Kláštor Poznania I.

autor:: hrobgar

rubrika:: rozpravky

„Otče, prepáč, že ťa vyrušujem v modlitbách“ povedal som ticho a zostal stáť na prahu cely. Čierna kapucňa mi zakrývala tvár, sutanu som mal až po zem, na bosých nohách ma chladil studený mramor. Otec pokračoval v tichom modlení.


Kraasenme krasnenme, lent jelktr,

Liivitruchts kal tha vrmust djupst.

Krejlrst tou treechts ejrjalts,

Ochtajlemst jourjemst prechts.

Modlitba pokračovala ešte hodinu a pol, celý čas som tam stál ticho a počúval slová modlitieb Otca „Ehjum tjups staremjoust, lamty prrrft“ – nepýtam sa otázky, na ktoré nechcem vedieť odpoveď. Základná myšlienka nášho rádu. Nepýtaj sa to, čo naozaj nie je nevyhnutné pre teba vedieť.

„SEVRST RSFÄRT KRASEN - POZNANIE BOLÍ „ nápis nad vchodom do kláštora, Kláštor Poznania. Touto bránou som prešiel len raz v živote, keď som prišiel. Nezabudnem na ten deň. Bolo to tesne potom čo...

Bol slnečný májový deň. O Kláštore Poznania som vedel len z počutia. Nikto o ňom veľmi nerozprával, brali sme ho ako samozrejmosť, bol tu stále tak ako stromy na ulici. Mnísi sa nestarali do nás, my do nich. Spolužitie bez kontaktu. Vedelo sa, že nikoho neodmietnu. Preto som k nim odišiel aj ja.

„Teraz hovor, žiak!“ vyzval ma Otec bez toho, aby sa otočil smerom ku mne. Zostal kľačať bez pohybu. Svetlo z malého zamrežovaného okienka dopadalo priamo na neho.

„Myslím, že už som pochopil...“ . Po tejto mojej vete, nastala polhodina ticha.

„Pochopil..? Si, si istý slovami, ktoré si vyriekol, žiak?“ povedal takmer nepočuteľne. Jeho slová ma zamrazili, „žiak“.

Áno, stále som len žiak. Tak, ako som bol aj ten prvý deň, keď som prišiel. Kráčal som k vstupnej bráne, k malým dreveným dverám v múre kláštora. Zabúchal som na nich, no odpoveď neprišla. Moje volanie zostalo bez odpovede... Dva týždne som táboril pri múre kláštora. Živil som sa len lesnými plodmi, korienkami a dažďovou vodou. Presne po štrnástich dňoch sa brána otvorila. Nebol za ňou nikto. Len chodba asi dva metre dlhá a dva metre vysoká. Vošiel som dnu, zostal nerozhodne stáť. „Čo teraz?“. Zavrel som s vrzgotom dvere a čakal. Dlho sa nič nedialo. Len ticho a tma. Potom sa ozval akoby z diaľky hlas: „ Luftraj lent, vakir ejdns, liivitruchts kal ta vermst echjm djumst. Starlim lamtim väärlst stouts vrmst, erjamst tejst“ – len vytrvalí sa dozvedia odpovede na svoje otázky, myseľ musí byť pripravená prijať pravdu. Nevyslovená otázka, akoby ani nebola položená. Pochopil som, že ma čaká nejaká skúška. Prvá. Na opačnej strane chodby som našiel sutanu, tak som si ju obliekol. Celé dva dni potom sa nič nedialo. Po dvoch dňoch som dostal dva krajce chleba, misku kaše a pohár vody. Takýto prídel stravy som dostával každé dva dni. Celých štrnásť mesiacov. Štrnásť mesiacov strávených v tme, tichu, bez jediného vyrieknutého slova. Len z diaľky som počul každý deň modlitbu. Postupne som sa ich naučil a modlil sa v duchu spolu s neznámym hlasom. Nikdy potom som túto modlitbu nepočul, aj keď sa celých štrnásť mesiacov opakovala každý deň. Stále tá istá modlitba, monotónne odriekavaná. Modlil som sa, aj keď som obsah slov nepoznal.

Z uvažovania ma vytrhli Otcove slová: „Predstúp predo mňa, žiak“. Uvedomil som si, že Otec nemal pri modlitbe kapucňu sutany, nikdy som mu nevidel tvár, stále mu ju zakrývala kapucňa. Dnes som ju mal prvý krát uzrieť, Otcovu tvár, aká to podsta. Táto myšlienka ma zároveň aj desila. Spravil som krok a nohy sa mi podlomili, no zostal som stáť. Všade na podlahe bolo rozbitné sklo a stopy krvi.

„Sevrst rsfärt krasen – Poznanie pravdy bolí“

Kráčal som so sklonenou hlavou, až som stál pred kľačiacim otcom, bál som sa naňho pozrieť. Počul som jeho pokojný, vyrovnaný dych. „Sadni si na stolček“ povedal. Už som nemohol ustúpiť. Sadol som si, hlava stále sklonená. Takto sme sedeli strašne dlho, vonku sa medzitým zotmelo a tak v Otcovej kopke bola úplná tma. Sedeli sme oproti sebe, v úplnom tichu. Rany na chodidlách má pálili. Ja hlava sklonená, videl som len Otcove ruky položené na kolenách. Asi hodinu po zotmení som opäť začul jeho hlas, v úplnej tme a v malej miestnosti: „Nechceš si dať dole kapucňu?“ Bola úplná tma, preto mi až tak nevadilo, že si ju zložím, hlavu som však nechal sklonenú a len som počúval Otcov pravidelný dych. Po ďalšej hodine mi prikázal, aby som hlavu dvihol a díval sa priamo naňho. Nič som nevidel.

Keď sa po štrnástich mesiacoch otvorili dvere na konci chodby, bol som šťastný, vedel som že som ukončil skúšku a už môžem vstúpiť do priestoru kláštora. Bola noc, potešil som sa lebo denné svetlo by ma úplne oslepilo, navždy. Príliš dlho som žil v absolútnej tme. Všade bolo úplné ticho. Vedľa veže kláštora bol obrovský mesiac v splne. Zostal som nerozhodne stáť. Na budove kláštora bolo niekoľko dverí. Všetko to boli cely pre mníchov. Všetky boli prázdne. Len jedny z dverí boli vchodom do obrovskej knižnice. Neskôr som zistil že je tam vyše 15 000 zväzkov poznania. Vybral som si jednu celu, na drevenú rovnú posteľ som si prestrel deku a uložil sa spať. Zobudilo ma slnečné svetlo, jeho teplo ma príjemne hrialo na tvári. Pri dverách čakali raňajky. Také isté ako posledných štrnásť mesiacov. Zjedol som ich v tichu tak ako stále. Ani som si nevšimol ako sa vo dverách zjavil mních. Čierna sutana, kapucňa stiahnutá hlboko do tváre. Vyzeral takmer ako duch. Bol ticho, len stál, bez pohybu. Asi po hodine sa otočil a začal pomaly odchádzať, nasledoval som ho až do knižnice, kde zastal. Tichým hlasom prehovoril: „Ja som Otec, ty si žiak, budem ťa sprevádzať poznaním. Začni sa učiť.“ Sadol som si k stolu a začal sa učiť. Prvých pätnásť veršov modlitby. Modlitby, ktorú som počul každý deň, ktorú som už poznal z pamäti, ale ktorej som nerozumel.

Lastu kan mi erstom – Každú otázku zvažujem

Bajrin min ofsen ejchln – Vážim si odpoveď

Sevr sajt iikejrftsin lechty – Poznanie nie je len v slovách

Fatrl miant krasen posta – Myslím v súvislostiach

Kejmin mojsen frajlint – Otec je múdrejší žiaka

Äätrien vakir eins mierpjerft – Žiak sa stane múdrejším Otca

Vremst ojghm jupst thau – Verím v poznanie

Demster lamty brtd creefkt – Tma je dôležitá pre svetlo

Strourt vrrtee elndrs krimnt – Každý má svoj tieň

Liivitruchts kal tha vrmust djupst – Iba osvietení nevidia tieň

Bleastr uurvaajf filist tielf – Poznanie je šiesty zmysel

Lelie kvit lokaree krasenmej – Najvyššie je poznanie

Vačimejst ruth vermst eltr – Prijmem osud svoj

Lamti brth lakrie narth – Nebudem meniť svoj osud

Sevrst rsfärt krasen – Poznanie pravdy bolí

Otec ma čakal každé ráno pri mojej cele bez dverí a odprevádzal ma do knižnice. Vždy sa postavil do prítmia a takto tam stál celý deň až kým sa už kvôli tme nedalo čítať vo zvitkoch. Každý verš modlitby mal vysvetlenie vo zvitkoch. Každý niečo málo cez tisíc. Trvalo mi trinásť rokov než som ich všetky preštudoval a pochopil zmysel tej modlitby. Trinásť rokov štúdia od úsvitu do zotmenia. Trinásť rokov pri mne stál otec. Rozprávali sme sa veľmi málo. Stále večer sa potom odobral k svojim modlitbám. Za Trinásť rokov som okrem neho nestretol iného mnícha. Myslel som, že budem študovať celý život, až do minulého roka. Na stole nečakal žiadny zvitok. No otec sa aj tak postavil tak ako stále. Ja som si sadol pomaly som si uvedomil, že to čo som toľké roky študoval nemôžem len vedieť, musím tomu naozaj veriť a práve to mám teraz robiť.

To je vlastne aj dôvod, prečo som práve dnes prišiel za otcom do cely, v jediný deň v týždni, keď sme sa nevenovali štúdiu ale rozjímaniu. Preto tie slová: „Myslím, že už som pochopil...“

Takmer už začalo svitať, keď som začul tiché slová, ktoré som nepočul štrnáasť rokov nahlas vyrieknuté. Slová modlitby, prvej modlitby a v tej chvíli som aj spoznal hlas, ktorý ich preriekal po celý čas, keď som nebol ešte ani žiakom.


lastu kan mi erstom

bajrin min ofsen ejchln

sevr sajt iikejrftsin lechty

fatrl miant krasen posta

kejmin mojsen frajlint

äätrien vakir eins mierpjerft

vremst ojghm jupst thau

demster lamty brtd creefkt

strourt vrrtee elndrs krimnt

liivitruchts kal tha vrmust djupst

bleastr uurvaajf filist tielf

lelie kvit lokaree krasenmej

vačimejst ruth vermst eltr

lamti brth lakrie narth

Prvé slnečné lúče začali dopadať na tvár Otca a ja som sa s hrôzou pozeral na to, čo mi vyjavovala tma. Otec bol slepý, tvár mal úplne spálenú... Počkal, kým ho úplne nezaplaví slnečné svetlo a povedal ´:

sevrst rsfärt krasen – Poznanie pravdy bolí

Otec pokračoval v odriekavaní. Pochopil som, bude odriekavať všetkých 15 000 zvitkov.

napísanísané:: 20.3.2006

prečítalo:: 867 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk