k6.sk - literárny server

Jedného dňa som si povedala, že urobím pekné ráno môjmu priateľovi.
Sadla som si za PC a vstúpila do všemocnej siete netu.
Naťukala som názov chatovej stránky, cez ktorú sme sa zoznámili a poslala mu malinký, láskyplný mail:

„Zlatko, chcela som ti zakývať cez monitor, ale stalo sa čosi neuveriteľné.
Kývam na obrazovku ako divá – až mi skoro ruky odtrhlo, no namiesto toho, aby to kývanie odišlo spolu s mojou poštou, pusinou a jemným poškrabkaním po tvojich nagélovaných vlasoch, sa mi tu škerí priamo do ksichtu a robí zle mojím dobrým veciam..
Tak napríklad pošte roztrhal obálku a teraz neviem, či ti vôbec príde, pusine dvíha sukňu a čumí jej na zadok a ked ju aj dostaneš, tak to bude určite zahanbená a úplne nahatá pusina a poškrabkanie po vlasoch naháňa dookola monitora, až sa z neho stalo monštrum s dlhými nechtami..... sorry, nenesiem zodpovednosť za to, ak sa ti namiesto poškrabkania moje strachom zmutované poškrabkanie zakvačí pätnásťcentimetrovými ostrými pazúrmi priamo do hlavy... Aspoň som zistila, že kývanie cez monitor býva riskantné :-)))) Nabudúce ti radšej pošlem len široký úsmev, ktorý ťa pravdepodobne iba celého naraz prehltne :-)))) Pekný a krásny začiatok dňa :-)“

Len čo som dopísala správu a vypla počítač, zamierila som do kuchyne za účelom pokojných a výdatných raňajok.
Ešte som si nestihla ani len zaliať kávu, keď zazvonil telefón.
„Áno, mojko?“
„Zlatko mojeeee, čo si mi to spravila!“, ozval sa z telefónu uplakaný a ubolený hlas môjho anjelika. „Práve ma vezú do nemocnice s popáleninami druhého stupňa!“
„Preboha, láska moja a čože sa ti stalo?“, spýtala som sa celá ustráchaná a začala sa obliekať na cestu za ním.
„Ani sa nepýtaj. Len čo som si otvoril v práci tvoj mail, hneď sa na mňa vyrútili všetky ohavnosti tohto sveta. Najprv mi roztrhaná pošta vylepila pár facákov a lipákov svojimi pokrkvanými listami a zakončila to prilepením sa na môj sveter. Ešte som si ju ani len nestihol dať dole, keď sa mi pred očami zjavil holý zadok znásilnenej pusiny, sadnúc si mi priamo na nos. Skoro som sa udusil! A akoby to ešte ani nestačilo, z monitora vyletelo akési čudo s pazúrmi pravekého T-Rexa a zakvačilo sa mi nimi priamo do hlavy. Vrtuľka moja, ja trpíííím!!!!“, vykríkol zničene a rozplakal sa ako malé decko.
„Moje, no taaak, vydrž..“, chlácholila som ho tichým hláskom a stále nechápajúc, ako došiel k tým obhoreninám, som sa spýtala: „Ale ešte stále neviem, ako si došiel k tým popáleninám? Čo sa stalo?“
„Jednoducho! Tvoje kývanie vyšlo ako posledné, no pritom ako najhoršie zverstvo tvojej lás-ky-pl-nej sprá-vy.“, vyhláskoval ironicky. „Len čo uvidelo na stole položený zapaľovač, neváhalo ani na chvíľku. Škrtlo a zapálilo. Potom si už nepamätám nič. Len plamene a krik roztrhanej pošty, ktorá uhorela ako prvá...“, dopovedal Padrick z posledných síl a odpadávajúc na lôžku RZP-záchranky pustil mobil z bezvládnych rúk.

Našla som ho na Oddelení popálenín a plastickej chirurgie.
Ležal obviazaný v tonách sterilného mulu a do žíl mu tiekli infúzne roztoky.
Sadla som si k nemu, vzala ho za ruku a v duchu nadávala na nevďačnosť dnešných mailov.
Veru, dnes už nikto nedokáže oceniť dobrú myšlienku a láskyplný skutok.