stvorenie hriechu II

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Včera som vám zabudol objasniť celú situáciu, ale bolo to len z toho dôvodu, že ma vytočila spomienka na vaše milostné dobrodružstvo vo vašom byte predvčerom. Popíšem vám teda všetko, čo sa stalo včera čo najpodrobnejšie. Mimochodom, to ako brilantne ste odišli z vášho domu včera v noci a nechali ste ho tam, aby porozbíjal všetky poháre, no všetko to bolo, ako má byť. Teším sa na to, ako bude za vami liezť, pretože vy, Magda, vy nad tým slabochom vždy zvíťazíte. Keby som si nebol istý tým, že vás neopustí, nikdy by som neriskoval ten list. Ale prečo ste sa mi ešte nevrátili domov, telefonoval vám predsa dnes asi dvadsaťkrát. Bol kúpiť poháre, ten náš zranený manžel, nezaslúži si vašu ľútosť, Magda a moju si zaslúži ešte menej. Možno by som si ho bol vážil viac, keby sa vás pokúsil zaškrtiť, ale ten by toľko odvahy nenabral nikdy. Preto sa tak čudujem tomu, čo sa odohralo včera a čo, ako rátam, sa bude v najbližších dňoch znova opakovať. Ako človekom lomcuje skazenosť. A vraj sexuálny pud nie je najsilnejší zo všetkých! Včera, hneď ako ste odišli, rozhodol som sa zakročiť. Priznávam, lomcovala mnou zlosť a hnev nad vaším správaním v predošlý deň. Keďže som prišiel na to, že váš manžel má dovolenku; teraz už viem, že opustil svoje miesto, aby si zriadil vlastnú kanceláriu, nevidel som ho odchádzať ani pohybovať sa po byte, využil som situáciu a zbehol som na ulicu aj s listom preňho a hľadal som niekoho, kto by vám ho strčil pod dvere. Moja hlúposť, zabudol som, že máte zvonku prah. U jedného mladého, mohol byť tak v mojom veku, ktorého som stretol na ulici, ma to síce niečo stálo, ale o pár minút bol list ma mieste; teda nie tak celkom, pretože ho pod vaše dvere nestrčil, ale, chvála mladíckej vynaliezavosti, prilepil ho žuvačkou na dvere. Moje obavy sa síce vystupňovali, ale nechcel som už do vecí zasahovať, preto som sa s mojím komplicom rozlúčil a bežal som späť ku mne. Čakal som skoro dve hodiny, kým vstal a potom ďalšiu takmer hodinu, kým otvoril dvere. Neviete si predstaviť, aké napätie som pociťoval, keď vyšiel von dverami, a odkaz si ani len nevšimol. Ktovie, či som sa bál viac toho, že odíde a nič si nevšimne, alebo toho, že môj odkaz objaví. Navyše, práve keď bolo moje očakávanie najväčšie a zostal som úplne nalepený na okne, ako som tak sledoval, ako vychádza na ulicu, vstúpila do mojej izby matka, a tak ma vydesila, že som sa skoro pomočil. Poslal som ju rýchlo preč, pretože sa mi nechcelo vysvetľovať, čo som robil tak skoro vonku a urobil som to dosť nevrlým tónom, ale zdalo sa mi, že moje nádeje sú zmarené. To najhoršie, čoho sa môže človek dopustiť, je dúfať. Akí hrozní sú tí, čo nám dávajú nádej! Teraz už som ho v mysli neprosil , aby sa vrátil späť, ale želal som si, aby čím skôr zmizol z ulice, aby nik zo susedov nenašiel odkaz, aby sa mi jednoducho vrátil, aby zostal váš hriech zabudnutý a jediný svedok vášho prečinu nemý. Bol by som mlčal navždy, keby všetko dopadlo tak, ako som dúfal teraz, ale vesmírna zloba sa rozhodla urobiť po vôli môjmu skazenejšiemu ja, ktoré list napísalo a postaralo sa o jeho doručenie. Váš manžel sa odrazu otočil a vrátil sa späť. Keď jeho telo zmizlo vo vchode a ja som ho stratil z dohľadu, studený pot mi stekal po chrbte. Márna je snaha, to čoho sa najviac bojíme, si nás nájde vo chvíli, keď na strach začneme zabúdať.
Neviem popísať, aké pocity sa ma, Magda, zmocňovali, keď som ho odrazu uvidel, ako otvára dvere do vášho bytu zahĺbený do listu. Väčšina ľudí ignoruje anonymy, ale váš manžel, ten hlupák... Keby ste videli ten výraz. Snáď ho vzal tak vážne práve preto, že sa jednalo o vás, ktovie, no moje nepríjemné pocity sa zmenili na ohromnú radosť z víťazstva, keď som ho uvidel, ako v zmätenej zúrivosti odhodil jedným šmahom ruky koberec a našiel tam prsteň vášho včerajšieho milenca. Rád by som povedal, že mi ho prišlo ľúto, ale teraz, keď boli karty rozdané, tajomstvo hry ma lákalo tak mocne, že som bol odrazu plný vzrušenia a zostal som pri okne stáť v očakávaní, čo bude ďalej. Stále mám pred očami tú jeho tvár v dlaniach, ako tak zúfalo pozerá, hľadajúc dôvody, na ktoré nedostal odpoveď ani v telefonátoch. Volal vám, mám pravdu? Dobre ste urobili, že ste nezodvihli. Môj plán by totiž nebol úplný.
Priznávam sa, jeho nasledujúcu reakciu som čakal. O tom, že problémom sa pláva na hladine pohárika veľmi ľahko, som počul veľa, ale občas je pohárik v rukách obete našou najlepšou zbraňou. Tendencie vášho manžela riešiť problémy konštruktívnym dialógom zmizli vo chvíli, keď sa dozvedel o tom, ako ste mu nasadili parohy, no oveľa viac ako jeho opilecké excesy ma prekvapilo jeho zúfalstvo, ktoré som sledoval neskôr. Sledoval som ho do baru, kde strávil pitím asi tri hodiny, tri hodiny mlčal a ja som tri hodiny mlčal pri stole v rohu, odkiaľ som mal dobrý výhľad na jeho mlčanie a neviem, či som pripadal ako blázon viac sebe alebo čašníkovi, ktorý snáď nikdy nevidel nikoho tak vyletieť a tak rýchlo zaplatiť, ako sa mu podarilo teraz, keď som sa rozbehol za vaším mužom. Predpokladal som, že zájde do ďalšieho podniku, kde sa mu takto opitému prihovorím a uzavriem s ním tajné spojenectvo ohrdnutých milencov – mal som pripravený dobrý príbeh o tom, ako mi ublížila istá žena, moje plány mali presnú podobu. Snáď sa pýtate, prečo som s ním rozhovor nenadviazal hneď. Dôvodom bola opäť moja neistota, áno, to je to správne slovo, neistota, akosi som neveril tomu, že by sa váš muž dal do reči s niekým, ako som ja, myslím na náš vekový rozdiel, ktorý tvorí, ako už dnes viem, devätnásť a pol roka. Nebojte sa, Magda, pre mňa, čo sa vás týka, tiež vekový rozdiel nie je prekážkou. Navyše, keď som videl, ako tam len tak sedí a mlčí (oveľa radšej by som bol, keby sa rozkrikoval – aspoň by som mal pádny dôvod prihovoriť sa mu ; áno, som trochu nesmelý, čo sa podobných vecí týka), nebol som presvedčený o tom, či môj plán vyjde a, jednoducho, som sa neodvážil ohroziť ho. Ďalej sa mi zdal opitý ešte málo, a preto som predpokladal, že sa odoberie pokračovať v slopaní inde – majme na pamäti, že bolo sotva pol druhej poobede. Moje rozhodnutie votrieť sa do jeho spoločnosti v nasledujúcom podniku bolo isté. Spoločnosť duševného invalida jeho formátu (samozrejme, ide predovšetkým o vás, Magda), mi v ten deň nerobila problém.
Ako by sa však zhovadelá prozreteľnosť udržala hodiť človeku pod nohy poleno, zvlášť ak ide o génia, ako som ja. Predpokladať, že všetko pôjde tak, ako som si naplánoval, bola zhovadilosť aj odo mňa, no bol som pripravený. Spravil mi škrt cez rozpočet! Namiesto toho, aby ten hlupák zapikoval v najbližšom bare, zašiel do obchodu pre domácich majstrov a kúpil si lano. Keď som ho tak sledoval, ako si ho schováva pod kabát a vyráža po ulici smerom k rieke, pripúšťam, nebolo mi všetko jedno a najmä, uvedomil som si, že všetko budem mať odteraz oveľa ťažšie. Vrcholom všetkého bolo, keď ho na moste skoro zrazilo auto! Och, Magda, čo ja som si všetko vytrpel. Tie skrehnuté nohy, keď som sa potajomky plazil snehom za ním tak, aby si ma nevšimol, čo sa mi zdalo najťažšie, ale zrejme to nebol až taký problém, keďže už zrejme nedokázal vnímať nič. Keď sa vyštveral po lúke do kopca k stromom, zmizol mi v lese a nahnal mi taký strach, že som prepadal panike. Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa obesil; a to zostáva päť dní do Vianoc. Našťastie sa mi ho v poslednej chvíli podarilo objaviť, ako spadol zo stromu, keď sa mu odviazalo lano, čo ho zle priviazal ku konáru. Skočil som k nemu a opýtal sa ho, čo vyvádza. Odhodil ma do snehu a snažil sa postaviť na nohy, ale našťastie mu to nešlo. Divadlo, ktoré som mal zohrať, muselo byť dokonalé, pretože z neho už nebolo návratu. Skočil som po ňom znovu a stiahol som ho do snehu, kde sa strašne rozplakal a takto sme sedeli v tej zime dovtedy, kým sa mi nepodarilo postaviť ho na rovné nohy. Je možné, že vás tak miluje, alebo mu prasklo ego? Mali ste vidieť, ako celú tú dobu preplakal. Rumázgal ako malý zasran, aj keď som ho tlačil do taxíka, aj keď som mu pomáhal vystúpiť u nás v byte. Asi som si ho domov ťahať nemal, ale o chvíľu uvidíte, že moja solidarita priniesla svoje plody.
Našťastie bývam až do večera doma sám a keďže boli sotva tri hodiny, mal som dosť času na to, aby som toho z neho dostal čo najviac. Magda, aké roztomilé stvorenie to máte doma. Nebyť mňa, možno by vám ho anjeli hneď vzali do neba. Rozprával mi o tom, akou úžasnou láskou vás miluje, aj teraz, keď vie, že ste mu boli neverná, ako vám odpustí, keď sa vrátite domov, ako ľutuje to, čo chcel spraviť, ako sa ma pýtal na chyby, ktorých sa mohol dopustiť, ako sa kajal za svoju žiarlivosť na vás – ostatne: spomenul mi zaujímavú vec, o ktorej budem ešte hovoriť, Magda, všetko sa ešte len začína. Kam sme až v našich rozhovoroch zablúdili. Najviac ma dojala veta: „Neviem, čo mám urobiť, keď ja ju tak veľmi milujem.“ Poradil som mu, vidíte Magda, tak veľmi mi na vašom manželstve záleží, poradil som mu, aby vám o ničom nehovoril, vidíte a ten hlupák ma nepočúvol. Jednostaj sa musí hrať na úprimného mudrca, aký je trápny. Ako ste si ho mohli vziať, ale dobre mu tak! Vy, vy ste ako trest, Magda, pre človeka, ako je on, a čím horší trest ste preňho, tým väčší poklad ste pre mňa.
Keď mi rozprával o tom, ako veľmi sa cíti previnilo za to, že váš „sexuálny život“– to sú jeho slová: „sexuálny život“, nie je v poriadku, ako si za to dával vinu, ako chcel byť: „znova v poriadku“, len moje úžasné herecké schopnosti a moja schopnosť ovládnuť sa mi bránili, aby som nevybuchol od smiechu. Tento váš zúboženec mi, Magda, robí obrovskú radosť. Ako to, že ste si nevšimli, že máte doma buzeranta? Je pravda, že sám by som ho podľa jeho výzoru nebol odhalil ani ja, ale tie jeho babské náreky, tá jeho zmätenosť, to zúfalstvo oddaného manžela som musel vytrestať aj ja a pokiaľ tento človek, tento tvor, s ktorým ste tak dlho žili, ten, starý ako môj otec, ten, ktorý okrem vás pomyslel snáď len na naolejovaných chlapov z časopisov, a aj táto myšlienka ho zhrozila; tohto človeka som sa rozhodol vytrestať, tak ako ste ho vytrestali vy svojimi neverami, ja som ho zviedol, aj keď som nevedel, či tým neohrozím všetko, čo som v ten deň z toho zúfalca vytiahol; (to si zatiaľ nechávam pre seba, lebo všetky tie veci živia moje plány do budúcnosti). Mali ste vidieť ten jeho psí pohľad, pohľad toho kokota, keď som mu uprostred jeho výlevov položil ruku na stehno a zahľadel sa mu do očí. Ten bol ale smiešny, ako sa snažil uniknúť sile môjho odhodlania a tento môj dotyk zahováral rečami o vás. Nič nepomohlo. Jednoducho som sa ho zmocnil a on, ani len sa nebránil, veď prečo by aj, keď sa celý ten čas, čo žil s vami, kacír akýsi, utiekal k myšlienkam na to, ako sa nechá pretiahnuť. Vy, Magda, istotne mi to odpustíte, a kiež by som vám mohol povedať to, čo vám teraz hovorím vo svojej mysli, aj do očí: všetko o tom buzerantovi, o tom, ako som sa snažil, aj keď som také niečo robil prvý raz, to mi verte. No jednako som musel, musel som dosiahnuť to, aby si, keď príde domov k vám, vravel: „Ten chlapec má ústa ako vysávač.“ Magda, mali ste vidieť toho úbožiaka, ako ho, len čo sa prelomili zábrany, ovládol amok, ako sa snažil natlačiť do mňa čo sa z neho zmestilo, to, čím kedysi brázdil vás; vidíte Magda, a toto všetko som urobil len pre vás, aby som sa k vám mohol dostať čo najbezpečnejšou cestou, aj keď som si nie celkom istý. A keď si uvedomil, kde je a pozeral sa z môjho okna na váš byt, ako to robievam ja celé dni (ešte som vám nepovedal, že ma podmienečne vylúčili zo školy pre absencie), a zneistel, keď ho amok opustil a on si uvedomil, čo práve urobil, a keď si uvedomil, že už nič nie je také ako predtým, keď sa ráno zobudil, že pred ním neležíte v posteli vy, ale ja, že to ja som ho dnes fajčil, nie vy, to bola hrôza, Magda, to bol pravý pocit víťazstva nad okolnosťami, vďaka ktorým budete možno už o pár dní moja. Koľko tajomstiev mi prezradil, ale ani jedno z nich nie je také hodnotné ako zmienka o jeho žiarlivosti; o tej, ktorú pociťuje, keď si spomenie na malú knižku, ktorú vlastníte. Knihy sú najväčšie pozemské božstvá.

napísanísané:: 31.3.2006

prečítalo:: 713 ludí