Time

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

„Čo je dnešok?“, spýtala sa ma sekundová ručička a sediac na mojej desiate sa dvakrát otočila okolo vlastnej osi.
„Dnešok je vlastne včerajšie zajtra.“, odpovedala som zamyslene po krátkej chvíli ticha a načiahla sa za malým kladivkom.
„A čo je potom to „zajtra“?“
„Zajtra je potom budúci dnešok.“, zašvitorila som rýchlo, vytešujúc sa pritom z vlastnej dôvtipnosti.
„Ale to nie je pravda!“, zaprotestovala číslica 2, až sa jej narovnal dlhý labutí krk a chvíľu pripomínala veľké písmeno L. „Zajtra neexistuje. Nik nevie, či nejaké zajtra ešte vôbec bude. Alebo sa mýlim?“
„Nie, nie.. máš pravdu.“, súhlasila som navonok, no vo vnútri som si predstavovala, ako ju v ten zajtrajší neexistujúci zajtrajšok vyhodím von oknom z 13. poschodia. „To veru nik nevie.“
„Tak potom prečo vy ľudia toľko premýšľate nad časom? A nad tým, čo bude o niekoľko dní, či rokov, keď už v priebehu najbližšej minúty vás môže zabiť hoci aj bábika Barbie, letiaca priamo do hlavy z detského ihriska oproti?“, spýtalo sa ma zvedavo ozubené koliesko, skackajúc na malej pružinke.
„Neviem. My ľudia radi rozmýšľame nad vecami, ktoré nevieme ovplyvniť... Asi preto, že my sami sme tak hrozne ovplyvniteľní.“, zafilozofovala som sama pre seba takmer nečujne a pustila sa do skladania jednotlivých súčiastok do jedného celku.
.... začali byť otravné a príliš sa vypytovali – a to sa mi prestávalo páčiť.
„Ste ovplyvniteľní? A ako?“, nedalo pokoj koliesko a doskackalo až ku mne.
„Jednoducho. Niekedy sme schopní za smiešnu odmenu aj zab........“, no v tom som sa zháčila, ťapla sa rukou po puse a afektovane zaškerila. „Ale čo to rozprávam? Celú ste ma doplietli. Dosť už otázok!“,vyhŕkla som žartovne a vezmúc do prstov zvedavého ozubenca som ho ponorila do misky s olejom.
„Hmmm... Aké si len chutnučké a milučké tou svojou nevedomosťou. Prepáč mi, ale nedovolím, aby si stratil tú sladkú nevinnosť pre niekoho, kto ti za to nestojí. Ľudia vedia iba ničiť a ubližovať. Nehnevaj sa, ale do toho ťa ťahať nebudem.“, povedala som smutno a oblečeného do nového olejového svetríka som ho rýchlo vložila do vnútra hodiniek.
„Si ako všetci ostatní ľudia!“, zahrkotalo koliesko a chcelo ešte niečo dodať, no viac som už nepočula.
Jeho ďalšie slová sa stratili v pravidelnom tikote času a dokonalého mechanizmu hodín.
„Ako dobre, že ten čas tak letí.“, pomyslela som si nedbalo, tešiac sa z tichého súhlasu ťažko opravených, drahých rolexiek: tik-tak, tik-tak, tik-tak....

napísanísané:: 19.5.2006

prečítalo:: 767 ludí