k6.sk - literárny server

Fernando José Altamirano del Castio ad Alberto di Padova


Vošiel som do vnútra a ostýchavo som sa poobzeral okolo seba.
Tak toto má byť ambulancia na vyšetrenie zdravia mojej mužnosti?, preletelo mi hlavou prekvapene, len čo som uvidel na stenách fotky šťastných žien s malými deťmi.
„Vitajte!“, prerušil moje pochyby prichádzajúci doktor a srdečne potriasol mojou spotenou rukou. „Už sme sa báli, že ste si to rozmysleli. Viete, dobré a kvalitné semeno je už dnes veľkou zriedkavosťou.“, povedal sprisahanecky a štuchol do mňa lakťom.
„Sestrička vám teraz pichne injekciu. Neobávajte sa, ide iba o rutinné očkovanie proti žltačke typu B. A potom vás odvedie do kúpelne, kde sa pripravíte.“, oznámil mi s úsmevom a pomaly si otvoril moju dokumentáciu.
Do ordinácie vošla mladá, pekná blondínka so štíhlymi nohami a bokom sa obtrela o lekára.
Ten sa uškrnul a lišiacky po nej žmurkol očkom.
Hmmm, tak tá určite nemá problém s nedostatkom semena , pomyslel som si ironicky, sťahujúc si nohavice dole až ku kolenám.
Nestihol som sa ani len nadýchnuť a už bola pri mne.
„Dovolíte?“, spýtala sa príjemnym hlasom a odzbrojujúco sa na mňa usmiala.
„Teraz vám pichnem injekciu... Nebojte!“, rýchlo dodala, len čo videla moju voskovú farbu tváre. “Bude to len taká malá včielka.“
Ale keď ma bodla do riti, tak som mal pocit, že tá malá včielka sa počas letu zmenila na ozrutného ovada.
„Áuuuuuu!!!“, vyrazil zo mňa nadľudský rev trafeného zvieraťa a odpadol som.
Prebral som sa až po chvíľke ovievania a tľapkania po mojich studených a bielych lícach.
Len čo som sa ako-tak spamätal, dali mi pokyny, čo ďalej a odviedli ma do sprchy.
„A snažte sa to tu čo najmenej zašpliechať!“, zakričala za mnou sestrička, zatvárajúc dvere na kúpelni.
No to sa jej povie, že najmenej, najmenej... Ale čo som mal robiť, keď môj Fernando José Altamirano del Castio ad Alberto di Padova stále odhŕňal záves na sprchovacom kúte???
Aj som sa ho snažil krotiť, ale ten obrovský kus mäsa, patriaci k môjmu telu, si robil jednoducho svoje - mal vlastný rozum a vlastné potreby.
Po chvíli trápenia som vyšiel zo sprchy, utrel sa a vstúpil do miestnosti, kde som mal k dispozícii množstvo malých plastových nádobiek, označených mojím menom.
Fíííha, zanôtil som si pochybovačne v duchu. To bude málo. No nič to zato, skúsime to nejako zregulovať....
A pustil som sa do práce.
Neviem vám povedať, čo sa dialo potom, ale zastavil som sa až vtedy, keď okolo mňa pobehovala semenom ostriekaná sestrička, vrieskajúca „ty kokot jeden nedorobený“ a iné, tomu podobné komplimenty.
Namiesto vďaky mi dali do ruky lístok s číslom účtu, na ktorý som mal previesť finančné prostriedky na znovuomaľovanie stien.
Jediný, kto vyšiel z tohto dobrodružstva najlepšie, bol môj Fernando José Altamirano del Castio ad Alberto di Padova.

Tak takto si sa už nevystriekal hodnú chvíľu, pomyslel som si spokojne a hrdinsky ho tľapkajúc cez vrecká nohavíc som sa pobral smerom k banke.