k6.sk - literárny server

Našla som ich v lese jedného daždivého rána.
Boli úplne malinké a pôsobili hrozne nevinne.
Vzala som ich do košíka a v ten deň som už na hríby ani nepomyslela.

Doma som ich opatrne vyložila na stôl.
Rozcuchané blonďavé kučierky im padli do tváre a spolu s belasými očami vytvárali dojem božích anjelikov.
„Kto ste?“, spýtala som sa zvedavo a prisunula si bližšie stoličku.
„Sme dvojčatá.“, odvetil jeden z nich. „Neviem, kto nás počal a ani ako sme sa sem dostali. Jednoducho sme sa dnes ráno ocitli v lese a ty si nás našla. Môžeš si nás nechať? Nemáme kam ísť.“
Na chvíľu som sa zamyslela a potom som odvetila: „Samozrejme, že tu môžete ostať. Veď aj tak veľa nespapáte a miesta tiež nezaberiete neviem koľko. Dobre, nechám si vás.“
Potom som sa postavila a na sporák položila hrniec s mliekom.
Išla som ich nakŕmiť.

„Pusti to!“
„Nepustím!“
„Pusti to!!! Aneta to dala mne! Počuješ?!“
„A nedala! Dala to nám obom. Nenávidím ťa! Neznášam ťa! Ty nie si môj brat!“
Hádka ako každá iná za posledné dva týždne.
Zo začiatku to bolo nádherne – hrávali sme sa spolu rôzne hry, chodili sme na prechádzky, pozerali televízne rozprávky, počúvali rock-and-roll...
A potom to začalo.
Jedného dňa som sa zobudila na neuveriteľný krik.
Kričali jeden na druhého pre hlúpe autíčko a takmer sa aj pobili.
Nebrala som to vážne.
Prikladala som to ich veku a tomu, že boli súrodenci – tí sa predsa občas pohádajú, pobijú a o chvíľu je zasa všetko v poriadku.
Tu to tak však ale tak nefungovalo.
Neskôr sa už začali naťahovať aj pre úplné maličkosti.
Dnes to bolo kvôli vrchnáku z umelohmotnej fľaše, ktorý som im hodila do vane ako lodičku.
Krik a zvuk špliechajúcej vody sa stupňoval, no ja som tomu nevenovala pozornosť.
Bola som v kuchyni a pripravujúc raňajky som si ešte aj zosilnila hudbu z rádia.

O necelú polhodinku som vošla do kúpelne.
Podišla som k vani a ........................
...... rukou som si zakryla ústa.
Výkrik hrôzy mi ostal stáť kdesi hlboko v krku.
Malinké tielko jedného z nich plávalo na vode ako nafúknutý, modrastý balón.

Neviem, čo sa stalo potom, ale asi najskôr nastal akýsi skrat v mojom mechanizme lásky k deťom.
Na stole v obývačke som uvidela druhého z nich, ako sa hrá s muchou, ktorú chytil.
Trhal jej nožičky.
Vošla som do kuchyne a zo steny zvesila červenú mucholapku.
Zabila som ho jediným úderom – chladne a ľahostajne.
Potom som si sadla a pozorujúc malinké črievka, rozvaľujúce sa po stole, som si naliala za plný pohár brandy.