ikea stoji vzdy zato
autor:: peta
rubrika:: poviedky
V Ikei
Včera som sa rozčúlila. Skoro až riadne nasrala. A to všetko kôli drevenému mlynčeku na korenie. Vymyslela som si totiž, že by to bol ten najlepší darček pre mojich rodičov. Pod stromček.
Nadšená mojim dobrým nápadom som sa vybrala na lov. Samozrejme, že si nemôžem dovoliť kúpiť hocičo a preto by to mal byť dobrý a lacný mlynček.
Hm.
To je problém. Hľadala a hľadala som, chodila a chodila nekonečnými ulicami Berlína. Bola som aj v Karstadte a v iných podobných obchoďákoch. Ale zaplatiť 40 euro za kus dreva považujem až za moc okatý marketingový ťah.
Hľadala som také dačo ako malú chutnú predajňu s domácimi potrebami. To už dávno neexistuje.
Podvečer som prišla domov. Na míle vzdialená od môjho darčeka. Sklamaná, vyšľahaná ostrým vetrom som si sadla k rozpálenej peci. Dala som si čaj. Zamyslela som sa. Kde teda zoženiem, mlynček, drevený?
Hm.
V hlave sa mi čoskoro vynorila aj odpoveď. Ale snažila som jej oblúkom vyhnúť. Špekulovala som ďalej, ale nenašla som inú možnosť. Musela som skontatovať, že môj mlynček môžem zohnať iba v Ikei.
V Ikei, kde sa ľudia bijú o nákupné vozíky a pekne usporiadaní v hadích zástupoch obdivujú top ponuky mesiaca. Prehrabávajú sa v takých a onakých skriňiach. Všetci sú uhľadene oblečení a na pleciach sa im hompáľa veliká modrá nákupná ikea taška.
Prepadla ma nechuť.
Hm.
Čo teraz? Ale napokon veď idú tie vianoce. A ja navštívim mojich rodičov po pol roku. To sa človek môže predsa aj prekonať a ísť na nákup trebárs aj do tej Ikei.
Ráno som vstala. Pri obliekaní som sa mentálne pripravila na preplnené chodby a vykúrené priestory obchodného domu Ikea.
Vonku bola riadna kosa a ja som si doma zabudla rukavice. Inak som sa navliekla do mojej obľúbenej sukne. Výnimočne som si obula podpädkové čižmy. Nech teda ten výlet stojí zato! “To má žena hneď iný šmrnc”, vravieva moja mama.
V Ikei bolo hrozne teplo. Ako som predpoklada. Povyzliekala som sa až do tenkého trička. Všade sa to hemžilo pohubujúcimi sa telami. Ľudia obchytkávali lacné poličky a svietiace lampy. Aj to sa dalo čakať. Veď som prišla do nákupného centra. Pár jedincov sa unavene hodilo na najbližšiu postel. Skackali po madraci v nádeji, že odhalia jej skrité kvality. A či tú zelenú alebo radšej hnedú?
Ťažká voľba.
Celkom milé pre oko bol sektor odpočinku, ak by som to tak nazvala. Niekto, kto je unavený a chce si naozaj pospať, sa tam môže pohodlne uvelebiť na všakovakých farebných posteliach. Je to taký chillout kútik. Pohodovú amtosféru dopĺňali malé deti, ktoré za vedenia Pani učiteľky predcvičovali balet, pokým sa ich rodičia hádali kôli kusu nábytku.
Škoda, že som takéto predstavenie zachytila práve v Ikei. Ja som šla iba po mlynčeku. Brodila som sa ďalej zástupom zákazníkov. Skrine, postele, všakovaké farby, sem tam dobrý nápad, kuchyne, závesy, lampy, všetko má svoj poriadok.
Preletela som teda ponad všetok ten tovar a adrealín vo vzduchu a zamierila som na prízemie, na ktoré sa záhadným spôsobom nedá ísť hneď priamo, ale takou taktickou okľukou cez prvé poschodie s nábytkom.
Nakoniec som netrafila na police s kuchynskými doplnkami. A našla som aj mlynček, drevený, na korenie! Yaeh!
Bol veľký, v celku sa dal dobre uchopiť. Pokrútila som všetko, čo sa dalo. Vyzeralo to, že je všetko v poriadku. Aj cena sa dala ešte zniesť. Rýchlo som zamierila ku kase.
Uvažovala som, či kúpim ešte malý kvietok. Ale mynule som si kúpila a zomrel mi. Lebo v Ikei niekto nadpriemerne hnojí kvety, aby boli neprirodzene zelené. Vykašlala som sa na tie umeliny, ktoré sa tu nazývajú rastlinami.
Miesto kvetu som v rýchlovke schmatla ešte zelenú štetku na záchod. Tá sa doma vždy zíde.
Prišla som do sektoru „Zahlen Sie bitte“. Z 24 kás pípali skoro všetky. Zaradila som sa do šóry. Bolo mi to jedno kde. Predo mnou stál jeden Pán a nervózne sa stále obracal dozadu. Očividne na niekoho čakal. Ohrýzal si nechty. Potom dobehla jeho manželka zaplavená piatimi druhmi mäkkých vankúšov. Špeciálna ponuka. Osopil sa na ňu, že jej to zas trvalo a skoro to nestihli, lebo stáli už pri kase.
Začala som sa cítiť divne. Cítila som sa vinná. Vinná zato, že tam stojím iba s mlynčekom a štetkou na záchod. Nemala som ani modrú ikeu tašku a ani veľký nákupný vozík. Zdala som sa byť čudná aj okoliu, lebo niekto sem tam na mňa hodil nechápavý pohľad. Asi bolo na mne vidno, že sa cítim trápne.
Predavač sa ma opýtal, čí platím iba to. Tak som kívla, že hej. Zaplatila som tie dve malichernosti a nenápadne som sa snažila vypariť so štetkou na záchod v ruke
Včera som sa rozčúlila. Skoro až riadne nasrala. A to všetko kôli drevenému mlynčeku na korenie. Vymyslela som si totiž, že by to bol ten najlepší darček pre mojich rodičov. Pod stromček.
Nadšená mojim dobrým nápadom som sa vybrala na lov. Samozrejme, že si nemôžem dovoliť kúpiť hocičo a preto by to mal byť dobrý a lacný mlynček.
Hm.
To je problém. Hľadala a hľadala som, chodila a chodila nekonečnými ulicami Berlína. Bola som aj v Karstadte a v iných podobných obchoďákoch. Ale zaplatiť 40 euro za kus dreva považujem až za moc okatý marketingový ťah.
Hľadala som také dačo ako malú chutnú predajňu s domácimi potrebami. To už dávno neexistuje.
Podvečer som prišla domov. Na míle vzdialená od môjho darčeka. Sklamaná, vyšľahaná ostrým vetrom som si sadla k rozpálenej peci. Dala som si čaj. Zamyslela som sa. Kde teda zoženiem, mlynček, drevený?
Hm.
V hlave sa mi čoskoro vynorila aj odpoveď. Ale snažila som jej oblúkom vyhnúť. Špekulovala som ďalej, ale nenašla som inú možnosť. Musela som skontatovať, že môj mlynček môžem zohnať iba v Ikei.
V Ikei, kde sa ľudia bijú o nákupné vozíky a pekne usporiadaní v hadích zástupoch obdivujú top ponuky mesiaca. Prehrabávajú sa v takých a onakých skriňiach. Všetci sú uhľadene oblečení a na pleciach sa im hompáľa veliká modrá nákupná ikea taška.
Prepadla ma nechuť.
Hm.
Čo teraz? Ale napokon veď idú tie vianoce. A ja navštívim mojich rodičov po pol roku. To sa človek môže predsa aj prekonať a ísť na nákup trebárs aj do tej Ikei.
Ráno som vstala. Pri obliekaní som sa mentálne pripravila na preplnené chodby a vykúrené priestory obchodného domu Ikea.
Vonku bola riadna kosa a ja som si doma zabudla rukavice. Inak som sa navliekla do mojej obľúbenej sukne. Výnimočne som si obula podpädkové čižmy. Nech teda ten výlet stojí zato! “To má žena hneď iný šmrnc”, vravieva moja mama.
V Ikei bolo hrozne teplo. Ako som predpoklada. Povyzliekala som sa až do tenkého trička. Všade sa to hemžilo pohubujúcimi sa telami. Ľudia obchytkávali lacné poličky a svietiace lampy. Aj to sa dalo čakať. Veď som prišla do nákupného centra. Pár jedincov sa unavene hodilo na najbližšiu postel. Skackali po madraci v nádeji, že odhalia jej skrité kvality. A či tú zelenú alebo radšej hnedú?
Ťažká voľba.
Celkom milé pre oko bol sektor odpočinku, ak by som to tak nazvala. Niekto, kto je unavený a chce si naozaj pospať, sa tam môže pohodlne uvelebiť na všakovakých farebných posteliach. Je to taký chillout kútik. Pohodovú amtosféru dopĺňali malé deti, ktoré za vedenia Pani učiteľky predcvičovali balet, pokým sa ich rodičia hádali kôli kusu nábytku.
Škoda, že som takéto predstavenie zachytila práve v Ikei. Ja som šla iba po mlynčeku. Brodila som sa ďalej zástupom zákazníkov. Skrine, postele, všakovaké farby, sem tam dobrý nápad, kuchyne, závesy, lampy, všetko má svoj poriadok.
Preletela som teda ponad všetok ten tovar a adrealín vo vzduchu a zamierila som na prízemie, na ktoré sa záhadným spôsobom nedá ísť hneď priamo, ale takou taktickou okľukou cez prvé poschodie s nábytkom.
Nakoniec som netrafila na police s kuchynskými doplnkami. A našla som aj mlynček, drevený, na korenie! Yaeh!
Bol veľký, v celku sa dal dobre uchopiť. Pokrútila som všetko, čo sa dalo. Vyzeralo to, že je všetko v poriadku. Aj cena sa dala ešte zniesť. Rýchlo som zamierila ku kase.
Uvažovala som, či kúpim ešte malý kvietok. Ale mynule som si kúpila a zomrel mi. Lebo v Ikei niekto nadpriemerne hnojí kvety, aby boli neprirodzene zelené. Vykašlala som sa na tie umeliny, ktoré sa tu nazývajú rastlinami.
Miesto kvetu som v rýchlovke schmatla ešte zelenú štetku na záchod. Tá sa doma vždy zíde.
Prišla som do sektoru „Zahlen Sie bitte“. Z 24 kás pípali skoro všetky. Zaradila som sa do šóry. Bolo mi to jedno kde. Predo mnou stál jeden Pán a nervózne sa stále obracal dozadu. Očividne na niekoho čakal. Ohrýzal si nechty. Potom dobehla jeho manželka zaplavená piatimi druhmi mäkkých vankúšov. Špeciálna ponuka. Osopil sa na ňu, že jej to zas trvalo a skoro to nestihli, lebo stáli už pri kase.
Začala som sa cítiť divne. Cítila som sa vinná. Vinná zato, že tam stojím iba s mlynčekom a štetkou na záchod. Nemala som ani modrú ikeu tašku a ani veľký nákupný vozík. Zdala som sa byť čudná aj okoliu, lebo niekto sem tam na mňa hodil nechápavý pohľad. Asi bolo na mne vidno, že sa cítim trápne.
Predavač sa ma opýtal, čí platím iba to. Tak som kívla, že hej. Zaplatila som tie dve malichernosti a nenápadne som sa snažila vypariť so štetkou na záchod v ruke
napísanísané:: 11.2.2006
prečítalo:: 1499 ludí