Záchrana pred smrťou

autor:: Maroš Brojo

rubrika:: poviedky

Naše životy

V roku 2026 bola japonskými vedcami vyvynutá tzv. technológia obnovy života. Po prvých úspešných pokusoch vykonaných na ľuďoch sa vďaka relatívnej finančnej nenáročnosti prístrojov technológia rýchlo rozšírila do celého sveta a čoskoro sa jej používanie stalo úplne bežné.

1
Od doktora sa Petra vrátila ešte vyčerpanejšia, ako keď k nemu išla. Jakub bol ešte v práci. Rozhodla sa na neho počkať a potlačila nutkanie ihneď mu zavolať. Zohriala vodu na kávu a s myšlienkou, že táto je jej posledná čakala, kým zovrie.
Rozmýšľala. Čo s ňou bude? Ako to Jakub príjme? Dúfala, že jeho reakcia nebude veľmi búrlivá, veď sa predsa majú radi a ich manželstvo funguje viacmenej bez problémov už takmer štyri roky.
Štrngot kľúčov prerušil jej myšlienky. Zhlboka sa nadýchla a vykročila svojmu manželovi naproti. Kráčala k nemu, pripravená objať a pobozkať ho na privítanie tak, ako vždy. Náhla nevoľnosť jej v tom však zabránila. Otočila sa prekvapenému Jakubovi chrbtom a rozbehla sa na záchod. Začala dáviť. Žalúdočné kŕče našťastie rýchlo ustúpili, zostal len nepríjemný studený pot.
,,Peťka, si v poriadku?“ pýtal sa so zdesením v hlase, nechápajúc, čo sa deje.
Utrela si ústa. Chytila ho za ruku, pohladila ho po líci a pozrela mu do očí.
,,Som tehotná.“ odvetila s láskavým úsmevom.
So zatajeným dychom čakala výbuch výčitek o ich finančnej situácii o nepripravenosti, alebo niečoho ešte horšieho, ale nič z toho sa nestalo.Jej manžel ju len privynul k sebe a tuho objal s radosťou na tvári.

2: O osem mesiacov
Nepríjemný zvuk budíka. Mechanické vykonávanie činností, ktoré opakujem každé ráno. Sprcha, umytie zubov, make.up, výber oblečenia, raňajky. Zamkla som? Ešte sa presvedčím. Výťah. Dvere, ktoré sa večne zasekávajú, vyhodenie smetí a už sa poberám k autobusovej zástavke.
Čo však ráno nenávidím najviac sú prechody. Každé ráno na nich strávim čakaním vyše 10 minút. Na ceste k zástavke je 5 prechodov. Prvý, druhý, tretí. Na štvrtom už začínam pomaly vnímať okolitý svet a psychicky sa pripravujem na ďalší vyčerpávajúci deň. Rátam pásy bielej farby na prechode – je ich sedem. Zelená. Práve prekračujem štvrtý, keď začujem klaksón auta. Rúti sa priamo na mňa. Pozriem na semafór. Išiel na černenú! V zdesení zostanem stáť na mieste ako zmrznutá. Bože!, zrazí ma. Hľadím do svetiel, ktoré sa rýchlo blížia. Za volantom sedí...
Cítim neznesiteľnú bolesť. Stehenná kosť sa s praskotom pretína sval na pravej nohe. Koleno ľavej nohy sa krúti do neprirodzenej polohy. Naťahujem ruky proti autu. Kosti sa lámu, zápästia sú vykĺbené. Hlava sa nebezpečne približuje ku prednému sklu.
Jeden a pol metra.
,,Mami, oci, mám vás rada.“
Meter.
,,Čo všetko som ešte chcela stihnúť?“
Pol metra.
,,ZOMRIEM!“
Náraz lebky a jej duté puknutie. Cítim kosti tlačiace na mozog, ale žiadnu bolesť.
Náraz ma odhadzuje od auta. Zopár premetov a bezvládne ležím na ceste vo svojej krvi, snažím sa dostať do pľúc aspoň trocha vzduchu. Môj posledný výdych a zároveň žalostný povzdychom vychadzajúcim z hlbín mojej duše.
Tma. Všade okolo je tma. Nič necítim, nevidím, nepočujem – nemám telo. Vnímam len niečiu prítomnosť. Prítomnosť bytosti, ktorú som nikdy nevidela, nikdy o nej nepočula a predsa ju poznám. Viem, kto to je, už som sa s ním stretla.
Hrabe sa v mojej mysli. Vyťahuje tie najhoršie spomienky a ja ich musím znova prežívať. Ukazuje mi skutky, ktoré by ľudstvo definovalo ako zlé, ale aj tie, ktoré by sa za zlé nepovažovali. Počíta ich, hodnotí ma. Je to akoby trhal moju dušu, každý kúsok podrobne preskúmal a odhodl ho ako starú handru. Upiera na mňa pohľad, ktorý by roztrhol kontinenty, pohol mesiacom, alebo zničil aj toho najvyrovnanejšieho človeka. Nakoniec sucho konštatuje:

3: O týždeň
Bodavá bolesť pomaly ustupuje. Petra ticho, strnulo sedí. Bojí sa pohnúť. Uvedomuje si, že sa ešte stále drží za veľké brucho.
,,Pozbieraj sa! Už je to tu!“
Pomaly opatrne vstáva.
,,Telefón.“ napadne ju.
Krátkym šuchtavým krokom sa k nemu dostane a vytáča číslo.
,,Ahoj, zlatko!“ pozdravuje ju veselo jej manžel.
,,Kubko...“, šepne prosebným hlasom a zhlboka sa nadychuje.
Jakub rýchlo pochopí.
,,Neboj sa, za chvíľu som pri tebe. Zvládneme to.“ skladá.
Tón telefónu ju ukľudňuje. Započúva sa do neho. Snaží sa nemysleť na nič iné a ticho čaká.

4
Úmrtie nastalo následkom poranenia mozgu. Roztrieštená lebečná kosť, fraktúry zápästia, oboch rúk, zlomená stehenná kosť na pravej nohe, ľavé koleno vykĺbené. Nemocničná rada odobrila rehabilitáciu a následne aj proces oživenia. Pacientka je poistená pre prípad smrti – všetky náklady uhradí poisťovňa po úspešnom oživení.
Doktor zatvára spis. S únavou v tvári sa otáča k asistentom.
,,Pripojte ju na prístroje, začneme obnovou činnosti srdca.“
V sále sa začne ozvývať monotónne pravideľné pípanie.
,,Všetko v poriadku.“ hlási asistent.
,,Obnova respiračnej činnosti.“
Zopár tlačidiel a hrudník nahého tela sa začína pomaly pohybovať.
Doktor kontroluje hodnoty na displejoch , všetko sa zdá byť v poriadku. Spokojný odchádza zo sály.
,,Zavolate ma, keď bude okysličenie mozgu dostatočné.“ dodá ešte.

5
Už len ležanie na pôrodnom stole spôsobuje Petre bolesti. Sedatíva ich na šťastie tlmia. Je vydesená, ale zároveň sa teší. Pozrie na svojho manžela. Sedí vedľa nej a pevne jej stíska ruku. Teší sa spolu s ňou.
,,Budeme mať dieťatko“ upozorňuje ho, akoby to nevedel.
Prichádza doktor. Je mladý, snaží sa chovať čo najkľudnejšie, nechce, aby bola Petra ešte nervóznejšia.
,,Dobré správy!“ hlási, ,,Po všetkých vyšetreniach vám môžem povedať, že pôrod by mal prebehnúť bez komplikácii. Dieťa je zdravé a všetko je ako má byť.“
Vystrašená dvojica sa trocha ukľudní.
,,Máte už meno?“ usmieva sa doktor.
,,Martin.“ odvetí ona.
,,Zuzka.“ reaguje on.
Pozrú na seba. Usmievajú sa.
Prichádza kontrakcia. Petra pevne stíska Jakubovu ruku. On jej stisk opätuje a pobozká ju na čelo.

6
,,Ideš späť!“
Odpoveď ma veľmi neprekvapila, čakala som to.
,,Nech je tvoj ďalší život lepší, ako ten predchádzajúci.“
Jeho slová znejú vzdialene. Letím. Letím ponad počiatky bytia, sveta, civilizácie. Cítim prítomnosť vyššej bytosti. Konečne všetko chápem.
Moja myseľ pomaly zabúda. Spomienky, vedomosti, reč, návyky, všetko ustupuje do najhlbších zákutí mojej duše, aby to mohlo byť znovu objavené. Prežívam znovuzrodenie.
Mladá žena narieka, partner ju drží za ruku. Jej brucho žiari bielym svetlom. Počuť tlkot malého srdca. Vidím ho. Otvára sa mi, toto je môj nový život. Vstupujem do neho.
Nemôžem! Niečo mi bráni. Ťahá ma späť. Nie! Takto to nemá byť, nieje to správne!
Je to ako zásah elektrickým prúdom. Moje spomienky sú späť. Akoby ma niečo vláčilo po kamenistej zemi. Tresk!
Prebúdzam sa v jednom veľkom kŕči, ktorý rýchlo ustáva. Cítim nekonečnú únavu, takmer sa nevládzem hýbať. Som nahá. Svetlo reflektorov ma oslepuje, vidím len ruku, ktorá sa ku mne približuje. Podávam jej svoju a potriasam ňou. Je v bielom plášti. Patrí doktorovi, uvedomím si.
,,Vitajte späť medzi živími.“ jeho úsmev je takmer odpudivý.
Žijem.

7
Petra sa zobúdza. Cíti sa ľahšia. Veľké brucho je preč. Má to za sebou.
,,Máme bábätko.“ teší sa.
Vzlyky z kúta miestnosti prerušia jej radosť. Je to Peter.
,,Peťko?“
Odpoveďou na jej spýtavý pohľad je len plač a slzy jej manžela.
,,Čo sa deje?“
Objíma ju. Horúce slzy ju desia, už tuší, čo sa stalo.
,,Je mŕtve?!“ kričí.

Epilóg
Misakiho revolučný objav zabíja ľudí! Rapídny nárast úmrtnosti novorodencov! Proces oživovania – najväčší omyl ľudstva!
Čítam palcové titulky v novinách.
Táto tragédia mi nedá spať. Mám však aj sebeckejšie dôvody.
Zabila som nenarodené dieťa.
Kto ma obviní? Kto ma potrestá? Je toto moje peklo? Alebo trest pre celé ľudstvo?

napísanísané:: 26.10.2006

prečítalo:: 902 ludí