k6.sk - literárny server

Pochovaný jeden taký čudný tvor je,
čo už hoci dávno pochovaný je,
po uliciach nočných sa potuluje.

Zomrel už dávno,
sám som sa o to pričinil,
keď som mu hlavu odťal.

Pochovaný bol človek, no zlý človek,
po svete len zlo šíril,
bolo s ním treba skoncovať.

A tak, keď jedného dňa,
dom mi podpálil,
chytil som ho a upálil.

Telo jeho hnusné dlho
sa smažilo a ja márne dúfal som,
že zlo už šíriť nebude.

Márne, veru márne.
Pochovaný nemôže nikdy zomrieť,
ako som dnes zistil.

A hoci mŕtvy bol,
bezhlavý a upálený,
po tmavých, temných, nočných
uliciach potuloval sa.

Tvor to veru bol úbohý,
no tiež i strašidelný.
Každý sa ho bál.

O desiatej večer zo svojho hrobu vstal,
odťatú hlavu do ruky svojej pravej vzal.
A vydal sa za mnou...

Na dvere mi zaklopal
a keď otvoril som mu,
div som si oči nevyočil.

Dívam sa naňho, na tú
zhnitú, smradľavú, živú mŕtvolu.
Strach ma najprv obíde,
potom ovládne a ja odpadnem.


Beztelá hlava v náručí tela
svojho bezhlavého rehoce sa,
zjavne sa teší, vytešuje.

Vtom dlhý nôž zo svojho tela vyberie,
ja ten nôž spoznám, veď môj je.
Bodaj by som ho veru nepoznal,
keď som mu ho sám do srdca dával...

Pochovaný veru hrôzostrašný bol,
nik ešte takého nevidel.
No nie pohľad naňho,
ale jeho skutky zverské najhoršie na ňom boli.

Fanatik hrozný to býval,
na svojom krku všetko možné mal.
Rituálne obete,
či už živočíšne a či ľudské.

Tvár jeho rozkladajúca rehotať sa
prestať nedokázala.
Ja som už čosi tušil,
to najhoršie šípil.

Tvor tento hnusný pekelný
ústa prešité mal,
i o to som sa sám postaral.

Rozmýšľal som v duchu,
aké skutky na mne tento vykoná,
a veru som sa nepotešil.

A práve ústa prešité,
prvé sa meniť začali.
Samy od seba sa rozšili,
potoky krvi z nej sa vyliali.

Tmavočervená tekutina strašidelná bola,
desila ma, o rozum zdravý pripravovala.
Iste to bol nejaký symbol.

Pot studený na čelo mi vystúpil,
strach zverský opustiť ma nechcel,
keď som si v mukách budúcnosť predstavoval.

Tvor pekelný smiať sa prestane
a jeho telo hlavu svoju odhadzuje.
Hoc neviem, čo znamená to,
pochybujem, že dobré je to.

Raz istý veľmi múdry človek povedal výstižnú vetu:
„Bež, čo ti sily stačia!“
Tým človekom som ja osobne bol,
a tú vetu pamätnú práve v tú dobu vyriekol som.

A tak bežím a bežím,
bezhlavý tvor však bezhlavo ma nasledujúc.
Hoci bežím, čo mi sily stačia,
zverskému mŕtvo-živému človeku neubieham.

Pochovaný hádže sa po mne
a k zemi ma zvaľuje.
Telom svojím smradľavým, prehnitým,
rozkladajúcim sa moje telo prekryje.

Koniec už cítim,
už hmatateľný je.
Dúfam len, že mučenie dlhé nebude
a koniec čo najskôr príde.