k6.sk - literárny server

"Prepáč že tu je taký neporiadok, ale ten tu nebudem mať asi nikdy."-smutno som privítal hosťa.
"To musíš zažiť."-povedal mi zrazu, len tak z mosta doprosta.
Akurát sme mali malú diskusiu u mňa doma, v mojej hlave. "A čo ?"-položil som otázku aby som mu lepšie porozumel.
"Všetko."-odpovedal jednoducho s detskou naivitou . Začal ma zaujímať, chcel som ho priviesť k vysvetleniu témy ktorú predo mňa načrtol.
"Pokračuj."-posmelil som ho teda.
"Vravíš si, v najtajnejšom kúte svojho srdca, že si básnik, spisovateľ."-povedal to akoby len medzi rečou, ale vedel že trafil do čierneho, "Píšeš čo si zažil, ale hlavne to čo si nezažil."-obvinil ma.
Už už chcel pokračovať, ale skočil som mu do reči-"Áno, veď čitatelia chcú akciu, drámu, romantiku, nezaujíma ich či si umývam zuby, či nie. Myslíš že ich zaujíma môj rozhovor s Tebou ? Pochybujem."
"Zaujíma, nezaujíma, všetko jedno."-pobavene sa na mňa škeril a pokračoval- "Veď o tom práve hovorím. Cítil si sa osamelý, dostal si inšpiráciu a už sa so mnou rozprávaš cez papier. Keby si chcel môžeš byť z minúty na minútu kráľom či otrokom.
Strácal som s ním trpezlivosť. Začínal mi liezť na nervy tým aký bol a tým aký nebol.
Jediným slovom vedel rúcať najväčšie paláce na svete, jediným pohľadom vedel či je človek dobrý, alebo zlý.

VĎAKABOHU že tento hosť existoval iba v mojich predstavách. A našťastie (alebo nanešťastie?) mohol búrať iba paláce mojich snov. Len preto môžu spisovatelia písať, lebo im cez plece nenakúka táto (tento) nočná mora a nekladie im otázky, ktoré by zmarily sny ľudí, ktorý len pomocou kníh dokážu snívať. To preto môžu spisovatelia písať, lebo oni (my) všetci to čo píšu, aj prežívajú.

Vo svojich snoch.