...

autor:: Lubos

rubrika:: poviedky

Na sude
Rozľahlá kruhová sála z vysokou kopulovitou strechou. Tesne pod ňou, hádam pätnásť metrov nad zemou nízke svetlíky a pod nimi hrubé, až k zemi siahajúce závesy. Len na mieste kde sú vysoké ťažké drevené dvere záves chýba a tak vidno ďalšie, tentoraz kruhové okno z mozaikou čo zobrazuje akýsi azda biblický výjav. Pri stene oproti dverám, postavené je pol metra vysoké a dva metre široké polkruhové pódium a na ňom masívne drevené kreslá z vysokánskymi operadlami. Starý šedivý sudcovia v čiernych talároch tvária
sa dôstojne a prísne. Dvaja muži v plášťoch, z kapucňami prehodenými cez hlavy privádzajú ma do stredu miestnosti. Presne tam kde sa zbiehajú lúče svetla ktoré preniká cez svetlíky. Nachádzam tam polkruhové zábradlie ktorého sa pevne chytím aby som nespadol. Z vyčerpávajúcej cesty ktorú som práve vykonal som unavený a točí sa mi hlava. „už sme Vás čakali. Kde ste sa zdržal?“ opýta sa sudca sediaci v strede. Čakali? Nie, nemohli ma čakať veď nikto nevedel že prídem, ani cestou som nikomu nepovedal že idem k tomuto súdu. „Cesty sú rozbahnené Pane a ťažko sa aj lesom kráča. Azda to ma v ceste najviac spomalilo“ odpovedám napokon. Jeden z mužov ktorý ma priviedli, pohne sa k sudcovi celkom naľavo a odovzdá mu list ktorý mi odobrali. Sudca si text pozorne prečíta a odovzdá ho ďalšiemu. Toto sa opakuje až kým si list neprečítajú všetci. Napokon, keď posledný sudca zloží list a vloží ho do obálky, prihovorí sa mi prostredný sudca znova: „Podľa listu ktorý, ako ste si isto všimol, nám bol práve doručený, ste nevinný.“ Týmito slovami rozosmeje ostatných sudcov. „Ja? Nevinný? Nie ten list nie je o mne, ja som ho mal len doručiť. Ja som posol, nie obvinený“ odpovedám z narastajúcou obavou v hlase. Chvíľu je ticho, akoby sa snažil svoje slová zdramatizovať. „Tak ty si posol? Ty si doručil list ktorý je svedectvom tvojej neviny? Kto ti to môže dosvedčiť?“ opýta sa sudca. „Predsa títo muži ktorý ma sem vpustili a podali Vám list“ poviem ale keď sa otočím, tam kde by mali muži stáť už nikto nie je. Čo sa to robí? Och čo sa to len robí? Do čoho som sa to namočil. „Je to fraška páni, ja odchádzam“ vyhlásim sebavedome a chvíľu čakám na ich reakciu. Sudcovia ale mlčia a ani z ich tvárí neviem nič vyčítať. Otočím sa teda a poberiem sa na odchod. Vo dverách ma zastavia tý dvaja muži z kapucňami, teraz už stráže, mŕtvolne bielymi rukami ma chytia za lakte a odvedú ma späť do stredu sály. Vzduch je ešte ťažší a ja sa začínam dusiť. Na smrť unavený, chcem si len ľahnúť. Spať. V tomto stave predsa nemôžem hovoriť lebo tým všetko pokazím. Veci treba predsa vysvetliť, nie len povedať slovo či dve. Preto mlčím a počúvam sudcu. K činu za ktorý ma chceli súdiť pred chvíľou, pridáva aj
pohŕdanie súdom a pokus o útek. Potom ma vyzve na obhajobu. Rozhodol som sa však nič nepovedať, aby som veci nepokazil a tak mlčím. Potom ma sudca vyzve na obhajobu. Nesmiem však teraz nič vysvetľovať. Nie v tomto stave. Chcem iba postel a trochu sa najesť a tak ostáva ticho. Nato sa ďalší sudca, sediaci naľavo opýta: “rozumeli ste obžalobe?“ „Áno pane“ odpoviem a dúfam pritom, že pre dnešok im to bude stačiť. Sudca v strede sa postavy a druhe pojednávanie stanový na nasledujúce ráno. Smerom k strážcom ešte povie: “Dajte mu najesť a aj čisté oblečenie. Pripravte mu pohodlnú postel, iste je unavený a ubolený z dlhej cesty“ Z jeho prekvapivých slov mám pocit že je všetko v poriadku a ráno sa to nedorozumenie vysvetlí. Keď si líham do čistej postele, najedený a prezlečený pociťujem k tej inštitúcii dokonca akýsi obdiv a vďačnosť za to ako sa vedia postarať o poslou a vezňou. Ráno sa budím zavčasu. Strážcovia mi do cely prinesú horúcu kávu čerstvý chlieb, maslo a misku z medom. Vďačný za výborne raňajky nechám sa opäť odviesť do tej kruhovej sály, ktorá je ale ráno o čosy útulnejšia. Azda je to spôsobené svetlom ktoré, síce slabšie preniká do vnútra, zato nevidno tie hrozivé lúče zbiehajúce sa uprostred. Stráže ostávajú pri dverách a ja pristupujem k zábradliu v strede. „Súd teda rozhodol“ povie mohutným, iným ako včera, hlasom sudca v strede pódia. Súd rozhodol? Ako? Kedy? Sudca však pokračuje: „Tu je rozhodnutie súdu“ povie a nad hlavu, tak aby všetci videli, zodvihne obálku. „Ste posol a tak môžete toto rozhodnutie doručiť starostovi vášho mesta. Pre neho je totiž určené“ dokončí a podá obálku strážcovy ktorý už stojí pred ním. Ten mi obálku odovzdá rukou naznačiac že nastal čas odchodu. Nechám sa teda ešte raz vyviesť zo sály. Pri bráne mi jeden zo strážcov podá tu hnusnú bielu ruku a keď ju prijmem povie mi takmer nečujne: „Ste čestný muž. Bolo prijemne s vami pracovať.“ Nato sa ja bez slov otočím a odchádzam domov.
Návrat
Po mnohých útrapách, unavený trojtýždňovou cestou, prichádzam večer do mesta. Chcem sa najesť a pospať si ale najprv musím starostovi doručiť správu. Cestou som chcel niekoľko krát list otvoriť ale napokon zvíťazila povinnosť. Ved koniec koncov, nebol dôvod znepokojovať sa. Sudcovia sú múdry a rozhodujú spravodlivo a ja som nič zlé neurobil. Obálku položím na starostov stôl, on nevšímajúc si ju vstane a objatím ma privíta spať. Potom zavolá asistentku ktorá ešte na čomsy pracuje vo vedľajšej miestnosti. Asistentka, rovnako potešená mojím návratom, ma odvedie do jedálne na prízemý úradu, kde je už hostina v plnom prúde. Všetci ma potľapkávajú po pleci a keď sa konečne usadím k stolu všetci sa ma vypytujú na cestu a na súd, aké to bolo, čo som tam videl, koho som stretol. „Nechajte ho, nech sa najprv naje. Na všetko bude čas.“ odháňa zvedavcov asistentka a nakladá mi pri tom na tanier pečené kura. „Nie“ povie starosta ktorý, pravdepodobne už dlhšiu dobu stojí za mojim chrbtom. Priateľsky no akosi smutne ma chytí za plece a pritom na svojho pomocníka zavolá: „Chod pre Juraja“ „ktorého Juraja“ opýta sa nechápavo pomocník. „Predsa toho lovca morských chalúh“ vysvetlí starosta.
Odpoveď
Všetci ktorých poznám stoja na námestí. Až ma prekvapí, že ich bolo tak veľa. Rodina stojí celkom vpredu z mojimi priateľmi. Ďalej známy, kolegovia, bývalí spolužiaci a ešte ďalej ľudia ktorých som iba stretol. Emóciami naplnený dav sa búri. Ja stojím na dva metre vysokom pódiu a dva kroky predo mnou sa kňaz potichu modlí. Je chladno vietor mi fúka do tváre a ku všetkému začína popŕchať. Niekto z davu zakričí„Vrahovia“ a ostatný sa pridávajú „vrahovia, vrahovia“. Žmurkaním, úsmevmi a mávaním rúk mi dávajú najavo podporu no ja sa aj tak bojím. Za chrbtom totiž tuším kata a šibenicu. Bojím sa otočiť ale isto tam sú. Do krajnosti vyburcovaný dav reve heslá na moju podporu a proti katovi. Ved kňaz nič zle nerobí má my dať len posledné pomazanie a to je predsa služba. Keď sa tak pozerám na celu situáciu, uvedomím si že stačí aby mi niekto uvoľnil putá a bol by som zachránený. Na pódiu sú dvaja ľudia a aj ty podliehajú mestu nie súdu. Súd tu nemá nikoho a navyše je to preň tak banálna záležitosť že by to hádam ani neprijal ako záležitosť vyžadujúcu riešenie. Po hodnej chvíli dav mierne stíchne a tak sa snažím znova ho vyburcovať: „Ľudia zachráňte ma, stačí uvolniť putá, súd o ničom nebude vedieť, ved viete že som nič zle neurobil, ved ani nevedia kde naše mesto leží. Zachráňte ma“ a dav len začne znova kričať „Vrahovia, vrahovia“ a po chvíli „dajte mu slobodu, dajte mu slobodu“ A aj rôzne iné heslá. Kdesi v strede námestia dokonca vytiahli narýchlo pripravený transparent. Dav som dostal znova do varu a tak môžem žiadať: “poďte sem a uvolnite mi putá“ a dav mi odpovie zborovým: „uvolnite putá, uvolnite putá“. Takto teda nie. Musím ináč: „brat pod mi uvolniť putá“ skúšam znova. Brat sa na mňa iba pozrie a potom smutne skloní hlavu. Po chvíli zodvihne hlavu a opäť sa skandovaním pripája k davu. Tak už som prehral, pomyslím si a pozriem na kňaza, ktorý neprestáva
v tichej modlidbe. Dášť sa mení na sneženie a vietor fuka o čosy silnejšie. Aby sa zahriali, vzadu si niektorý ľudia otvorili fľaše a priamo z nich popíjajú rum. Potom sa k nim postupne pridávajú ďalší a ďalší a keď dopijú, začne jedna skupinka tancovať fľaškový tanec. Je mi zima, chcem aby to skončilo, chcem aby sa to nikdy nebolo stalo. Vždy som si hovoril že ja sa do takejto situácie nemôžem dostať a teraz tu stojím a jedine čo si želám je rýchli koniec. Môcť to tak zmeniť mat aspoň trochu sily urobiť to. Dav už celkom zmĺkol a tak nastupuje kňaz. Jeho modlitby aj keď im ešte nerozumiem sú o čosi hlasnejšie. Ľudia blízko pri pódiu sa zohrievajú poskakovaním, šúchajú si ruky a dýchajú na ne. „zdravas Mária milosti plná..., Otče náš ktorý si na nebesiach ...“ vyrozumiem kňaza. Rozprava stále hlasnejšie a tak ho ľudia v prvých radoch začínajú počúvať. „pane odpusť tomuto vinníkovy, ktorý zhrešil a vezmi ho k sebe. Buď milostivý...“ Ja som predsa nič zlé neurobil. Čim som zhrešil? Kňaza už počujú aj na konci námestia. Celkom ich dostal. Všetci počúvajú modlitby a niektorý sa modlia spolu s nim. Kňaz sa dostava do akéhosi tranzu a vykrikuje na ľudí
citáty z biblie „Ja som pán, tvoj boh, ktorý ta vyviedol z Egyptskej krajiny..., lebo tak činí pán nad tými ktorý sa postavia jeho vôli., a pán povedal Mojžišovy Vystri ruku nad more, aby vody zaliali Egypťanov, na ich vozy a na ich záprahy“ kňaz už akoby pomätený vykrikuje naučené slová a dav je celkom na jeho strane „Hľa, ja vystriem svoju ruku proti Filištíncom, vyhubím Kréťanov a vyničím zvyšky morského pobrežia, a v hneve si vezmem na nich dôkladnú pomstu“ počas týchto slov mi kat nasadí na hlavu čierne vrecko a odvádza ma pod slučku. Rýchlo a zručne mi ju nasadí na krk a odstúpy. Dav zatiaľ besnie, nebyť kňaza ktorý ich svojimi poslednými slovami upokojí: „i budu vedieť, že ja som pán, keď na nich uvalím svoju pomstu“ Nato kat pohne pákou ktorá spúšťa prepadlisko a dav zaburáca vo svojom vražednom opojení. Kňaz potom chlácholivo potľapká po pleci trochu smutného kata a všetci spoločne kňaz, kat i dav odídu tancovať na môj hrob.

napísanísané:: 2.3.2006

prečítalo:: 858 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk