...na večné veky

autor:: Adri Halas

rubrika:: haluze/blbosti

„Veríš na bocianov?“
„Neviem. Ty veríš?“
„Neviem. Ale asi áno.“, odvetila som neisto a žmúriac do slnka som si predstavila bociana s malým deckom v zobáku.... nepredstaviteľná predstava.
Potom som sa otočila na brucho a oprela si hlavu o ruku.
„Vieš, čo som videla včera, keď som prechádzala okolo cintorína?“
„Nie, ale ty mi to určite povieš.“, odpovedal zábavne, šklbúc pritom trávu za vodovodným potrubím.
„Hrobára. Kopal nové hroby.“
„Uhmmm.... asi niekto zomrie.“
„Asi hej.“, utrúsila som ľahostajne. „Ľudia zomierajú... Našťastie. Chcel by si žiť večne?“
„Nechcel. A ty?“, opýtal sa pobavene a prstom mi prešiel po chrbtici.
Zamrazilo ma.
Rýchlo som sa striasla a odťahujúc sa od neho som sa postavila.
„Ja žijem večne. V tvojej mysli budem žiť stále – na večné veky amen. Taká večnosť mi postačuje. O chvíľu aj tak už bude koniec.“
„Koniec?“
„Áno, koniec.
„A ja? Ja budem žiť večne?“
„Kde? V mojej mysli? Nie. Tam žijú iba tí, ktorých ľúbim.“
Podišla som k nemu a ukazovákom som mu brnkla po nose.
„Uveril si tomu?“
„Čomu? Že ma neľúbiš?“
„Nie. Tomu o tom bocianovi a deťoch.“
„Ani trocha. Verím len sebe, mojim spermiám a tomu, že deti vznikajú pri sexe. Bocianov by som zakázal.“
Pomaly som sa usmiala.
Nadýchla som sa chladného, jesenného vzduchu a zakloniac hlavu som zašeptala:
„Budeš musieť uveriť. Som tehotná.“
Zasiahlo ho to ako blesk z jasného neba.
„P... Pro.... Prosím?““, zakoktal zarazene a pozrel sa na mňa celý vydesený. „Ty si v tom?“
„Uhmm.“, zahmkala som ledabolo, vkládajúc si do úst steblo trávy. „Tretí mesiac. Neboj, pôjdem na potrat.“
„A to už máš vybavené?“
„Nie, ale ty to zariadiš.“
„Ako? Veď ja v tom nemám žiadne konexie.... a vôbec – vieš, že ja...“
“Blá - blá - blá.“, skočila som mu do reči. „Nechaj tak, ja sa o to postarám. Kašli na to.... Uvidíme sa zajtra?“
„Môžme. Ako chceš.“
„Dobre. Tak čau zajtra.“
„Čau zajtra.“

Smola – nestretli sme sa.

Smola???
Hmmmm..... zaleží od uhla pohľadu.
Žiadne zajtra totiž nebolo.
Ráno ma našli v čerstvo vykopanom hrobe z rozpáraným bruchom a s listom pre otca môjho nenarodeného dieťaťa.
Stálo v ňom iba obyčajné: „Ako dôvod na útek zo života to bola ozaj dosť dobrá zámienka. Ďakujem ...na večné veky amen.“

napísanísané:: 27.4.2006

prečítalo:: 1005 ludí