stvorenie hriechu

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Stvorenie hriechu: bludy, sfingy, mystifikácie


Dnes sa spisovateľovi núka základná otázka: o čom a ako písať? Neparadoxne vyvoláva táto otázka v čitateľovi inú otázku: čo tým chcel autor povedať? Obe otázky nachádzajú svoje odpovede v ich pokladateľoch, spisovateľova v spisovateľovi a čitateľova v čitateľovi. Tu sme svedkami dokonalého mileneckého vzťahu, tak harmonického a výnimočného, kedy autorovo uspokojenie súzvučí s uspokojením čitateľa a naopak. Nadobúdame však nové poznanie, spisovateľ, ktorý ani nevie ako, vytvorí knihu určenú čitateľovi, ktorého dnes fascinuje samotná vízia príbehu viac ako efekt príbehu a efekt príbehu viac ako výsledok tvorby. To znamená, že spisovatelia dnes nevedia, prečo píšu knihy a čitatelia ich jednoducho nevedia čítať. Na tomto mieste nechávame všetky možnosti otvorené.
V tomto momente, keď čitateľ odhalil autorov zámer a zistil, že príbeh, ktorý práve dočítal, nie je tým, čím sa zdal, autor podáva správu o vzniku tejto knihy a o jej nepravdivosti: Stvorenie hriechu som začal písať niekedy začiatkom roka 2005, tak, že som objavil vo svojej mysli úžasnú kombináciu slov, ktoré akoby k sebe odjakživa patrili, tak ako k sebe patria slová oheň a voda, ryba a rak, dojmy a myšlienky, rozmary a zvrátenosti, slová stvorenie a hriech. „A na siedmy deň boh stvoril hriech a vložiac ho ľudského srdca, poslal hada, večného pokušiteľa, prebudiť ho a dať mu slobodu,“ hodilo by sa povedať. Na začiatku bolo tisíc rôznych nápadov na príbeh. Ani neviem, koľkokrát som začal komponovať príbeh týkajúci sa hriechu a jeho stvorenia. Pod nadpis som vždy pripájal Gochiov citát: „Kto miluje, ten sa stáva podobný objektu svojej lásky.“ Na záver som ho úplne vypustil. Spočiatku mal byť príbeh stvorenia úplne odlišný, a to hneď niekoľkokrát.
Niekedy koncom mája, začiatkom júna som začal pracovať na jednej z jeho verzií, ktorá bola stále o čosi odlišnejšia alebo veľmi odlišná od tejto, a to hneď v niekoľkých smeroch, téma aj idea, dislokácia formy, postáv, psychologizácie, a počas práce na onej verzii príbehu stvorenia hriechu som v mojej pamäti znova našiel námet, ktorému som chcel kedysi dať vo svojej mysli podobu príbehu, ale pod vplyvom póz a vlastnej sprostosti nechal som sa uniesť vykonštruovaným príbehom, v ktorom som sa sám strácal.
Asi o dva mesiace neskôr, keď som po prestávke plánoval znova pracovať na jednom, alebo poslednom z príbehov o stvorení hriechu, nedalo sa mi pokračovať po stanovenej trase a tak som po prehodnotení všetkých hodnôt (všimnime si nietzscheovskej terminológie), začal znova od piky, tento raz s čistejšou mysľou a nie tak jasným cieľom. Na počiatku všetkého bola veta: „Z môjho okna je vidieť na váš dom,“ od ktorej sa mal odvíjať príbeh, ktorý som mal načrtnutý v mysli len v skratke. Dal som sa do písania. Pôvodný náčrt, zamilovaný chlapec a jeho snaha dostať sa k objektu túžby cez manžela, mi ako výzbroj na tento boj úplne stačil. Začal som svoju malú vojnu a hneď ako som dostal prvú a osudovú vetu, kam bolo treba, dala zázračne základnému konfliktu príbehu formu. Láska sa vytratila, z chlapca sa stal nový, alebo staronový typ literárnej postavy a ihneď ma posadol. Sám som mu dal meno l´amant ridicul a načrtol som si jeho základné charakterové vlastnosti. Smiešnych milencov v literatúre, i mne najbližšej, bolo odrazu nekonečne veľa, spomenul som si na Radiguetovho Diabla v tele, Proustovo Hľadanie strateného času, na Nabokovovho smutnokrásneho Humberta–Humberta, ktorý je nakoniec smutným milencom len spolovice, na Kirkegaardovho Milenca s jeho denníkom, na Valmonta a oddelil som od nich Tolstého Levina, Vigniho Chattertona a Kafkovho K.-a. Zo smiešneho milenca sa časom stal milenec smutný. Smutný milenec však získal svoju psychologickú základňu len postupne a stal sa dokonalým. Smutný milenec, nie je nevyhnutne milenec neúspešný! Smutný milenec si neuvedomuje svoju slabosť tak veľmi ako svoju zášť a ani tú si neuvedomuje tak veľmi ako svoj vysoký intelekt a zmysel pre intrigu! Smutný milenec nepozná lásku! Zatiaľ bolo dokonalých smutných milencov v literatúre len málo! Smutný milenec sa nezdá smutný ani nám, aspoň spočiatku nie, práve naopak! Smutný milenec je osudná lož. Čo sa týka smutného milenca, kedysi bol zázračným dieťaťom, a vyrastie z neho tzv. homosexuál–ulitník, ktorého poznáme podľa niekoľkých znamení. Dnes je smutný milenec dokonalým prototypom muža z meštiackej inteligencie, jeho telo časom načisto odumrie, ale jeho schránka sa mení a takto zotrváva; môžeme teda vyhlásiť, že najpodstatnejšou súčasťou homosexuála–ulitníka je jeho schránka. Keď začne smutný milenec rozohrávať svoju obľúbenú hru, lebo on sa hrá rád a najradšej, nemôže si vystačiť len tak sám. Pretože autor má smutného milenca rád, teší sa z jeho hier. Preto som aj ja rozhodol, že smutný milenec v mojom príbehu sa musí hrať a musí dostať len tie najlepšie hračky. Aj charakter týchto sa vykryštalizoval až s príbehom a s rastúcou chuťou milenca hrať sa. Odrazu sa v milencových rukách ocitli nové postavy, dancenyovský manžel, ktorého nemožno považovať za smutného milenca, ale treba ho priradiť k levinovským, chattertonovským a k.-ovským typom, ktoré v zmysle smutného milenectva krívajú, akoby mali jednu nohu kratšiu, a preto pri nich môže smutný milenec lepšie vyniknúť! Dancenyovský manžel, alebo jednoducho manžel, je klamaný, hlúpy, nemotorný, nevšímavý, ľahko ovládateľný, podozrievavý, nie priveľmi inteligentný a dokonalý prostriedok na zneužitie. Aby bol takýto manžel dokonale klamaný, nemôže byť klamaný len jednou osobou! Musia ho klamať bezpodmienečne a minimálne, osoby dve a do rúk smutného milenca sa dostáva až ako hračka v iných rukách. Tieto iné ruky patria jeho manželke (je možné, že môžu patriť aj matke alebo babičke, prípadne sestre, no tá zvrhlosť by sa mi možno vymkla spod kontroly). Manželka je modlivkou. Žena schopná zločinu z vášne, aj keď sa k nemu nie vždy odhodlá, klame rada, aj keď nie tak rada ako smutný milenec a tvorí dokonalý náprotivok jeho chúťok, a je pre čitateľa najobľúbenejšou milencovou hračkou, pretože hoci sa milenec vyžíva v hre, nie vždy je spokojný s tým, že občas prehráva, zároveň sa milenec s ňou hrá najradšej. Napokon je tu posledná postava, tzv. žena–handra, večne trpiteľská, naivná, hlúpa a citlivá, dokonalé rozptýlenie smutného milenca v čase, keď sa nemôže tešiť z víťazstva nad ženou–modlivkou.
Smutný milenec je diverzia sama! Miluje ju, ale len potiaľ, pokiaľ nenaruší jeho vlastné pravidlá a jeho poriadok, akonáhle sa tak stane, milenec upadá do záhuby a pretože smutný milenec zabúda na svoje pravidlá a svoje ordre, upadá do záhuby často a sám. A tu už je koniec príbehu smutného milenca.
Jazyk. Do jazyka sa nevchádza ako do chlieva a jazyk, nech už akýkoľvek, slúžiaci ako prostriedok tvorby literatúry, je vecou čisto vedecky koncipovanou, pričom táto pramení hneď z niekoľkých vecí zhrnutých všeobecne pod pojmom postava príbehu. Jazyk smutného milenca nie je iný – je dokonale premyslený, prepracovaný a dal mi asi najviac práce. Smutný milenec – náš konkrétny a dobre známy – je plytký, pozérsky, chvastavý tvor, rád sa bijúci do pŕs a vôbec, sústreďujú sa v ňom všetky najroztomilejšie a najprízemnejšie vlastnosti tzv. mladého človeka ( zámerne používam tento termín, pretože literatúra ho má rada), aké si vieme predstaviť, je výplodom vlastnej mienky – moment závažný – , to znamená, nedokáže byť úprimný ani sám pred sebou v najhlbšom vnútri svojej osobnosti, hlavne v prípade, ak na ňu kladie určitú pozornosť, čo robí veľmi rád, miluje svoju inteligenciu, 20., 30. a 40. roky, miluje svoje sebavedomie, svoje bolesti a smútky, svojho génia, prirovnania, metafory, epitetá, patetickosť, barokové, sadlom obalené výroky – svoje, svoje myšlienky, svoj sex a svoju krutosť. Všetci milujeme smutného milenca, hlavne preto, že sa môžeme smiať jeho jazyku, jeho spôsobom a sami sebe; pre tento výsmech ho milujem aj ja, a túto lásku pociťujem hlavne vďaka jazyku, ktorý je schopný vyjadriť takmer všetko. Musím uviesť, že jazyk autorov sa v tomto úplne líši od jazyka postavy.
Okolnosti a udalosti tvoriace dejovú líniu príbehu, o ktorých som si donedávna myslel, že sú celkom v autorových rukách a podliehajú jeho vôli, sú určené hneď prvou vetou, s ktorou sa autor zmieri ako s kľúčovou, aj keď nemusí stáť vždy na začiatku knihy. V tomto ohľadne mne samému Stvorenie hriechu poskytlo nový pohľad na tvorivý proces a objasnilo mi jeho ducha, odraz ktorého potom nesie hotová kniha.
Čo sa formy týka, i ona sa mi naskytla celkom sama. Čo sa týka ja–rozprávania, vo väčšine rozprávaní mi vždy prichodilo veľmi umelé, keď si rozprávač prednášajúci príbeh s odstupom času presne pamätá dialógy, pocity, farby, vône, snáď s výnimkou komplexnej analýzy života, akú nám ponúka Proust. Na strane druhej sa mi príbeh zbavený dialógov, alebo aspoň sprostredkovanej reči vidí ako ruka bez prsta, postrádanie ktorého nemusí práve znižovať jej funkčnosť, ale neprítomnosť ktorého ruka a hlavne hlava stále vnímajú, aj keď niekedy len z estetického hľadiska. Rozhodol som sa preto pre formu neurčitých zápiskov, zbavených denníkových určení, ktoré mi dali väčšiu možnosť narábať s dejovou líniou a časom v príbehu a vnútorným časom postáv, zároveň pomohli pri ľahšej psychologizácii jednotlivých postáv. Čo sa navodenia dojmu skutočnosti týka, príbeh je skrz-naskrz fikciou, od prvej editorovej poznámky po doslov z pera jednej z postáv. Prečo však tá snaha? Bola to potreba začleniť do príbehu postavu, ktorej sa jadro príbehu nedotýka až tak mocne a má od neho väčší odstup ako ostatné postavy, nie však väčší ako čitateľ. Zároveň išlo o to, základný príbeh, ktorý som sa rozhodol nechať otvorený, nejakým spôsobom ukončiť. Niekde som čítal, nemôžem s presnosťou povedať kde, že novela je vlastne román, ktorý sa rozhodol spisovateľ z dôvodov jemu známych ukončiť a ďalej nerozvíjať, takže ide vlastne o akýsi malý román. Stvorenie hriechu malo byť spočiatku románom, neskôr som sa tejto ambície rozhodol vzdať, ale zamýšľal som napísať aspoň novelu (malý román), rozsahom primeranú žánru. Nakoniec som sa rozhodol a príbeh sám si to vyžiadal, že ho ukončím práve v momente, kedy bude čitateľov záujem a jeho pozornosť najviac pripútaná k deju, teda pred vyvrcholením hlavného konfliktu a pred možným rozuzlením. Nápad mi prišiel úžasný, a preto som sa nesnažil ďalej rozvíjať do obšírnejšej polohy ani napísané časti a už som ich nezaobaľoval tak, akoby si román vyžadoval. Objavil som ďalšiu výhodu krátkeho rozsahu príbehu, totiž to, že sa dá prečítať na jeden dych, čo zvyšuje účinok na čitateľa, kedy ten dúfa v skoré rozuzlenie všetkého. Nakoniec sa mu dostáva prekvapenia v podobe úplného prerušenia hlavnej dejovej línie, pričom druhá, bočná, nevyznieva ani akoby bola súčasťou príbehu.
Ak si dnes niekto myslí, že autor sa s čitateľom zahráva, má pravdu a čím lživejší a záludnejší je príbeh, tým ľahšie sa ním nechá čitateľ ovládnuť, a tým väčšiu moc nad ním autor získava. Umelcov teší klamať všemožnými pózami a lžami tých, ktorí k nim vzhliadajú a snažia sa k nim preniknúť cez ich diela. Čitateľ z tohto boja vychádza ako somár. Umelca to teší. Čitateľ takto zosmiešňuje sám seba, umelec to vie a chce sám seba presvedčiť o opaku. V tomto okamihu sa dostávame k ústrednej myšlienke príbehu ( bádania ukazujú, že ústredné myšlienky, ktoré odkrýva psychológia, nie sú totožné s ideami, ktoré odkrýva zvedavosť)! A odhaľuje sa vzťah čitateľa k čítanému, ktorý bol pre mňa najväčšou otázkou. Odpoveď na túto otázku mi priniesla osoba bližšia mne, ako čitateľovi. Sedeli sme spolu na divadelnej skúške, z ktorej si dnes pamätám jedinú vetu: „Voyerizmus je dnes najväčším problémom ľudstva.“ Vyhlásenie formálne patetické, obsahovo úchvatné. Čo sa týka človeka, vždy ho zaujímalo pchať nos do cudzích vecí – čitateľa aj autora, možno oboch označiť pojmom človek – a čím škandalóznejšie sú zistenia, tým je uspokojenie väčšie. Čo človeka k takémuto niečomu núti? Nutkanie, že na nenormálnosti druhých môže demonštrovať svoju normálnosť. Človek voyeristický je dnes symbolom človeka, ako tvora sociálneho, a možno ním nahradiť samotný pojem homo politicus. Homo sapiens nám už neposkytuje také uspokojenie ako voyer. Voyerizmus pritom sám osobne nechápem ako problém, skôr ako prejav sociálny, a dovolím si tvrdiť, prírodný zároveň. Kde teda hľadať problematiku v tejto knihe? Na moju hlavu padla námietka, že hlavný hrdina tejto knihy nie je žiadnym typom a ak ide o človeka mladého, samotná jeho mladosť je veľmi spochybnená. Tvrdenie je pravdivé – hlavný hrdina tejto knihy je konštrukcia, nie koláž. Konštrukcia, teda kostra zbavená mäsa, ozdobená niekoľkými ozdobami, ktoré za neuveriteľne dlhý čas –nech už akýkoľvek– k tejto kostre prirástli, nezávisle od vôle autora. Čo to znamená? Odpoveď si žiada protiotázku: čo to znamená mladý človek? Rozhodol som sa, že môj mladý človek je skutočne takouto kostrou – kostrou bilologickou, psychologickou – tzv. čistý charakter, aj keď to nie je presné – sociálnou a kultúrnou, t.j. jeho osobnosť je obnažená a zúžená na základné procesy týchto oblastí vplývajúcich na osobnosť a reakcií na ne, aj keď to znie neuveriteľne. Veľa ľudí by chcelo vidieť mladého človeka ako nepokojného, nespokojného, rozorvaného, neveľmi inteligentného (aby svoju inteligenciu aspoň nedával najavo), problémového, konfliktného, viac-menej hlúpeho, schopného nanajvýš nejakej dobrej lži, morálne nie celkom vyprahnutého narkomana, ktorý má problémy, ak nie zo zákonom, aspoň s rodičmi. Omyl! Mladý človek je dnes niečo celkom iné, jeho nepokoj pramení z prírody, nie zo spoločnosti, nespokojnosť, s ktorou sa utiekal ku kontrakultúre, sa rozplynula a je súčasťou všetkého, takže ju možno ťažko postrehnúť, jeho rozorvanosť má korene v okolnostiach, nie v rodine, jeho inteligencia je až prekvapujúca, jeho lži sú dokonalé, jeho problémy sú ukryté hlboko v koreňoch biológie, jeho konflikty sú konfliktmi záujmov, jeho hlúposť pramení v službe pózy – konečne narážame na spoločnosť – jeho morálka je morálkou sebectva, čo znamená, že mladý človek sa premenil na dokonalého prírodného človeka, ktorý z prírody síce ušiel, ale dokázal ju v sebe zúročiť. Čo sa mladého človeka – narkomana týka, všetky veci s tým súvisiace sú dnes bežné, ako povedzme, gél na vlasy. Bavilo by niekoho čítať knihy o mladíkoch, čo si celé dni pomádujú vlasy a potom vybehnú do ulíc a pomádujú vlasy jeden druhému? Komplexu spisovateľa stredného veku sme sa zbavili veľmi rýchlo, a teraz sa musíme zbaviť ešte milovanej a úžasnej vrstvy tridsiatnikov, ktorí okupujú svet ako bytosti z krajiny zázrakov, o ktoré už aj tak nikto nemá záujem, ak tak len oni sami a možno ešte dvadsiatnici a ktorí sú dnes už aj tak štyridsiatnikmi. Mladý človek je dnes zlý a robí mu to radosť, pretože nachádza spravodlivosť, otvorene miluje ikony, skrýva nanajvýš sám seba a rád sa stará do vecí, do ktorých mu nič nie je. Hlavná postava tejto knihy je presne takýto človek. Voyerizmus v akejkoľvek podobe je to, čo fascinuje takéhoto človeka.
Tu môžeme odhaliť problém čitateľa. Čitateľ sa paradoxne nerád stáva súčasťou príbehu. Rád ho sleduje s odstupom, pri ktorom môže prežívať vnútorné radosti z neho, ale akýkoľvek vzniknutý konflikt sa ho nemôže dotknúť a zaťažiť ho. Nikto nečíta knihy preto, aby trápenie z nich prenášal do života, v tomto nachádza literatúra rozmery spoločné s divadlom, teda divadlom v praxi. Čitateľ dnes číta knihu cez kľúčovú dierku a spôsobuje mu to ohromnú radosť. O to väčšiu radosť mu spôsobuje, ak môže pozorovať osobu pozorovateľnú len ťažko a ňou je práve takýto voyer, t.j. napr. postava tohto románu. Aby som čitateľovi pomohol a vydráždil bradavky jeho samoľúbosti, koncipoval som tento príbeh tak, ako som uznal za najlepšie a na tomto mieste plne priznávam dôvod, prečo som chcel navodiť podozrenie, že príbeh môže byť skutočný. Tento príbeh je príbehom o sledovaní a potešení z neho, teda o voyerizme, a to vo viacerých vrstvách a plánoch. Voyer je dnes prototyp človeka a človek ma fascinuje. Ide o to, že človek sa stále bojí o dieťa spoločnosti, morálku a živí sa zdaním, že tá jeho je najlepšia a ak aj nie, tak aspoň nie horšia ako morálka iných, druhých, ktorí mu k tomuto pocitu dopomáhajú.
O tom, že moja kniha zaváňa alegóriou totality, sa nemienim vyjadrovať práve preto, že fenomén totality musí dnes vyznievať ako alegória.
Začiatkom septembra som aj ja objavil ono osudné znamenie zabudnutia, krátko na to, čo som za necelé dva mesiace dokončil celé Stvorenie a už som sa rozhodol nepokračovať na ňom, aj keď myšlienke neustále k nemu niečo pridávať sa mi so scénami, rodiacimi sa v mojej mysli, stále ťažšie odolávalo. Moja spokojnosť však nebola úplná. Stále ma čosi nútilo k príbehu pridávať niečo nové a nové. Pokúšal som sa ako dodatok pridať kompletnú analýzu psychológie postáv a príbehu z pera fiktívneho vedca, ale nakoniec som od toho upustil. V hlave mi vŕtala Magda. Pripadalo mi nefér nakoniec na ňu zabudnúť a nechať ju napospas zabudnutiu, keď som svoju pozornosť upriamil na manžela a jeho osudy. Magda, ako počiatočná príčina, jednoducho nemohla nezostať konečným dôsledkom, preto som po dlhom váhaní (chcel som pridať zápisky zo známej oranžovej knižočky), prišiel na spôsob, ako ju prepašovať do príbehu, ktorého súčasťou prestala byť; tým je scéna, keď ju editor konečne vypátra. Magda pokojne sedí v jedálni hotela a raňajkuje a môže byť pokojná. Nie je logické, prečo sa zdanlivo maskuje, aj keď to čitateľ podvedome tuší a akosi mu to dáva zmysel. Pohľad spod čiernych okuliarov, ktorý si vieme len predstaviť, s pootvorenými ústami, mal byť tým posledným, čím sa mala končiť kniha. Takýto koniec bol nelogický z hľadiska kompozície a spôsobu, ktorým je, alebo mala byť táto scéna opísaná, preto Magda jednoducho odchádza, čo je chyba, pretože popravde by mala zostať na jednom mieste a pozerať sa na muža, ktorý ju spája s minulosťou. Magda o knihe o nej nič nevie, čitateľ si myslí, že áno, to, že uteká, ho o tom uisťuje, to je omyl, ktorému sa nedalo vyhnúť a hoci uspokojuje čitateľa, autor sa k nemu kajúcne priznáva ako k svojmu omylu a vyhlasuje, že je pôvodcom bludu. Príbeh však nemožno len tak zastaviť! Tieto riadky snáď čitateľovi objasnia omyl a zámer, ktorý by mal pátranie, a teda poslednú dejovú líniu zakončovať. Doslov z manželovho pera na príbeh už nijako nevplýva a je čistou pózou na dosiahnutie zdanlivej autentickosti knihy, ktorá sa dostala čitateľovi do rúk.

29. október – 15.november 2005

napísanísané:: 25.4.2006

prečítalo:: 709 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk