Ten idiot to videl a nič mi nepovedal!

autor:: Mictlantecuhtli

rubrika:: poviedky

Jozef trávil svoj život podobne ako 99% svetovej populácie. Nikdy sa nestal vodcom nejakého veľkého národa, nikdy nezaložil nové náboženstvo, nikdy nenamaľoval obraz pri ktorom by kunsthistorici umierali od blaha. Ale ani po tom netúžil. Túžba po večnosti sa mu zdala cudzia. Túžil len po ako tak spokojnom živote: nejaká aspoň trochu pekná a znesiteľná manželka, práca ktorá ho nepripraví o rozum alebo o zdravie, nejaké nedrogujúce deti, dom/byt, auto a televízor. Kedysi by ho možno potešilo, keby sa jeho meno objavovalo v učebniciach dejepisu alebo aspoň v novinách. Dnes mu už na tom nezáležalo. Podobne ako malá časť svetovej populácie sa vnoril do pohodlnej stereotypnej periny más. Zbytok populácie zažíval to isté, ale nebolo to až tak pohodlné. Ale Jozef mal šťastie, v nabližšej dobe nehrozilo, že by jeho krajinu napadla iná krajina alebo aby vypukol hladomor či mor. A tak nerušene trávil svoje zostávajúce dni. Neboli nešťastné. Ale ani šťastné. Nerád nad tým uvažoval.
Jedného zimného rána ho však náhle prepadlo Poznanie. Predstavte si, že žijete celý svoj doterajší život vo svite sviečok a zrazu na vás namieria letecký reflektor. Pre Jozefa to rozhodne nebolo príjemné, Poznanie vtrhlo do jeho mozgu ako horda húnskych dobyvateľov. Jeho myseľ sa zmietala v kŕčoch agónie. Jediné na čo sa zmohol bolo to, že vyskočil zo stoličky, postavil sa a začal zízať na jedno miesto kdesi na strope. S otvoreými ústami plnými pečiva. Jeho telo reagovalo na Poznanie ako na jed. Jeho žalúdok vyvrátil svoj obsah a po stehnách sa mu začali liať teplé prúdy moču.
Žena začala hystericky nariekať. Vzpamätala sa však a snažila sa ho prebudiť krikom a fackami. Potom veľmi rozumne zavolala na pohotovosť. S mužovým stavom nemohla spraviť nič a tak sa rozhodla ho aspoň dať pred príchodom lekára do poriadku. Utrela mu zvratky na brade, odstránila mláčku na podlahe a upratala po raňajkách. Aspoň sa za neho nebude musieť hanbiť, pomyslela si. A ani za seba.
Muž sa zatiaľ len triasol v póze náhle skamenenej osoby. Mysľou mu prebleskovalo nespočetné množstvo výjavov. Jeho mozog síce patril medzi tie najvýkonnejšie v živočíšnej ríši, no na toto nestačil ani on. Nemohol sa venovať ničomu inému ak chcel zachytiť čo i len časť z tých výjavov. A tak telo načas prišlo o vodcu.
Minúty ubiehali.
A potom prišlo veľké finále. Náhle dostala jeho tvár ešte kŕčovitejší výraz a v dokorán otvorených očiach zavládlo prázdno.
Dotkol sa nekonečna.
Vykríkol, veľmi nahlas a neľudsky. Svaly povolili a organizmus sa prebral zo strnulosti akoby to bol len spánok.
Jozef vyšiel von. Poobzeral sa okolo seba akoby to všetko už tisíckrát nevidel a zhlboka sa nadýchal studeného vzduchu. A potom sa rozplynul. Ako dym, len rýchlejšie.
Chvíľu sa ešte linula vzduchom neznáma hudba no potom už nebolo nič.
Iba jeho žena vyhlásila pre médiá, že ho určite uniesli mimozemšťania. Neuniesli. Sám odišiel. Nikam.

napísanísané:: 15.9.2006

prečítalo:: 987 ludí