Belasé záchvevy morského šumu
autor:: Noah Samuel
rubrika:: poviedky
Noah Samuel - Belasé záchvevy morského šumu
Padajúci list sa v jeden jesenný podvečer vznášal ponad ľudí na uliciach. S úsmevom na tvári oslavoval život, v posledných sekundách svojej existencie kričal na všetkých tých zaneprázdnených, v „systéme“ zaradených, “realitou“ klamaných ľudí: „otvorte svoje ilúziou zalepené, ospalé a fanaticky zakalené oči, dýchajte svet do plných pľúc, dôverujte sebe i vlastnému životu a robte viac vecí podľa pocitov, nie podľa potreby…“, nikto ho nepočul, bol príliš malý a nedôležitý alebo príliš, či skutočne ŠŤASTNÝ ???
A ČO VY?
- holubice mieru, ktoré lietate privlastnenou oblohou, spálené do absolútnej ničoty času…
A čo ľudia plávajúci proti prúdu rieky, omámení omrvinkami múdrosti a nevšednosti, opršaní kvapkami výnimočnosti, ktorých množstvo je v porovnaní s lejakom vyrovnanosti, zrnkom piesku na okraji púšte?
Čo nemí spiaci, oplakávaní sebou samými alebo medzi sebou navzájom? Kto z Vás im fúkne do tváre krutosť pravdy, ktorá je ale na dotyk menej bolestivá, ako konečné dôsledky ich nemoci (a nespavosti)?
A čo vädnúce kvety v duši, pravidelne zalievané a ošetrované, no napriek tomu osamelé, vädnúce obrazy skutočnosti v rozbitom zrkadle bytia?
A čo uschnuté stromy v zelenom lese, ktoré sú hanbou (alebo nepočutou pravdou?) svojich starších súrodencov, posadnutých smrťou a strachom z nej? Azda oni nezomreli (nezačali žiť svoje celý život očakávané vykúpenie) skôr, ako tie vyschnuté zbytky, zo života usmievajúcich sa detí?
Čo poviete na stratenú chuť do života? Hľadáte, vykorisťujete, strácate, padáte, plačete, šaliete, ubližujete, stagnujete a nechápete prostú pravdu. Pokiaľ neutriete zahmlené zrkadlo Vašej duše a neuveríte, že je možné dotknúť sa VŠETKÉHO, čomu uveríte, Váš život bude len špinavou kalužou, pomaly schnúcou na tanieri nenásytného slnka.
A čo Láska (áno, práve tá Láska), horiaca, blikajúca iskrička na hladine jazera, vtesnaná a udomácnená v každom z Vás? Potichu a v jemných tónoch pokoja márne očakáva návštevu svojich hostiteľov, hľadajúcich všade vôkol, len nie v sebe.
Alebo kruté vášne a otázniky vo svete každého z Vás. Riešite ich márnivým strachom, usínate v nedôvere vo vlastné bytie, kráčate oproti slnku a nemáte odvahu obnažiť sa do absolútnej nahoty čistoty…
Ste iba desať krát po sebe vylúhovaným vreckom čaju. Vyhoďte ho, nahliadnite do skrinky v duši a vytiahnite nové vrecko čaju z krabičky bez dna.
Potichu a v tichu putujte cestou, ktorá Vás privedie na križovatku troch ciest.
Padajúci list sa v jeden jesenný podvečer vznášal ponad ľudí na uliciach. S úsmevom na tvári oslavoval život, v posledných sekundách svojej existencie kričal na všetkých tých zaneprázdnených, v „systéme“ zaradených, “realitou“ klamaných ľudí: „otvorte svoje ilúziou zalepené, ospalé a fanaticky zakalené oči, dýchajte svet do plných pľúc, dôverujte sebe i vlastnému životu a robte viac vecí podľa pocitov, nie podľa potreby…“, nikto ho nepočul, bol príliš malý a nedôležitý alebo príliš, či skutočne ŠŤASTNÝ ???
A ČO VY?
- holubice mieru, ktoré lietate privlastnenou oblohou, spálené do absolútnej ničoty času…
A čo ľudia plávajúci proti prúdu rieky, omámení omrvinkami múdrosti a nevšednosti, opršaní kvapkami výnimočnosti, ktorých množstvo je v porovnaní s lejakom vyrovnanosti, zrnkom piesku na okraji púšte?
Čo nemí spiaci, oplakávaní sebou samými alebo medzi sebou navzájom? Kto z Vás im fúkne do tváre krutosť pravdy, ktorá je ale na dotyk menej bolestivá, ako konečné dôsledky ich nemoci (a nespavosti)?
A čo vädnúce kvety v duši, pravidelne zalievané a ošetrované, no napriek tomu osamelé, vädnúce obrazy skutočnosti v rozbitom zrkadle bytia?
A čo uschnuté stromy v zelenom lese, ktoré sú hanbou (alebo nepočutou pravdou?) svojich starších súrodencov, posadnutých smrťou a strachom z nej? Azda oni nezomreli (nezačali žiť svoje celý život očakávané vykúpenie) skôr, ako tie vyschnuté zbytky, zo života usmievajúcich sa detí?
Čo poviete na stratenú chuť do života? Hľadáte, vykorisťujete, strácate, padáte, plačete, šaliete, ubližujete, stagnujete a nechápete prostú pravdu. Pokiaľ neutriete zahmlené zrkadlo Vašej duše a neuveríte, že je možné dotknúť sa VŠETKÉHO, čomu uveríte, Váš život bude len špinavou kalužou, pomaly schnúcou na tanieri nenásytného slnka.
A čo Láska (áno, práve tá Láska), horiaca, blikajúca iskrička na hladine jazera, vtesnaná a udomácnená v každom z Vás? Potichu a v jemných tónoch pokoja márne očakáva návštevu svojich hostiteľov, hľadajúcich všade vôkol, len nie v sebe.
Alebo kruté vášne a otázniky vo svete každého z Vás. Riešite ich márnivým strachom, usínate v nedôvere vo vlastné bytie, kráčate oproti slnku a nemáte odvahu obnažiť sa do absolútnej nahoty čistoty…
Ste iba desať krát po sebe vylúhovaným vreckom čaju. Vyhoďte ho, nahliadnite do skrinky v duši a vytiahnite nové vrecko čaju z krabičky bez dna.
Potichu a v tichu putujte cestou, ktorá Vás privedie na križovatku troch ciest.
napísanísané:: 12.7.2004
prečítalo:: 1234 ludí