Múzeum detských očí

autor:: Adri Halas

rubrika:: psycho


Milovala som detské oči.
Hrali toľkými farebnými odtieňmi a žiarili toľkou nevinnosťou.
Dokázala som sa na ne dívať aj niekoľko hodín denne.
Ale osud bol ku mne tvrdý a nespravodlivý – vlastné deti som nikdy mať nemohla.
Vraj pozápalová sterilita vaječníkov v pubertálnom veku.
Istý čas som sa aj snažila prispôsobiť môjmu „defektu“, no moja závislosť ma stále viac a viac ubíjala.
A tak, jedného dňa, som sa definitívne rozhodla.
V pivničných priestoroch domu, v ktorom som bývala, som si otvorila Múzeum detských očí.
Pod blikavým, slabým osvetlením žiarovky sa na mäkkých vankúšikoch z červeného zamatu vynímalo množstvo tých najroztomilejších kukadiel rôznych farieb a veľkostí.
Pýtate sa, odkiaľ som ich mala?
Bude to znieť banálne, no z cintorína...
Bývala som neďaleko detskej JIS-ky, kde vozili tie najťažšie prípady z celého okresu.
Každý deň som pozorne sledovala všetky nové úmrtia a potom, vyzbrojená poriadnou dávkou trpezlivosti, som čakala na ich pohreb na priľahlom cintoríne.
Väčšina detí boli siroty a tak ich pochovávali narýchlo a bez okolkov.
Po dopade poslednej hrudy hliny nastal môj čas.
Počas noci som ich opätovne vykopala, vybrala im očičká a následne nato ich zahrabala späť do zeme.
V mojom múzeu som ich už potom len doupravovala – to znamenalo umyť, očistiť a naložiť do formaldehydu, ktorý ich zakonzervoval a zabránil tak prirodzenému roztečeniu sa.
Nakoniec, po presne určenom čase, som ich vybrala von, zafixovala priesvitným lakom a položiac na vankúšik, za priesvitné sklo, bolo moje dielo zavŕšené.

Takto to už išlo pár rokov a moja zbierka sa stále rozširovala.
Mala som v nej dokonca aj niekoľko vzácnosti - oči malých černoškov a azijatov.
Nikdy nikto by na to nebol prišiel, keby nie tej mojej hlúpej a chválenkárskej povahy.
Otvorila som si na nete vlastnú web stránku aj s fotografiami z interiéru múzea a dokonca som dávala na vstup pre rodinky s deťmi aj 50% zľavy.
To asi neuniesli ostatné múzea v meste – poznáte to, závisť...
Museli ma zahlásiť, pretože v jedno krásne slnečné ráno mi do izby vtrhli policajti a pod dozorom neznámych pánov s bielymi košeľami zo 100% bavlny ma odvliekli ďaleko od môjho ťažkovytvoreného raja.

Zomierala som opustená a slepá.
Po niekoľkých mesiacoch bez detských očí som si totiž vylúpla tie vlastné - najprv jedno a potom aj druhé oko...
Dôvod bol jednoduchý – oni jediné mi ostali ako živá spomienka na moje Múzeum detských očí.

napísanísané:: 2.3.2006

prečítalo:: 899 ludí