Civilisation

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Civilisation

Pomaly si na to začala zvykať.
Jedávala červíky a larvy a zapíjala to vodou z rieky.
Namiesto chleba jej strčili do ruky kúsok zvláštnej, bielej hmoty, posypanej akousi zmesou roztlčených zrniečok a namiesto noža jej podali ostrú, stromovú stonku.
Bol to iný svet a iní ľudia.
Žili len pre prácu a pre život samotný.
Pre lásku, dvorenie sa a romantiku tam nebolo miesta.
Deti, splodené nevysvetliteľným spôsobom, sa rodili za daždivých rán a umierali skôr, ako sa stihli po prvýkrát nadýchnuť.
Bol to krutý svet s vlastnými, ešte krutejšími pravidlami....
.... akým zázrakom prežila ona - to si nevedel nik vysvetliť.
Krehká, vystrašená blondínka ako jediná prežila pád lietadla priamo do centra africkej džungle.
Našla ju malá skupinka lovcov a keďže bielu ženu s bielymi vlasmi ešte nikdy nevideli, vzali ju so sebou do dediny a začali sa o ňu starať.
Neskôr ju začali zapájať do ženských prác.
Učili ju tkať zvláštne koberce z trávy a z darov džungle variť jedlo pre mužov vracajúcich sa z lovu.
Nik ju neobťažoval.
Mala voľný pohyb po okolí..... len z diaľky ju vždy sledoval určený muž z kmeňa ako tichý strážca pred nástrahami nebezpečnej vegetácie.
A ona si tento spôsob života obľúbila.
Žiaden stres, náhlenie sa do práce kolónou bláznivo sa rútiacich aút po ceste, žiadna nenávisť a neúprimnosť, žiadne zbytočnosti civilizácie.
Nik jej tu neskladal riťolezné poklony len kvôli tomu, že bola riaditeľkou jednej z najväčších celosvetových spoločností.
Tu to nikoho nezaujímalo – nebolo to potrebné na prežitie.
Zaspávala a vstávala s pocitom neuveriteľnej slobody a jediné, čo ju ešte dokázalo vyľakať, bola každodenná blízkosť smrti.
Časom si však uvedomila, že na svete sú isté len dve veci – narodenie a smrť.
A nech bude robiť čokoľvek, týmto dvom „sestrám“ vlastnej existencie sa ničím nevyhne.

Zobudila sa na výbuch.
Ozval sa výkrik a potom ticho.
A v tom to prišlo – bieli muži v maskáčoch útočili na slabo ozbrojených domorodcov a vraždili ich jedného po druhom bez jediného zaváhania.
Ženy a deti nahnali pod strechu jednej chtrče a pred jej vchodom zapálili oheň - mali uhorieť za živa.
Angela vybehla zo svojho domčeka a zamierila priamo k malému chlapcovi, ktorého chceli práve zastreliť.
„Nie! Preboha živého, prestaňte! Zastavte to!“, kričala ako zmyslov zbavená a vrhla sa na vojaka.
„Zastavte to! Zastavte! Veď vám nič neurobili! Prečo ich zabíjate? Počujete? Prestaňte s tým!“, no nik ju nepočúval. Videli len toľko, že je to beloška a tak ju odstrčili na bok, aby jej náhodou neublížili.
Hlavou narazila na kmeň stromu a zamdlela.

Keď bolo po všetkom, vzali ju pred veliteľa, ktorý sa práve napchával údeným kolenom.
Ten, presvedčiac sa o tom, že je to ona, koho mali zachrániť pred tými barbarmi, zavelil na návrat domov.
Naložili ju do auta a vybrali sa na cestu.
Nechcene sa mala vrátiť tam, na čo rada a najmä rýchlo zabudla.

napísanísané:: 31.1.2006

prečítalo:: 582 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk