k6.sk - literárny server

Ležal som na posteli a chľastal whisky.
Teplá, smradľavá, no hlavne, že dobre štípala v krku.
Vyvalený pred televíznym príjimačom som sa snažil relaxovať a fajčiac svoju trinástu cigaretu v priebehu trištvrte hodiny som výdatne prikrmoval rozvaľujúceho sa raka v mojich pľúcach.
„Héééj, si doma?“, ozval sa od dverí Máriin hlas a po hlasitom zamrmlaní „Uhmmmm“ vošla bez okolkov dnu.
Len čo ma uvidela nahého v posteli v obkolesení cigaretových špačkov, vykríkla: „Si normálny!? Chceš uhorieť za živa? A obleč sa! Nemám chuť sa pozerať na tvojho oplzlého a nefunkčného vtáka.“
„Nefunkčného? Mám ti dokázať, že ešte čosi zvládne? Alebo máš strach, žeby si trojhodinové šukanie nezvládla?“, odvrkol som uštipačne, no predsa som na seba hodil slipy a nejaké roztrhané tričko s nápisom Adidas pre prípad, žeby si to rozmyslela.
„Kde máš nejaké pivo?“, spýtala sa a nečakajúc na odpoveď sa mi nahrnula priamo do chladničky. „Bože! Tu je ale smrad!“, vyhŕkla, len čo ju otvorila. „Dojdem ti tu zajtra upratať.“, zahlásila ledabybolo a prisadla si ku mne na posteľ.
„Otvoríš mi pivo? Nejde to odkrútiť.“, a podala mi fľašu.
Po chvíli namáhania vystrekla pivová pena ako prúd sexuchtivých spermií a pristála jej priamo na sukni.
„Ty debil! Dávaj bacha! Len včera som ju vyhrabala v akomsi zasratom sekáči a už je aj zajebaná od piva!“, šťavnato si zahrešila a akokeby sa nič nestalo, natiahla sa za fľašou a s chuti si z nej odpila.
„Prečo vlastne fajčíš? Veď ti diagnostikovali dáku rakovinu, či čo... Chceš sa už úplne doraziť?“
„Asi hej.“, odpovedal som na pol úst a silno si potiahol z novej cigarety. „Veď v tomto živote je aj tak všetko na hovno... Tak prečo si trochu neužiť ešte pred tým, než ťa funebráci hodia do tej drevenej hovadiny a nasypu na teba tony hliny?“
„A čo ti povedal doktor? Koľko času ti dáva?“, spýtala sa Mária, položiac si hlavu na moje plece a rukou mi vošla do rozkroku, v ktorom ma začalo čosi náhle a celkom príjemne štekliť.
„A čo ja viem, čo povedal. Šveholil tam čosi o necelom roku, ale neverím mu. Veď je to starý chrapúň, čo mi ani poriadne tlak nevedel odmerať. Všetkých lekárov by som vystrieľal. Veď aj tak nič nevedia a iba ťa zbytočne strašia akýmsi časovým bubákom.“
„Uhmm, ako vravíš.“, odvetila Mária nesústredene a rukou sa mi už precízne prehrabovala v slipoch.
„No tááák, zlato. Vieš, že to dnes nepôjde.... rovnako ako včera a predvčerom. Už mi nestojí, tak sa zbytočne netráp a choď radšej domov. Aj tak sa mi chce spať.“, ukončil som jej neukojiteľnú chuť o postavenie mojej zdochliny a tak som nám obom ušetril ďalší trápny pokus o nemožné.
„OK.. idem teda. Asi zbehnem ešte za Petrom. Vysím mu nejaké prachy, tak to idem vyrovnať.“ , a postaviac sa z postele si začala upravovať mokrú sukňu.
“Bože! Na čo sa s tým tu teraz babreš?! Veď Peter ťa pretiahne tak či tak – či ju budeš mať zasvinenú, alebo akokeby práve z práčky vytiahnutú. Nestresuj, dievča a už vypadni.“, odvetil som unavene a otočil sa chrbtom k zaskočenej Márii.
„Ale..... veď ja... ja tam nejdem kvôli.... ty si mylíš, ze s Petrom spávam?“
„Ja si už nič nemyslím. Padaj. A zajtra dojdi umyť tú chladničku. Pekný večer a že pozdravujem.“, zamrmlal som a zatvoril oči, akože spím.
Ešte sa chvíľu motala po izbe a potom vypadla.
Postavil som sa z postele a zapálil si ďalšiu cigaretu.
Vypúšťajúc šťanky do polorozpadnutého záchoda som si konečne pozanadával: “Krava! Ešteže mi tu občas uprace.“
Vyvenčený a z časti skľudnený som si opäť ľahol a po nekonečnej chvíli vnútorného nepokoja som zaspal kľudným spánkom odsúdenca.