Druhá šanca

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Druhá šanca

V jedno ráno, cestou do práce, som našla na chodníku akúsi zvláštnu, živú vec.
Ležala nehybne na zľadovatenom chodníku a ledva dýchala.
Malo to rozbité ústa a privreté oko a na hlave cylinder z lesklého saténu.
„Hmm, asi to niekto zase prehnal s alkoholom.“, napadlo ma a chcela som pokračovať ďalej, ako keby som nič nevidela.
„Počkaj, prosím!“, ozvalo sa to malé čudo a otvorilo zmonokelované oko. „Čo ma nespoznávaš? Veď to som ja, láska... Už si na mňa zabudla?“
„Láska? Nie, ja som na teba nezabudla. To ty si ma opustila a odišla bohviekam...“, odpovedala som ľahostajne, no predsa som sa k nej sklonila a vzala ju na ruky.
„No teraz sa chcem vrátiť späť. Mám ešte šancu?“
„Neviem, budem musieť porozmýšľať. Zradcov nemám rada.“, odvetila som bez kúska citu, no vzápätí som to oľutovala a miernejším tónom zašepkala. „Poď, vezmem ťa medzitým aspoň do nemocnice.“

Už dva týždne som chodila ako bez rozumu.
V hlave mi vírilo množstvo otázok a pochybností a neustále predstavy zbitej lásky na chodníku mi nedali ani dobre spávať.
„Ale čo ak ma znova opustí? Veď ju poznám. Ona je už taká – nepoučiteľná a nestála a bolestivá a ............. a vôbec, kto už raz zradil, ten to môže urobiť znova.“, dohovárala som samej sebe pri každom náznaku jej opätovného prijatia.

O týždeň neskôr, v pondelok, som išla do nemocnice.
Lekár mi volal, že už je v poriadku a aby som si pre ňu došla.
Bez jediného slovka som ju vzala k sebe domov a navarila jej ovocný čaj.
Potom som odišla preč.

Vonku už bola zima a ja som sa nemohla donekonečna prechádzať okolo vlastného domu a čakať na zázrak, ktorý mi pomôže rozhodnúť sa, ako ďalej.
Nadvihla som tvár smerom hore, na mrazom vyštípané hviezdy a prosebne som sa na ne zadívala.
Čakala som pomoc, ktorá neprichádzala.
„Kašľať na to...“, zahlásila som nečakane úplne pokojným hlasom. „Žijem len raz. Tak prečo neriskovať? Je, aká je, ale potrebujem ju. Až mi raz odíde moja mladosť-pochabosť, kto ostane pri mne, ak nie láska?“, opýtala som sa tmavomodrého neba a nečakajúc na odpoveď som vošla dnu.

V izbe bolo teplo.
Láska už spala v mojej posteli a snívala sny o vlastnej večnosti.
„Naivka.“, šepla som s úsmevom a jemne pokrútila hlavou. „Ale aj tak nám dvom držím palce.“
Pohladiac ju po vlasoch som si vyzliekla bundu, zhasla lampu a ľahla si k nej pod perinu.

napísanísané:: 26.1.2006

prečítalo:: 612 ludí