o klaxon. Nepomohlo. Až po pár metroch si dotyčný uvedomil, že za chrbtom má húkajúcu záchranku.

To je debil. Za toto by som bral vodičáky.

Čo hovoríš – ozvalo sa zozadu.

Nič – zafrflal Jano.

Prvá svetelná križovatka. Jano začal hľadať cestu ako ju zdolať. Vybral sa pomedzi čiary. Niektoré autá sa začali uhýnať. Autobus naľavo, však nemal kam. Prvé tri autá napravo vošli do križovatky. Vytvorili priestor na splynulý prejazd križovatkou. Jano ešte sledoval autá sprava, či si náhodou niekto nezmyslí vstúpiť do križovatky. Pomaly ňou prešiel. Nasledovala hneď druhá. Aj teraz sa v nej život zastavil. Nepozorný chodci bežali cez prechod. Veď majú zelenú.

To snáď nie je pravda. To je zlý sen. Tak dobre ja počkám. Nech sa páči. Veď, čo, máte zelenú. Mne len tak asi hučí už asi desať minút nad kabínou siréna a vy sa prechádzajte po prechode – pomyslel si Jano.

Posledný prebehol popred sanitku. Jano zakrútil hlavou. Plynový pedál už tlačil na podlahu. Rútil sa do ďalšej svetelnej križovatky. Autá v dvoch jazdných pruhoch sa vyhýbali na krajnice. Mali červenú. Podarilo sa mu vojsť do križovatky. Zastal uprostred. Musel počkať než prejde ešte päť áut sprava. Mali zelenú. Toto už nekomentoval. Posledný z nich mu ešte zdvihol ruku. Žeby mu poďakoval? No comment.

Čo toľko šomreš? – opýtala sa Renáta.

Keby som bol policajt dnes príde o vodičák asi šesť debilov.

Vošiel do kruháču. Prešiel bez problémov. Zamieril k nemocnici. Vošiel hlavnou bránou. Zastavil pred centrálnym príjmom – emergency. Vyšiel von. Roztvoril zadné dvere. Vytiahol lehátko s pacientom. Renáta zatvorila dvere. Vošli do budovy. Na internej ambulancii otvorila sestrička. Druhá už hlásila, že prišla záchranka. Pacienta preložili na nemocničné lôžko.

Ja vás poznám – povedal pán Fedor.

A odkiaľ? – opýtala sa sestrička.

Pred ôsmymi rokmi som tu bol.

Viete koľko ľudí tade prešlo? Veľa. – odvetila

Do ambulancie vošiel lekár.

Aj vás poznám. Vy ste ma vtedy prijali.

Ja? – opýtal sa doktor.

Áno – odpovedal pán Fedor

Pred ôsmymi rokmi – poznamenala sestrička.

A ako vám tu bolo? – opýtal sa lekár.

Dobre, pán doktor.

A teraz možno bude aj lepšie.

Bude pán doktor, bude. A je tu aj ten ošetrovateľ?

Neviem, či ten istý, ale nejaký sa nájde. Prečo sa pýtate?

Lebo chcem mu dať peniaze nech skočí kúpiť nejakú fľašku.

Ale to nemyslíte vážne, pán ...

Fedor – dokončila sestrička.

Viete pán doktor, ja mám dnes osemdesiat rokov.
















napísanísané:: 27.1.2007

prečítalo:: 868 ludí