Myslí mi to pomalšie.

autor:: Boris Naimed

rubrika:: poviedky

Bol som s ňou von. A teda možno aj dlhšie ako sme plánovali.
A ako to už býva ona je niekoho dcéra. A keď sa dcéra nevráti
večer domov je logické že rodičia majú strach. Pohľad ich dcéry na celú vec bol však iný. Aj keď mala mokro v topánkach tak že jej v nich žblnkalo bola šťastná. Šťastná a šialená. Nieje veľa ľudí ktorí sú ochotný nastúpiť na prvý autobus do neznáma a z toho neznáma sa vybrať do neznámych kopcov. Najme keď snežilo a začínalo mrznúť. Svojim spôsobom je hľadačka rizika zrejme závislá na dopamíne. A ja som pri nej zistil že ani mne netreba nič viacej.
Bohužiaľ len keď som bol s ňou.
Jej mama mi okolo jednej v noci volala aj písala správu. Našťastie môj mobil bol vybitý a ona si ho zabudla doma.
Nič teda nemohlo rušiť prechádzky po neznámych lesoch a neskôr po neznámom meste. Obaja sme boli šťastný, mokrý a trošičku opitý. Vlastne ani neviem či je to normálne že nám ušiel jeden vlak a tri autobusy smerujúce domov.
Asi sme chceli aby ušli.
Samozrejme jej rodičia celú noc nespali a čakali kedy sa vráti ich dcéra domov. Ona nakoniec prišla.
Stačilo len sedemnásť hodín čo bola so mnou a jej mama už rozmýšľala že bude volať na políciu.
Po pár hodinách spánku som šiel za ňou. Zaklopal som na dvere.
Otvorila jej mama. Bol som pripravený na všetko.
„Dobrý je vaša dcéra doma?“
Na jej mame bolo hneď vidieť že nieje z mojej náštevy nadšená. Vykukla na mňa spoza dverí, podobala sa na svoju dcéru.
„Hej je, ale spí“
Asi som si to chcel vyžehliť.
„Dúfam že ste na ňu nečakali celú noc“
Jej mama povedala automaticky.
„Nie okolo jednej sme išli spať“
Jednoducho mi to nedalo a musel som aj keď som vedel že ja to vravieť nemusím,
„Prepáčte ale môj mobil bol vypnutý....“
Nasledovalo moje blábolenie o vypnutom mobile.
„Veď sa nič nestalo, mali ste zavolať prišla by som po vás aj o druhej“
Povedala jej mama a prvý krát sa mi zdalo že úsmev na jej tvári nieje hraný. Škoda len že sa prezradila.
„O koľkej to dnes odchádza?
Spítal som sa na to čo som si mal pamätať keďže ona sama mi to niekoľkokrát vravela.
„Odchádza o dvadsať dva štyricať päť“ „Pôjdeš ju odprevadiť?“
„No samozrejme“
A s pocitom aspoň malej nápravy som sa rozlúčil.
Čas sa neuveriteľne vliekol.
Zazvonil mi mobil. Volala ona. Vraj sa prišla rozlúčiť a je pod mojim panelákom.
Rýchlo som sa začal obliekať a pre istotu som sa spítal.
„A kedy to odchádzaš?“
„Autobus mi ide o trištvrťe na desať“
Pozrel som sa na hodiny visiace na stene. Bolo deväť hodín.
„To je dvadsaťjedna štyridsať päť?“
Spítal som sa hlúpo.
„Hej to je dvadsaťjedna štyridsať päť“
„Takže za trištvrte hodinu ideš preč“
Bola prekvapená že je už toľko hodín.
„Ešte nie som pobalená“
Vyhrklo z nej.
„Tak bež domov a ja prídem na stanicu“
A ešte raz som sa pre istotu spítal.
„Ide ti to o dvadsaťjedna štyridsať päť?“
„Hej z jednotky o dvadsaťjedna štyridsať päť“
„Fajn budem tam“
Až keď som zložil tak som to pochopil.
Jej mame asi nie som veľmi po chuti.



napísanísané:: 27.2.2006

prečítalo:: 832 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk