Královna v teplákoch a teniskách
autor:: Larry Lurex
rubrika:: poviedky
"No fasa!" autobus je preč. Šlapať do kopca peší to nehrozí. Sadám si teda na holú zem a premýšľam prečo som si nebol pozrieť odchody ešte predtým. Bude to asi z toho istého dôvodu, prečo sa teraz nevydám na cestu po vlastných. Jednoducho sa mi nechce. Niesom lenivý, len sa mi nechce. Tak sedím a čakám. Slnko dáva chodníku na ktorom som sa zložil poriadne zabrať. Je asi tisíc stupňov a to už je podľa hodín presne pol siedmej.
No čo už, leto je leto. Ani list sa nepohne. Na noc hlásia prudký dážď a ochladenie. No proste z extrému do extrému.
Z neďalekej hospody počujem nejaké stále dokola opakujúce sa tóny. Tóny?? Samé tuc tuc. Ide mi to na nervy. Slnko a hentoto fakt nemusím. "Aha!" asi meter za mnou je tieň ako od cirkusu a to tu už sedím pár minút. V tom je ticho a moja hladina adrenalínu sa zľahka začína znižovať. Kašlem na autobus a idem sa radšej pozrieť, kde a prečo sa práčka pokazila. Dám si tam aspoň kolu, alebo čo.. ale musím byť v strehu, aby som sa stihol evakuovať v prípade, že sa tá príšera znovu prebudí k životu..
"Čo to vidím??" Na terase stojí, opreté o nízky múr, dievča s gitarou. Vedľa sa ďalšie dievča trápi so synťákom a nie a nie ho dostať na stojan. Na kolu som už zabudol. Sadám si opäť na zem, kde sa cítim najlepšie a sledujem tie "veľké" prípravy.
Keď skončia, obe naraz pozrú na hodinky, potom jedna na druhú a zamračene prehodia niekoľko slov. Nie žeby ma zaujímalo, aký majú problém, ale v tom si všimnem, že mikráky sú tam tri, zatiaľ čo baby len dve. Načo si dvaja ľudia pripravia tri mikrofóny???
Po pár minútach tuhého premýšľania a nekonečne zložitých kombinácii mi všetko došlo.
"Čakajú ďalšieho člena!" (mimochodom, mam veľmi vyvinuté dedukčné schopnosti:) .. ale o tom potom).
S maličkou dušičkou dúfam, že príde nejaký chalan a ešte lepšie, že vezme tomu dievčaťu gitaru.
Moje nádeje sa však o necelú sekundu rozplývajú v dupote dievčenských nôh. Nevadí, aspoň, že to slnko už tak nepeče. (Aby bolo jasné. Dievčatá mi nevadia, ale predsa len najlepší muzikanti sú väčšinou chlapi. Ale tu sa nejakých Rockových orgií najskôr aj tak nedočkám, tak čo už. Ja sám som však úplné hudobné drevo, tak si kritiku nechám radšej nakoniec a najlepšie úplne pre seba, ale mám už aspoň stručnú osnovu.)
V tom dievča s múrikom.. ehm, vlastne s gitarou, pokladá to "sladké drevo" len tak nedbalo na zem a z obyčajného, trochu väčšieho ruksaku vyťahuje "drevo" elektrické . Tu už začína trošku prituhovať, ale aj tak ma to viac-menej stále necháva chladným. A naozaj, ani som si nevšimol, ochladilo sa. Pršať neprší, ale čo nieje, môže byť.
Miestna mládež sa zatiaľ pomaly vytráca so slovami niečo ako: "Tam je didžina" a "Ideme sa baviť". No ja nie a nie pochopiť ako chcú stihnúť dve veci naraz. Ale to nechávam na nich a venujem sa radšej mojim.. vlastne dievčatám.
Teraz už takmer zreteľne počujem o čom sa bavia. Diskutujú o tom, prečo by sa mali vlastne unúvať hrať, keď takmer nieje pre koho a ešte k tomu zadarmo. Tá meškajúca vraví, že aj jeden človek má predsa dve uši a peniaze vraj nie sú všetko.
To je pekné až tak, že si myslím, že je buď to tak blbá, alebo naivná, alebo v najhoršom prípade oboje. Druhé dve očividne už ďalej nič nenamietajú, pretože sa pomaly hrnú k pódiu. Každá si stane na svoj post, prejde prstami po strunách, ohmatá klávesy a vezme do rúk mikrofón. Až teraz si všímam ako vyzerá "Tá čo meškala".
Je krásna!!!!! V preklade... Dlhé čierne vlasy ma všade, takže jej nevidieť poriadne do tváre, ale pozerajú odtiaľ očká, na ktoré by mala mať vystavený minimálne zbrojný pas. A ak to náhodou nevie, rád jej to poviem, len čo zistím jej nick na pokeci.
Je maličká. Odhadujem takých určite nie viac ako stošesťdesiat centy. Oblečená cela v riflovom, drží tu vec vo svojich drobučkých rúčkach ako zmrzlinu. Je strašné malá, hockto by si ju nevšimol. Ale ako tam tak stojí vidím, že jej to miesto patrí a to ešte ani neotvorila ústa.
Prvé slová stačia na to, aby ma dostali zo zeme aj späť na zem. Chcel som rýchlo vstať no padám na zadok pač som sa veľmi nechutne praštil do makovice o roh stola pod ktorým som sedel.
Úplné super rana. Chvíľu nič nevidím. Potom ma napadne, že to asi pôjde lepšie ak otvorím oči.
Dobrý nápad.
Princeznú nevidím. Je preč..
Niekto ma drží za ruku. Je to Ona. Hľadí mi priamo do očí.
"Si v poriadku?" pýta sa.
"Ehmmm..." viac v tej chvíli zo seba nedostanem. Tie oči, tie jej krásne oči! Prisahám, že teraz na chvíľu zasvietili.
"Určite si v poriadku?" skúša to na mňa znovu.
"Áno som."
Zrazu si všimnem, že má ešte stále ruku na tej mojej.
(sakra) Aj ona si to všimla a hneď je preč.
"Ten je dobre ožratý." ruší mi atmosféru jedna jej kolegyňa.
"Videla som ho tam už predtým. Už vtedy vyzeral ako debil." pridá sa druhá.
No ona stále hľadí na mňa, akoby nič nepočula.
Zrazu sa postaví a odchádza. (Nieeee) chce sa mi kričať (ako mi to môžeš spraviť, po tom, čo sme pravé spolu prežili?)
"Biela Královná." vypadne zo mňa.
Vau! Konečné súvislá veta. Síce ešte, alebo už, neviem čo som tým chcel, no nech to bolo čokoľvek pomohlo to, zastavila sa.
"Čo si vravel?" pýta sa.
"Vravím, že keď kráča, noc bledne a vo vlasoch má hviezdy." to ma v rýchlosti napadne pár veršov zo skladby, na začiatku ktorej som ju prerušil.
Hodnú chvíľu sa len uškŕňa a potom povie.
"Počkáš tu na mňa, kým si zbalím veci? Aj tak to dnes už nepôjde dohrať."
Zabralo to, vydýchnem si.
"A načo?" pokúšam osud aj keď viem, že nemám v rukách tie najlepšie karty.
"Len tak, ale ak nechceš nemusíš?" pokúša teraz ona? Alebo jej na tom fakt nezáleží?
"Počkám." rýchlo si zachraňujem sny.
Hodí po mne úsmev, otočí sa a začne baliť.
Keď je skoro hotová povie svojim dvom kolegyniam - ktoré vyzerajú, že by najradšej vypadli - že na ňu nemajú čakať. Ony vypleštia oči, pozrú na mňa, potom na ňu, potom zase na mňa a zagúľajú očami.
Hmm.. Asi im nebudem veľmi sympatický.
No... čo už! V duchu ich titulujem názvom diskáčky a posielam ich tam odkiaľ prišli, pričom ako slušne vychovaný a nevulgárny chlapec, úprimné predpokladám, že z domu.
Keď skončí, pristúpi ku mne.
Bože, tá je fakt maličká. Prisahám, kebyže ju chytím na udicu určíte by som ju pustil.
Chvíľu na mňa pozerá a keď vidí, že z mojej strany sa iniciatívy nedočká, vraví.
"Hotovo."
"Jak hotovo?" nechápem.
"Ideme, nie?"
"A kam?"
"Hocikam."
No super, takže použitiu hlavy sa asi nevyhnem.
"Prejdeme sa niekde?" srším originalitou.
"OK."
Ona vážne čaká, že spravím niečo ako prvý krok. No dievča, úprimné Ťa ľutujem. Dnes Ťa čaká deň plný sklamaní.
"Tak ja idem." a už si to dávam smerom k lesu. Obzriem sa a ona poslušne ako psík dva kroky za mnou.
Hodnú chvíľu je ticho. A potom ako blesk z jasného neba...
"Počúvaš Queen?"
Aha!! Takže predsa Ti ide o toto. V prvej chvíli ma napadne, že poviem proste áno, ale nakoniec to skúšam z druhej strany. No ešte nemám ani tušenie na aký tenký ľad a v horiacich botách sa svojou psychoanalýzou dostanem.
"Buzerantov nepočúvam." (ale som Ti dal čo?) Okamžite sa kroky za mnou zastavia. Otočím sa a zbadám neskutočne nebezpečného tvora.
Pokúsim sa o úsmev a už mám na jazyku, že to bol vtip. No akosi to zo seba nemôžem dostať. Ona len stojí. Stojí a nenávidí.
Zrazu sa zvrtne a mastí preč.
(nieeee) už zase?
"Kam ideš?" kričím za ňou.
"Do piče." znie stručná odpoveď.
"A prečo?"
"Lebo si kokot." stručne objasnené.
Nie, nemôžem si dovoliť nechať ju odísť! Už sa chcem za ňou rozbehnúť, no v tom sa ona rozbehne späť ku mne. Prisahám, keby že mi dá viac času, utečiem, taký strach z nej ide.
Zastaví tesne pri mne, až cítim na tvarí jej dych. A sype na mňa ďalšiu záplavu stručností. Niektoré dokonca počujem po prvý raz.
A zrazu ani neviem presne ako sa to stalo, pritisol som svoje pery na jej. Okamžite vedela čo treba robiť.
(trésk) Predošlá rana o stôl je proti tomu "maminčino pohlazení", no teraz sa už asi nebude trápiť či som v poriadku. Ale prečo stále cítim jej pery na svojich?
Úžasne šikovné dievča, jednu mi uvalí a ani sa neodtiahne. A ešte si aj zavrie oči, to asi aby sa mňa nemusela pozerať. Zrazu mi na líci pristane ďaľšia facka, ktorú našťastie takmer necítim, ponevač sa mi cit na tej strane tváre ešte nevrátil a pery sú preč.
"Prečo si to spravil?"
"Páčiš sa mi a pekne spievaš. A ozaj, to s tým buzerantom bol vtip. Chcel som len vedieť ako zareaguješ." vysypem rýchlo zo seba kým sa to dá.
"Ak to spravíš ešte raz, prisahám, že Ti niečo zlomím."
“Mám rád Anglickú Královnú.”
Chvíľu je ticho.
“Naozaj?”
“Naozaj.”
“Tak prečo si to spravil?”
“Páčiš sa mi a pekne spievaš.” mám pocit, že sa opakujem.
“Nie, myslím, prečo si klamal?”
Už ani sám neviem.Pomyslím si a poviem..
“Už ani sám neviem.”
“Aj Ty sa mi páčiš, ale to čo si povedal pred chvíľou sa mi vôbec nepáčilo.”
“Neboj, cítil som ako veľmi.”
“Prepáč, ale bol si hnusný.” to už nieje také lichotivé.
“Bol?” snažím sa zachrániť svoje, aj tak dosť chabé sebavedomie.
“Hej. Bol.”
Chvíľu len tak stojíme, ona nič nevraví, ja nič nehovorím. No aspoň sa už nemračí, takže už nemám pocit bezprostredného ohrozenia života.
Zrazu sa začne vyzliekať..
Teda vlastne len bundu.. teda zatiaľ. Keď je hotová (s bundou:), šmarí ju na zem a sadne si vedľa nej na trávu.
“Sadaj!” zavelí.
Šťastie, že tá tráva nieje príliš vysoká, lebo ináč by sa mi tam stratila.
Sadám.. a rozmýšľam čo povedať aby reč nestála.
“Šťastie, že tá tráva nieje príliš vysoká, lebo ináč by si sa mi tu stratila.”
Na chvíľu sa zamračí a potom s výrazom tváre akoby práve niečo našla povie.
“Viem, že som malá, ale aspoň nemusím kľačať a ničiť si kolená.”
Detský úsmev kontrastuje s tým čo som práve počul.
Hodnú chvíľu mi z toho zostáva stáť
rozum a neviem čo na to povedať. Mám byť zvedavý ako to myslela? Nezdá sa taká hlúpa aby naletela, že som až taký debil.
“Ako si to myslela?” sakra, to som nechcel povedať. No ona sa už červená, takže aspoň niečo.
“Nechaj to tak.”
“Veď Ty si s tým začala. Ja som slušný chlapec zo slušnej rodiny.” neskutočne klamem.
“A ja som neslušné dievča z neslušnej rodiny.” smeje sa mi.
No to vidím.
“Ja si poviem čo chcem. Ale nech Ťa to nemýli” vraví.
Neviem, či sa mám tešiť, alebo plakať.
“Niesom ako tie naše dedinské kravy, čo “nikomu nedajú” a za chvíľu tu budú musieť kvôli kočíkom rozširovať cesty.” ona je aj vtipná. Ja sa z nej zbláznim. Alebo bez nej?
“Máte tu vysokú pôrodnosť?” zaujímam sa s vážnou tvárou.
“To vieš” začne “stačí jedna diskotéka a už to ide. Každý s každým, doma vonku. Pária sa ako králiky. Ale hlavne, že sú moderný.” Snažím sa zareagovať a dať jej za pravdu, no ona mi nedá šancu.
“Samé techno, samý rap a čo potom čakať? Sú to najväčší distribútori pohlavných chorôb. A potom si jeden, inak veľmi zdržanlivý človek vrzne v New Yorku a fasuje nejaký posratý vírus a je to celé v paži.”
“Asi myslíš Mercuryho, však?”
“No, že Ti to došlo!” odsekne.
“Čo si taká, ja som ho nenakazil.”
“Len aby.” smeje sa. “Som asi moc ukecaná, viem, ale tu nieje moc ľudí komu to povedať.”
“A čo tie Tvoje dve veľké rockerky?”
“Tie sa ponáhľali na disko, veď aby to nezmeškali. Čo keď začnú bez nich?” Zatvári sa kyslo. “Nástroje majú len preto, že ich rodičia v nich chceli pestovať zmysel pre HUDBU, ale niekde sa stala chyba.”
“A čo Ty, prečo nie si taká?”
“Niekde sa chyba nestala.” zatvári sa víťazne.
Úžasné dievča. Zvyčajne ja som ten kto sa oddáva podobným filozofickým úvahám a nakoniec vždy narazí kosa na kameň. Až do teraz. Povedala všetko čo som chcel počuť.
“Už Ti niekto povedal, že si neskutočne pekná?”
Nevraví nič, iba sa červená. Potom pokrúti hlavou.
“Tak.. Si neskutočne pekná.” úsmieva sa cez celú hlavu a červená ako rak odvracia pohľad na nejaký imaginárny bod v diaľke.
“Čo teraz?” pýtam sa, lebo stále pozerá inam.
“Asi by som už mala ísť domov. Je mi trochu zima a o chvíľu bude tma.”
Už som jej chcel povedať, nech si oblečie bundu, no v tom sa rozpršalo.
Aj počasie je proti mne.
Chcem sa k nej nahnúť a pobozkať ju, no ona sa ako naschvál práve venuje obliekaniu bundy.
Potom ma napadne zúfalý pokus, že veď kúsok sú stromy, čo keby sme sa pod ne schovali, no v tom okamžiku elektrický výboj na moment spojil nebo so zemou.
Niekto tam hore ma nenávidí.
“Hmmmmm..” pozrie na mňa čo za zvuk to vydávam. “dáš mi aspoň číslo Tvojho mobilu?” uf! A je to vonku.
Pokrúti hlavou a ja mám sto chutí schovať sa pod tie stromy sám. No pri mojom šťastí by hneď bolo po búrke.
“To nieje dobrý nápad.” dvakrát otočí nožom v mojom srdci.
Sakra!!
“Prečo nie? Čo keď sa už neuvidíme?” možno práve o to jej ide. Som úplne zúfalý.
“Daj radšej číslo Ty mne a ja sa Ti niekedy ozvem.” povie.
Čo už.. Vytiahnem svoj mobil i keď číslo poznám naspamäť. Asi podvedome dúfam, že si to rozmyslí a číslo dostanem aj ja.
Medzitým prestalo pršať, no mám pocit, že je zbytočné prosiť ju aby zostala.
Kľakne si na zem a z ruksaku vytiahne Notebook. Teda čumím.
Pozrie na mňa pohľadom, že: (Diktuj, nech môžem vypadnúť.)
Keď dostala to, čo podľa môjho názoru určite potrebovať nebude, znovu sa pobalí, podá mi ruku, usmeje sa a odchádza. Ani na slovo sa nezmôžem. S pootvorenými ústami sledujem ako mizne za kopcom. Spoza oblakov vykukne slnko a ja viem, že je to preto, aby ešte kým zapadne, urobilo mi z cesty k chate peklo.
Zmoknutý už suchý, suchý už spotený prichádzam k svojej posteli. Pozriem na hodiny. 20:53 Ľahnem si a rozmýšľam ako to tu tie dva týždne vydržím. Predtým som sa tešil, že sme vypadli z Bratislavy a budem sa môcť kochať prírodou a zvieratkami a všelijakými kravinkami, ktoré mi ale teraz prídu ako úplne zbytočné. Predtým mi takmer nič nechýbalo, zato teraz mi chýba všetko. Už-už sa v mysli dostávam na zábradlie mosta a teším sa, že rieka vyschla, keď ma z myšlienok vyruší moja maminka.
“Čo budeš jesť?” starostlivo sa opýta.
“Hmmm mhhmmm..” znie moja odpoveď a na moju veľkú radosť to pochopila a ďalej sa ma už na nič nepýta. Inokedy by ešte nasledovalo pár otázok, či som si skutočne, ale skutočne istý, že nemám hlad.
Ani neviem ako som zaspal, no určite to nebolo ľahké, takže v prvom okamihu ma ohlásenie správy prijatej dosť rozladilo. Hodiny ukazujú 22:38. Keď zbadám neznáme číslo, zmocní sa ma nádej, že možno..
Je to ona! Píše, že jej je ľúto ako sa správala a že ona v skutočnosti taká nieje a že sa mi ospravedlňuje a bla bla bla. A dúfa, že ma nezobudila atď.
Pomaly sa dostávam k tomu hlavnému: (že asi nebol dobrý nápad, že som chcela, aby si na mňa počkal, tak prepáč.) To je celé.
Tak... Kvôli takejto realite ma vytrhne zo sna?
Keby že nemám telo predávkované adrenalínom, asi sa rozplačem. Je mi viac ako jasné, že túto noc už nezažmúrim oko.. ani jedno. Obujem si tenisky na bosé nohy a idem sa prejsť po terase. Obrovský mesiac nádherne svieti. Úmyselne ho ignorujem a napadne ma, že keď už som tu, skočím si na záchod a na všetko sa poriadne.. alebo čo. Zavriem za sebou dvere a v tom začujem síce slabé, ale zreteľné zapípanie.
V tom momente som skoro vyvalil dvere od hajzlu. V poslednej chvíli som sa rozhodol, že predsa len bude lepšie použiť kľučku. Bežím do izby a tam.. správa prijatá, čas 22:46. Super!
Okamžite som optimisticky naladený a keď sa dozvedám, aké výhodné je prejsť na mesačný paušál a teraz je to skoro zadarmo, od smútku sa mi až zahmlieva pred očami. Musím hneď odtiaľto vypadnúť, takže sa rýchlo začnem obliekať. Letím von a bežím k ohnisku, ale keďže sú tam všetci z našej chaty, prechádzam sa tmou. Spoločnosť mi robí len neďaleká tmavá chata, jediná v okolí.
Čo môžem robiť? Skúsim jej napísať.
Ale čo? (Chýbaš mi. Vráť sa.) ??
No keď písala, že dúfa, že ma nezobudila, to je vlastne ako otázka na ktorú by som mal, prinajmenšom mohol, zareagovať.
O malú chvíľu už svieti na displeji správa sa posiela, v znení: (Nič sa nestalo a nehnevám sa.) Čo viac môžem robiť? Ako by povedal Freddie: “What more can I do?”
Ale pochybujem, že nechať to v božích rukách by k niečomu viedlo.
Správa poslaná a ja čakám kedy budem môcť vymazať výpis. Mobil zapípa, výpis sa maže a mobil zapípa znovu.
Čo je to za bordel?
To druhé nebolo moje, ale určite to bolo niekde blízko. Obzerám sa a stále nechápem.
V tom šuchot v kríku, potom vzdych, buchnutie ako keď školská taška spadne prváčikovi na zem, zvuk niekoľkých rýchlych krokov a dvere od tmavej chaty sa s buchotom zavrú. A to všetko dva tri metre odo mňa. Chvíľu len stojím a čumím do tmy a vôbec netuším čo sa vlastne stalo. Žeby príjemca správy? Ale to je hlúposť, veď nevie kde som. A vôbec na čo by sem chodila. V okne, na poschodí tej chaty sa rozsvieti a hneď zhasne. Najskôr to bude nejaký špión “profesionál”.
Nech je ako chce, v každom prípade mi to nešťastné dievča neschádza z mysle, čo robí nešťastným mňa. Kašlem na všetko a idem si sadnúť na lúku za našu chatu. Keď sa tam dostanem, nesadnem si, ale natiahnem sa na zem celý ako som. Hnusné hviezdy svietia jak uderené. Vidím ich všetky, na oblohe ani obláčik. Tak takto vyzerajú prehánky podľa predpovede.
“Prečo som sa musel trepať do tej hnusnej krčmy?” lebo som lenivý šlapať peši.
“Ale veď tam bol taký obrovský kopec!!” obhajujem sa pred svojím druhým ja.
“Aj tak som hlupák, že som tam šiel.” nadávam si nahlas, je mi to jedno.
Zase zapípa mobil.. zas správa prijatá.. Zas, alebo konečne Ona: (Hneváš sa?)
Opakovanie síce zabíja kreativitu, ale budiš.
(Nie.) odpisujem stručne.
Mobil zvoní. “Ona chce, rozprávať?” vravím si pre seba. (Na to nie som psychicky pripravený)
Mobil zvoní.
Stále zvoní.
Už nezvoní.
Zdvihol som to. “Hmmm..?” ozývam sa tipicky pre mňa.
“Si sám?” znie hlas ako z veľkej diaľky.
“Hej.”
“Môžem prísť na chvíľu za Tebou?” hlas je už trochu bližšie.
“Môžeš, poviem Ti kde som....”
“Nie nemusíš, mám ďalekohľad.” v tom sa zarazí, akoby si uvedomila, že všetko asi vedieť nemusím. Chvíľu je ticho a potom položí.
“Ďalekohľad?” spýtam sa opäť sám seba. (Veď to by musel byť aj s nočným videním). Ale potom ako vytiahla z ruksaku notebook ma už len tak niečo neprekvapí. Pozerám priamo na chatu v ktorej predtým zmizla a až teraz si uvedomím, že to predsa len bola ona. Opäť tresknú dvere a ja čakám, že každú chvíľu ju uvidím prichádzať.
Stále čakám..
Čakám stále.
Furt nič.
Už keď sa mi to zdá príliš dlho, pozriem na hodinky. 22:54.
Zase šuchot, tentoraz v kríku za mojím chrbtom. Otočím sa a nič.
Zase šuchot a nakoniec vylezie.
No konečne!! Takže preto jej to tak dlho trvalo, keď to obchádzala lesom a trochu ma zamrazí pri predstave, že by som mal absolvovať takú cestu sám.
“Hneváš sa?” jej prvý dotaz.
“Nie.” a aby som to trochu spestril, pýtam sa. “prečo by som sa mal?”
Zastane si hodný kus odo mňa a povie, že nevie.
Ono.. moderné umenie je ako žena.. nebude sa Ti páčiť, ak sa ho budeš snažiť pochopiť.
No jo.. až tak.
Je oblečená celá v čiernom. Čierne tenisky, čierne tepláky a čierna mikina s kapucou. Z úvah o tom, čo všetko má ešte na sebe čierne z toho, čo nieje vidieť a mohlo by byť, ma vytrhne otázkou.
“Môžem si sadnúť k Tebe?”
“Sadaj!” odpovedám v jej štýle.
Sadla si. Pokrčila nohy v kolenách, ruky si strčila do rukávov a hlavu si položila na kolená. Menšia už ani nemôže byť.
“Prečo si prišla?”
Neodpovedá. Líham si preto rezignovane do trávy a čumím na tie hnusné hviezdy.
“Chýbal si mi.” vraví skoro nečujne.
Vau, aké sú tie hviezdy krásne..
Hlavu má otočenú nabok, aby som jej nevidel do očí.
“Aj Ty mne.” vravím, lebo nieje môj štýl robiť fóry.
Otočí hlavu.
Pomaly sa pohne ku mne, akoby niečo chcela ale na polceste sa zastaví.
Nič nevravím, iba nadvihnem hlavu a pohnem sa k nej.
Naposledy som mal jej tvár tak blízko, keď mi nadávala. Neusmieva sa. Jej tvár je bezvýrazne krásna. Spolu skvelo kontrastujeme.
Pozerá mi priamo do očí.
Asi čaká čo spravím.
Tak čakáme obidvaja.
Predpokladám, že ju už bolela ruka ktorou sa opierala o zem aby na mňa nespadla, lebo sa to stalo. Pobozkala ma. Okamžite som zavrel oči a zvalil sa aj s ňou späť na zem. Asi ju naozaj bolela tá ruka, lebo sa vôbec nebránila. Ako by povedal asi každý kto také niečo prežil: Trvalo to skoro ako večnosť, ale keď to skončilo nebola to ani sekunda. Chvíľu na mňa pozerala a potom si položila hlavičku na moje rameno a objala ma. Dlho sme len tak ležali a boli potichu.
“Mám Ťa rád.” prerušil som to ticho.
Na to mi dala pusu na bradu a keď sa znovu uložila na moje rameno, povedala, že aj ona mňa.
Takto sa mi páčiš holka..
Jo presne takto..
Keď existuješ.
Už len prísť na to, ako Ťa vytiahnuť z môjho sna..
Ráno sa ďaľší deň nekonal a už nikdy sa čas na hodinkách nepohol.
Nekonečná tma nekonečnou chvíľou.
Áno!!
"Navždy je naše dnes.."
No čo už, leto je leto. Ani list sa nepohne. Na noc hlásia prudký dážď a ochladenie. No proste z extrému do extrému.
Z neďalekej hospody počujem nejaké stále dokola opakujúce sa tóny. Tóny?? Samé tuc tuc. Ide mi to na nervy. Slnko a hentoto fakt nemusím. "Aha!" asi meter za mnou je tieň ako od cirkusu a to tu už sedím pár minút. V tom je ticho a moja hladina adrenalínu sa zľahka začína znižovať. Kašlem na autobus a idem sa radšej pozrieť, kde a prečo sa práčka pokazila. Dám si tam aspoň kolu, alebo čo.. ale musím byť v strehu, aby som sa stihol evakuovať v prípade, že sa tá príšera znovu prebudí k životu..
"Čo to vidím??" Na terase stojí, opreté o nízky múr, dievča s gitarou. Vedľa sa ďalšie dievča trápi so synťákom a nie a nie ho dostať na stojan. Na kolu som už zabudol. Sadám si opäť na zem, kde sa cítim najlepšie a sledujem tie "veľké" prípravy.
Keď skončia, obe naraz pozrú na hodinky, potom jedna na druhú a zamračene prehodia niekoľko slov. Nie žeby ma zaujímalo, aký majú problém, ale v tom si všimnem, že mikráky sú tam tri, zatiaľ čo baby len dve. Načo si dvaja ľudia pripravia tri mikrofóny???
Po pár minútach tuhého premýšľania a nekonečne zložitých kombinácii mi všetko došlo.
"Čakajú ďalšieho člena!" (mimochodom, mam veľmi vyvinuté dedukčné schopnosti:) .. ale o tom potom).
S maličkou dušičkou dúfam, že príde nejaký chalan a ešte lepšie, že vezme tomu dievčaťu gitaru.
Moje nádeje sa však o necelú sekundu rozplývajú v dupote dievčenských nôh. Nevadí, aspoň, že to slnko už tak nepeče. (Aby bolo jasné. Dievčatá mi nevadia, ale predsa len najlepší muzikanti sú väčšinou chlapi. Ale tu sa nejakých Rockových orgií najskôr aj tak nedočkám, tak čo už. Ja sám som však úplné hudobné drevo, tak si kritiku nechám radšej nakoniec a najlepšie úplne pre seba, ale mám už aspoň stručnú osnovu.)
V tom dievča s múrikom.. ehm, vlastne s gitarou, pokladá to "sladké drevo" len tak nedbalo na zem a z obyčajného, trochu väčšieho ruksaku vyťahuje "drevo" elektrické . Tu už začína trošku prituhovať, ale aj tak ma to viac-menej stále necháva chladným. A naozaj, ani som si nevšimol, ochladilo sa. Pršať neprší, ale čo nieje, môže byť.
Miestna mládež sa zatiaľ pomaly vytráca so slovami niečo ako: "Tam je didžina" a "Ideme sa baviť". No ja nie a nie pochopiť ako chcú stihnúť dve veci naraz. Ale to nechávam na nich a venujem sa radšej mojim.. vlastne dievčatám.
Teraz už takmer zreteľne počujem o čom sa bavia. Diskutujú o tom, prečo by sa mali vlastne unúvať hrať, keď takmer nieje pre koho a ešte k tomu zadarmo. Tá meškajúca vraví, že aj jeden človek má predsa dve uši a peniaze vraj nie sú všetko.
To je pekné až tak, že si myslím, že je buď to tak blbá, alebo naivná, alebo v najhoršom prípade oboje. Druhé dve očividne už ďalej nič nenamietajú, pretože sa pomaly hrnú k pódiu. Každá si stane na svoj post, prejde prstami po strunách, ohmatá klávesy a vezme do rúk mikrofón. Až teraz si všímam ako vyzerá "Tá čo meškala".
Je krásna!!!!! V preklade... Dlhé čierne vlasy ma všade, takže jej nevidieť poriadne do tváre, ale pozerajú odtiaľ očká, na ktoré by mala mať vystavený minimálne zbrojný pas. A ak to náhodou nevie, rád jej to poviem, len čo zistím jej nick na pokeci.
Je maličká. Odhadujem takých určite nie viac ako stošesťdesiat centy. Oblečená cela v riflovom, drží tu vec vo svojich drobučkých rúčkach ako zmrzlinu. Je strašné malá, hockto by si ju nevšimol. Ale ako tam tak stojí vidím, že jej to miesto patrí a to ešte ani neotvorila ústa.
Prvé slová stačia na to, aby ma dostali zo zeme aj späť na zem. Chcel som rýchlo vstať no padám na zadok pač som sa veľmi nechutne praštil do makovice o roh stola pod ktorým som sedel.
Úplné super rana. Chvíľu nič nevidím. Potom ma napadne, že to asi pôjde lepšie ak otvorím oči.
Dobrý nápad.
Princeznú nevidím. Je preč..
Niekto ma drží za ruku. Je to Ona. Hľadí mi priamo do očí.
"Si v poriadku?" pýta sa.
"Ehmmm..." viac v tej chvíli zo seba nedostanem. Tie oči, tie jej krásne oči! Prisahám, že teraz na chvíľu zasvietili.
"Určite si v poriadku?" skúša to na mňa znovu.
"Áno som."
Zrazu si všimnem, že má ešte stále ruku na tej mojej.
(sakra) Aj ona si to všimla a hneď je preč.
"Ten je dobre ožratý." ruší mi atmosféru jedna jej kolegyňa.
"Videla som ho tam už predtým. Už vtedy vyzeral ako debil." pridá sa druhá.
No ona stále hľadí na mňa, akoby nič nepočula.
Zrazu sa postaví a odchádza. (Nieeee) chce sa mi kričať (ako mi to môžeš spraviť, po tom, čo sme pravé spolu prežili?)
"Biela Královná." vypadne zo mňa.
Vau! Konečné súvislá veta. Síce ešte, alebo už, neviem čo som tým chcel, no nech to bolo čokoľvek pomohlo to, zastavila sa.
"Čo si vravel?" pýta sa.
"Vravím, že keď kráča, noc bledne a vo vlasoch má hviezdy." to ma v rýchlosti napadne pár veršov zo skladby, na začiatku ktorej som ju prerušil.
Hodnú chvíľu sa len uškŕňa a potom povie.
"Počkáš tu na mňa, kým si zbalím veci? Aj tak to dnes už nepôjde dohrať."
Zabralo to, vydýchnem si.
"A načo?" pokúšam osud aj keď viem, že nemám v rukách tie najlepšie karty.
"Len tak, ale ak nechceš nemusíš?" pokúša teraz ona? Alebo jej na tom fakt nezáleží?
"Počkám." rýchlo si zachraňujem sny.
Hodí po mne úsmev, otočí sa a začne baliť.
Keď je skoro hotová povie svojim dvom kolegyniam - ktoré vyzerajú, že by najradšej vypadli - že na ňu nemajú čakať. Ony vypleštia oči, pozrú na mňa, potom na ňu, potom zase na mňa a zagúľajú očami.
Hmm.. Asi im nebudem veľmi sympatický.
No... čo už! V duchu ich titulujem názvom diskáčky a posielam ich tam odkiaľ prišli, pričom ako slušne vychovaný a nevulgárny chlapec, úprimné predpokladám, že z domu.
Keď skončí, pristúpi ku mne.
Bože, tá je fakt maličká. Prisahám, kebyže ju chytím na udicu určíte by som ju pustil.
Chvíľu na mňa pozerá a keď vidí, že z mojej strany sa iniciatívy nedočká, vraví.
"Hotovo."
"Jak hotovo?" nechápem.
"Ideme, nie?"
"A kam?"
"Hocikam."
No super, takže použitiu hlavy sa asi nevyhnem.
"Prejdeme sa niekde?" srším originalitou.
"OK."
Ona vážne čaká, že spravím niečo ako prvý krok. No dievča, úprimné Ťa ľutujem. Dnes Ťa čaká deň plný sklamaní.
"Tak ja idem." a už si to dávam smerom k lesu. Obzriem sa a ona poslušne ako psík dva kroky za mnou.
Hodnú chvíľu je ticho. A potom ako blesk z jasného neba...
"Počúvaš Queen?"
Aha!! Takže predsa Ti ide o toto. V prvej chvíli ma napadne, že poviem proste áno, ale nakoniec to skúšam z druhej strany. No ešte nemám ani tušenie na aký tenký ľad a v horiacich botách sa svojou psychoanalýzou dostanem.
"Buzerantov nepočúvam." (ale som Ti dal čo?) Okamžite sa kroky za mnou zastavia. Otočím sa a zbadám neskutočne nebezpečného tvora.
Pokúsim sa o úsmev a už mám na jazyku, že to bol vtip. No akosi to zo seba nemôžem dostať. Ona len stojí. Stojí a nenávidí.
Zrazu sa zvrtne a mastí preč.
(nieeee) už zase?
"Kam ideš?" kričím za ňou.
"Do piče." znie stručná odpoveď.
"A prečo?"
"Lebo si kokot." stručne objasnené.
Nie, nemôžem si dovoliť nechať ju odísť! Už sa chcem za ňou rozbehnúť, no v tom sa ona rozbehne späť ku mne. Prisahám, keby že mi dá viac času, utečiem, taký strach z nej ide.
Zastaví tesne pri mne, až cítim na tvarí jej dych. A sype na mňa ďalšiu záplavu stručností. Niektoré dokonca počujem po prvý raz.
A zrazu ani neviem presne ako sa to stalo, pritisol som svoje pery na jej. Okamžite vedela čo treba robiť.
(trésk) Predošlá rana o stôl je proti tomu "maminčino pohlazení", no teraz sa už asi nebude trápiť či som v poriadku. Ale prečo stále cítim jej pery na svojich?
Úžasne šikovné dievča, jednu mi uvalí a ani sa neodtiahne. A ešte si aj zavrie oči, to asi aby sa mňa nemusela pozerať. Zrazu mi na líci pristane ďaľšia facka, ktorú našťastie takmer necítim, ponevač sa mi cit na tej strane tváre ešte nevrátil a pery sú preč.
"Prečo si to spravil?"
"Páčiš sa mi a pekne spievaš. A ozaj, to s tým buzerantom bol vtip. Chcel som len vedieť ako zareaguješ." vysypem rýchlo zo seba kým sa to dá.
"Ak to spravíš ešte raz, prisahám, že Ti niečo zlomím."
“Mám rád Anglickú Královnú.”
Chvíľu je ticho.
“Naozaj?”
“Naozaj.”
“Tak prečo si to spravil?”
“Páčiš sa mi a pekne spievaš.” mám pocit, že sa opakujem.
“Nie, myslím, prečo si klamal?”
Už ani sám neviem.Pomyslím si a poviem..
“Už ani sám neviem.”
“Aj Ty sa mi páčiš, ale to čo si povedal pred chvíľou sa mi vôbec nepáčilo.”
“Neboj, cítil som ako veľmi.”
“Prepáč, ale bol si hnusný.” to už nieje také lichotivé.
“Bol?” snažím sa zachrániť svoje, aj tak dosť chabé sebavedomie.
“Hej. Bol.”
Chvíľu len tak stojíme, ona nič nevraví, ja nič nehovorím. No aspoň sa už nemračí, takže už nemám pocit bezprostredného ohrozenia života.
Zrazu sa začne vyzliekať..
Teda vlastne len bundu.. teda zatiaľ. Keď je hotová (s bundou:), šmarí ju na zem a sadne si vedľa nej na trávu.
“Sadaj!” zavelí.
Šťastie, že tá tráva nieje príliš vysoká, lebo ináč by sa mi tam stratila.
Sadám.. a rozmýšľam čo povedať aby reč nestála.
“Šťastie, že tá tráva nieje príliš vysoká, lebo ináč by si sa mi tu stratila.”
Na chvíľu sa zamračí a potom s výrazom tváre akoby práve niečo našla povie.
“Viem, že som malá, ale aspoň nemusím kľačať a ničiť si kolená.”
Detský úsmev kontrastuje s tým čo som práve počul.
Hodnú chvíľu mi z toho zostáva stáť
rozum a neviem čo na to povedať. Mám byť zvedavý ako to myslela? Nezdá sa taká hlúpa aby naletela, že som až taký debil.
“Ako si to myslela?” sakra, to som nechcel povedať. No ona sa už červená, takže aspoň niečo.
“Nechaj to tak.”
“Veď Ty si s tým začala. Ja som slušný chlapec zo slušnej rodiny.” neskutočne klamem.
“A ja som neslušné dievča z neslušnej rodiny.” smeje sa mi.
No to vidím.
“Ja si poviem čo chcem. Ale nech Ťa to nemýli” vraví.
Neviem, či sa mám tešiť, alebo plakať.
“Niesom ako tie naše dedinské kravy, čo “nikomu nedajú” a za chvíľu tu budú musieť kvôli kočíkom rozširovať cesty.” ona je aj vtipná. Ja sa z nej zbláznim. Alebo bez nej?
“Máte tu vysokú pôrodnosť?” zaujímam sa s vážnou tvárou.
“To vieš” začne “stačí jedna diskotéka a už to ide. Každý s každým, doma vonku. Pária sa ako králiky. Ale hlavne, že sú moderný.” Snažím sa zareagovať a dať jej za pravdu, no ona mi nedá šancu.
“Samé techno, samý rap a čo potom čakať? Sú to najväčší distribútori pohlavných chorôb. A potom si jeden, inak veľmi zdržanlivý človek vrzne v New Yorku a fasuje nejaký posratý vírus a je to celé v paži.”
“Asi myslíš Mercuryho, však?”
“No, že Ti to došlo!” odsekne.
“Čo si taká, ja som ho nenakazil.”
“Len aby.” smeje sa. “Som asi moc ukecaná, viem, ale tu nieje moc ľudí komu to povedať.”
“A čo tie Tvoje dve veľké rockerky?”
“Tie sa ponáhľali na disko, veď aby to nezmeškali. Čo keď začnú bez nich?” Zatvári sa kyslo. “Nástroje majú len preto, že ich rodičia v nich chceli pestovať zmysel pre HUDBU, ale niekde sa stala chyba.”
“A čo Ty, prečo nie si taká?”
“Niekde sa chyba nestala.” zatvári sa víťazne.
Úžasné dievča. Zvyčajne ja som ten kto sa oddáva podobným filozofickým úvahám a nakoniec vždy narazí kosa na kameň. Až do teraz. Povedala všetko čo som chcel počuť.
“Už Ti niekto povedal, že si neskutočne pekná?”
Nevraví nič, iba sa červená. Potom pokrúti hlavou.
“Tak.. Si neskutočne pekná.” úsmieva sa cez celú hlavu a červená ako rak odvracia pohľad na nejaký imaginárny bod v diaľke.
“Čo teraz?” pýtam sa, lebo stále pozerá inam.
“Asi by som už mala ísť domov. Je mi trochu zima a o chvíľu bude tma.”
Už som jej chcel povedať, nech si oblečie bundu, no v tom sa rozpršalo.
Aj počasie je proti mne.
Chcem sa k nej nahnúť a pobozkať ju, no ona sa ako naschvál práve venuje obliekaniu bundy.
Potom ma napadne zúfalý pokus, že veď kúsok sú stromy, čo keby sme sa pod ne schovali, no v tom okamžiku elektrický výboj na moment spojil nebo so zemou.
Niekto tam hore ma nenávidí.
“Hmmmmm..” pozrie na mňa čo za zvuk to vydávam. “dáš mi aspoň číslo Tvojho mobilu?” uf! A je to vonku.
Pokrúti hlavou a ja mám sto chutí schovať sa pod tie stromy sám. No pri mojom šťastí by hneď bolo po búrke.
“To nieje dobrý nápad.” dvakrát otočí nožom v mojom srdci.
Sakra!!
“Prečo nie? Čo keď sa už neuvidíme?” možno práve o to jej ide. Som úplne zúfalý.
“Daj radšej číslo Ty mne a ja sa Ti niekedy ozvem.” povie.
Čo už.. Vytiahnem svoj mobil i keď číslo poznám naspamäť. Asi podvedome dúfam, že si to rozmyslí a číslo dostanem aj ja.
Medzitým prestalo pršať, no mám pocit, že je zbytočné prosiť ju aby zostala.
Kľakne si na zem a z ruksaku vytiahne Notebook. Teda čumím.
Pozrie na mňa pohľadom, že: (Diktuj, nech môžem vypadnúť.)
Keď dostala to, čo podľa môjho názoru určite potrebovať nebude, znovu sa pobalí, podá mi ruku, usmeje sa a odchádza. Ani na slovo sa nezmôžem. S pootvorenými ústami sledujem ako mizne za kopcom. Spoza oblakov vykukne slnko a ja viem, že je to preto, aby ešte kým zapadne, urobilo mi z cesty k chate peklo.
Zmoknutý už suchý, suchý už spotený prichádzam k svojej posteli. Pozriem na hodiny. 20:53 Ľahnem si a rozmýšľam ako to tu tie dva týždne vydržím. Predtým som sa tešil, že sme vypadli z Bratislavy a budem sa môcť kochať prírodou a zvieratkami a všelijakými kravinkami, ktoré mi ale teraz prídu ako úplne zbytočné. Predtým mi takmer nič nechýbalo, zato teraz mi chýba všetko. Už-už sa v mysli dostávam na zábradlie mosta a teším sa, že rieka vyschla, keď ma z myšlienok vyruší moja maminka.
“Čo budeš jesť?” starostlivo sa opýta.
“Hmmm mhhmmm..” znie moja odpoveď a na moju veľkú radosť to pochopila a ďalej sa ma už na nič nepýta. Inokedy by ešte nasledovalo pár otázok, či som si skutočne, ale skutočne istý, že nemám hlad.
Ani neviem ako som zaspal, no určite to nebolo ľahké, takže v prvom okamihu ma ohlásenie správy prijatej dosť rozladilo. Hodiny ukazujú 22:38. Keď zbadám neznáme číslo, zmocní sa ma nádej, že možno..
Je to ona! Píše, že jej je ľúto ako sa správala a že ona v skutočnosti taká nieje a že sa mi ospravedlňuje a bla bla bla. A dúfa, že ma nezobudila atď.
Pomaly sa dostávam k tomu hlavnému: (že asi nebol dobrý nápad, že som chcela, aby si na mňa počkal, tak prepáč.) To je celé.
Tak... Kvôli takejto realite ma vytrhne zo sna?
Keby že nemám telo predávkované adrenalínom, asi sa rozplačem. Je mi viac ako jasné, že túto noc už nezažmúrim oko.. ani jedno. Obujem si tenisky na bosé nohy a idem sa prejsť po terase. Obrovský mesiac nádherne svieti. Úmyselne ho ignorujem a napadne ma, že keď už som tu, skočím si na záchod a na všetko sa poriadne.. alebo čo. Zavriem za sebou dvere a v tom začujem síce slabé, ale zreteľné zapípanie.
V tom momente som skoro vyvalil dvere od hajzlu. V poslednej chvíli som sa rozhodol, že predsa len bude lepšie použiť kľučku. Bežím do izby a tam.. správa prijatá, čas 22:46. Super!
Okamžite som optimisticky naladený a keď sa dozvedám, aké výhodné je prejsť na mesačný paušál a teraz je to skoro zadarmo, od smútku sa mi až zahmlieva pred očami. Musím hneď odtiaľto vypadnúť, takže sa rýchlo začnem obliekať. Letím von a bežím k ohnisku, ale keďže sú tam všetci z našej chaty, prechádzam sa tmou. Spoločnosť mi robí len neďaleká tmavá chata, jediná v okolí.
Čo môžem robiť? Skúsim jej napísať.
Ale čo? (Chýbaš mi. Vráť sa.) ??
No keď písala, že dúfa, že ma nezobudila, to je vlastne ako otázka na ktorú by som mal, prinajmenšom mohol, zareagovať.
O malú chvíľu už svieti na displeji správa sa posiela, v znení: (Nič sa nestalo a nehnevám sa.) Čo viac môžem robiť? Ako by povedal Freddie: “What more can I do?”
Ale pochybujem, že nechať to v božích rukách by k niečomu viedlo.
Správa poslaná a ja čakám kedy budem môcť vymazať výpis. Mobil zapípa, výpis sa maže a mobil zapípa znovu.
Čo je to za bordel?
To druhé nebolo moje, ale určite to bolo niekde blízko. Obzerám sa a stále nechápem.
V tom šuchot v kríku, potom vzdych, buchnutie ako keď školská taška spadne prváčikovi na zem, zvuk niekoľkých rýchlych krokov a dvere od tmavej chaty sa s buchotom zavrú. A to všetko dva tri metre odo mňa. Chvíľu len stojím a čumím do tmy a vôbec netuším čo sa vlastne stalo. Žeby príjemca správy? Ale to je hlúposť, veď nevie kde som. A vôbec na čo by sem chodila. V okne, na poschodí tej chaty sa rozsvieti a hneď zhasne. Najskôr to bude nejaký špión “profesionál”.
Nech je ako chce, v každom prípade mi to nešťastné dievča neschádza z mysle, čo robí nešťastným mňa. Kašlem na všetko a idem si sadnúť na lúku za našu chatu. Keď sa tam dostanem, nesadnem si, ale natiahnem sa na zem celý ako som. Hnusné hviezdy svietia jak uderené. Vidím ich všetky, na oblohe ani obláčik. Tak takto vyzerajú prehánky podľa predpovede.
“Prečo som sa musel trepať do tej hnusnej krčmy?” lebo som lenivý šlapať peši.
“Ale veď tam bol taký obrovský kopec!!” obhajujem sa pred svojím druhým ja.
“Aj tak som hlupák, že som tam šiel.” nadávam si nahlas, je mi to jedno.
Zase zapípa mobil.. zas správa prijatá.. Zas, alebo konečne Ona: (Hneváš sa?)
Opakovanie síce zabíja kreativitu, ale budiš.
(Nie.) odpisujem stručne.
Mobil zvoní. “Ona chce, rozprávať?” vravím si pre seba. (Na to nie som psychicky pripravený)
Mobil zvoní.
Stále zvoní.
Už nezvoní.
Zdvihol som to. “Hmmm..?” ozývam sa tipicky pre mňa.
“Si sám?” znie hlas ako z veľkej diaľky.
“Hej.”
“Môžem prísť na chvíľu za Tebou?” hlas je už trochu bližšie.
“Môžeš, poviem Ti kde som....”
“Nie nemusíš, mám ďalekohľad.” v tom sa zarazí, akoby si uvedomila, že všetko asi vedieť nemusím. Chvíľu je ticho a potom položí.
“Ďalekohľad?” spýtam sa opäť sám seba. (Veď to by musel byť aj s nočným videním). Ale potom ako vytiahla z ruksaku notebook ma už len tak niečo neprekvapí. Pozerám priamo na chatu v ktorej predtým zmizla a až teraz si uvedomím, že to predsa len bola ona. Opäť tresknú dvere a ja čakám, že každú chvíľu ju uvidím prichádzať.
Stále čakám..
Čakám stále.
Furt nič.
Už keď sa mi to zdá príliš dlho, pozriem na hodinky. 22:54.
Zase šuchot, tentoraz v kríku za mojím chrbtom. Otočím sa a nič.
Zase šuchot a nakoniec vylezie.
No konečne!! Takže preto jej to tak dlho trvalo, keď to obchádzala lesom a trochu ma zamrazí pri predstave, že by som mal absolvovať takú cestu sám.
“Hneváš sa?” jej prvý dotaz.
“Nie.” a aby som to trochu spestril, pýtam sa. “prečo by som sa mal?”
Zastane si hodný kus odo mňa a povie, že nevie.
Ono.. moderné umenie je ako žena.. nebude sa Ti páčiť, ak sa ho budeš snažiť pochopiť.
No jo.. až tak.
Je oblečená celá v čiernom. Čierne tenisky, čierne tepláky a čierna mikina s kapucou. Z úvah o tom, čo všetko má ešte na sebe čierne z toho, čo nieje vidieť a mohlo by byť, ma vytrhne otázkou.
“Môžem si sadnúť k Tebe?”
“Sadaj!” odpovedám v jej štýle.
Sadla si. Pokrčila nohy v kolenách, ruky si strčila do rukávov a hlavu si položila na kolená. Menšia už ani nemôže byť.
“Prečo si prišla?”
Neodpovedá. Líham si preto rezignovane do trávy a čumím na tie hnusné hviezdy.
“Chýbal si mi.” vraví skoro nečujne.
Vau, aké sú tie hviezdy krásne..
Hlavu má otočenú nabok, aby som jej nevidel do očí.
“Aj Ty mne.” vravím, lebo nieje môj štýl robiť fóry.
Otočí hlavu.
Pomaly sa pohne ku mne, akoby niečo chcela ale na polceste sa zastaví.
Nič nevravím, iba nadvihnem hlavu a pohnem sa k nej.
Naposledy som mal jej tvár tak blízko, keď mi nadávala. Neusmieva sa. Jej tvár je bezvýrazne krásna. Spolu skvelo kontrastujeme.
Pozerá mi priamo do očí.
Asi čaká čo spravím.
Tak čakáme obidvaja.
Predpokladám, že ju už bolela ruka ktorou sa opierala o zem aby na mňa nespadla, lebo sa to stalo. Pobozkala ma. Okamžite som zavrel oči a zvalil sa aj s ňou späť na zem. Asi ju naozaj bolela tá ruka, lebo sa vôbec nebránila. Ako by povedal asi každý kto také niečo prežil: Trvalo to skoro ako večnosť, ale keď to skončilo nebola to ani sekunda. Chvíľu na mňa pozerala a potom si položila hlavičku na moje rameno a objala ma. Dlho sme len tak ležali a boli potichu.
“Mám Ťa rád.” prerušil som to ticho.
Na to mi dala pusu na bradu a keď sa znovu uložila na moje rameno, povedala, že aj ona mňa.
Takto sa mi páčiš holka..
Jo presne takto..
Keď existuješ.
Už len prísť na to, ako Ťa vytiahnuť z môjho sna..
Ráno sa ďaľší deň nekonal a už nikdy sa čas na hodinkách nepohol.
Nekonečná tma nekonečnou chvíľou.
Áno!!
"Navždy je naše dnes.."
napísanísané:: 23.2.2006
prečítalo:: 1329 ludí