Slepota - uvod

autor:: insania

rubrika:: poviedky

Zavrela vchodové dvere a jemnými, hladkými rukami pretočila kľúčom. Zatvorené. Biela ceduľka s nápisom začala olizovať sklo.
Bola to malá kaviarnička so širokým výberom čerstvého, teplého pečiva, podávaného so sladkosťami, ktoré po nociach piekla a varila stará mama. Drevená miestnosť, plná malých hranatých stolov s točiacimi sa stoličkami okolo, ležala na prízemí s vchodovými dverami priamo do okrúhlej ulice, po ktorej sa ľudia vždy štebotavo prechádzali a občas sem zašli s priateľmi alebo rodinami na pohár teplej čokolády.
V kaviarni sa im vždy príjemne sedelo, mladí ľudia sa sem chodili odpútať od každodenných problémov a často vylievali svoje utrápené pocity či myšlienky gigantickým kaktusom, ktorých tu bolo neúrekom. Boli pre nich symbolom mlčanlivosti, symbolom priateľstva.
Kaviarničku vlastní dievčina menom Sania. Zveril jej ju otec, keď s podlomeným zdravím nedokázal čeliť zákernej rakovine a na smrteľnej posteli oplakával odchod do iného sveta. Netrápila ho smrť. Cítil, že odchádza v nepravý čas. Chcel toho dať svojej dcére oveľa viac.
Sania žila s matkou nad kaviarňou, na poschodí, v dvoch menších izbách, ktoré tam dobudoval otec, kým ešte žil. V minulosti slúžili ako nocľah pre predavačky prichadzajúce do mesta z dedín, no potom ako matka predala dom, ktorý bol pre dve ženy priveľmi veliký a nedokázali jeho obraz spravovať, využívajú tie izby ony dve. Otec Saniu vychovával trocha svojským spôsobom, lebo on sám prakticky celý život nemal otca. Zomrel, keď mal ešte len šesť rokov a s úsmevom štípal kamarátky v škôlke za zadok. Nemal vzor. Vychovával sa sám.
Na prvom mieste uňho bola česť, ktorú si osvojil z kovbojských a indiánskych filmov, a tú už od malička vštepoval Sanii. Bol na ňu veľmi prísny, ale spravodlivý, neznášal klamstvo a práve ono ho častokrát privádzalo do šialenstva. Sania hrozne klamala. Nevedel prečo.
Zatvorené. Bolo presne päť hodín a slnko už pošpinilo všetky mraky na oblohe. Jeseň bola pre ľudí obdivujúcich prírodu vždy krásna a inšpirujúca, no pre ňu obdobím vyvolávajúcim skôr pesimistické či smutné pocity. V jeseni sa vždy niečo končí.
Hlasno si vydýchla a unavene plávala hore schodmi k mame. Útla izba so žltými stenami akoby stále po jej príchode ožila. Steny už nevyzerali vyblednuto a starý nábytok, na ktorom sedela matka, ožíval v tanci slnečných lúčov.
„Už som zavrela,“ unavene prehodila Sania a hodila svoje telo do tmavo hnedého koženého kresla.
„Bol tu aj dnes?“ opýtala sa úzkostlivo matka.
„Áno bol,“ povzdychla.
Rudoslav Drevený. Nízky, zavalitý chlapík okolo päťdesiatky bývajúci vo vedľajšiej dedine.
Malú plešatú hlavu má vždy prikrytú hnedou, špinavou baretkou, z pod ktorej mu trčali modré, zahmlené, rozchádzajúce sa oči. Chodí sem každý deň. Cestou do mesta žobre od okoloidúcich drobné korunky, aby si v svojej obľúbenej kaviarni mohol kúpiť lekvarník. No nechodí tu iba kvôli tomu. Rudo sa zaľúbil. Nedokázal čeliť kráse, ktorá pred ním lieta v podobe mladej Sanie. Vysvetľovala mu to, no je trochu zadubený a stále len hundre. Rozpráva jej, že vyzerá ako labute, ktoré s otcom pozorovali pri rybníkoch, keď bol malým chlapcom.

napísanísané:: 1.9.2006

prečítalo:: 711 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk