O malom zázraku

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

O malom zázraku

Keď som sa ráno zobudila, nad hlavou mi visel čierny mrak zlej nálady.
Otvoril ústa, zívol a na mňa sa vyvalil odporný zápach hniloby.
„Počúvaj, zlato. A čo keby sme dnes nikam nechodili? Včera večer si sa pohádala s priateľom a v práci ťa asi pošlú do kelu kvôli premeškanému termínu. Všetky tvoje plány dostať miesto riaditeľa padli ako domček z karát. Stojí ti to za to vstávať dnes z postele? Poďme sa radšej hnevať na celý svet. Alebo ešte radšej by som si zaplával v tvojej depresii zo zlyhania. Tak čo ty na to?“, dodal natešený mrak a začal poskakovať po bledomodrej perine.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo sa vlastne deje, no bolo už neskoro.
Mrak zlej nálady sa na mňa vrhol a prenikol hlboko do vnútra mojej bytosti.
Tak a je mi amen, pomyslela som si a ostala pokojne ležať v posteli.
...veď aj tak už nič nezmôžem - môj definitívny koniec stál za dverami.
Najprv slušne zaklopal a potom vtrhol dnu.
„Čau, mrak. Tak čo si mi to dnes nachystal za pochúťku??? .....fíííha, to je kosť!“, zrúkol, len čo ma uvidel. „Tej bude škoda. Namôjveru, ani sa mi ku nej nechce. No čo už, práca ako práca, osud si nevyberá.“
Podišiel ku mne a sadol si na okraj postele.
Teraz mi pomôže len nejaký zázrak, preletelo mi hlavou nadzvukovou rýchlosťou a ani som sa nenazdala a v izbe sa objavil malý zázrak v podobe dráčika.
„Aj tak raz budem požiarnikom!“, vyletelo z neho a hneď na to podpálil moje second-handové záclony za pár korún.
„Hups! To mi nejak uniklo.“, ťapol sa malou rúčkou po papuľke a ospravedlňujúco sa zaškeril.
„Počul som, že tu má niekto problémy. Vraj si si prestala veriť. Čo s tým urobíme?“, opýtal sa dráčik a vševediaco sa poškrabkal pazúrikom po hlave. „Len sa pozri na mňa – som malý, nikto ma nerešpektuje, dospelí draci si z mojej osoby spravili rohožku a tvorcovia detských rozprávok ma odložili do zásuvky pre opotrebované postavičky. No i napriek tomu viem, že: Aj tak raz budem požiarnikom!“, vyhŕkol svoju naučenú frázu a ja som sa rozosmiala na plné hrdlo.
Ako som sa smiala, ani som si nevšimla, že definitívny koniec sa postavil a niekam zmizol. Nezaujímalo ma, kam odišiel, hlavne, že ma už netlačil na boku.
Že sa niečo deje, som si tak poriadne uvedomila až vo chvíli, keď zo mňa začal vychádzať mrak zlej nálady.
Len čo bol von úplne, vrhol sa na dráčika a svojím smradom hniloby ho chcel udusiť.
Zabudol však, s kým to má vlastne dočinenia.
Malému požiarnikovi stačilo otvoriť papuľku a mrak zhorel vo vlastnej zlobe práve vo chvíli, keď vypúšťal svoju jedovatú dávku čiernej nálady.
„Ďakujem, dráčik. Zachránil si mi život. Môžem ťa niečím ponúknuť?“, spýtala som sa pohostinne a postavila sa z postele.
Ani som nestihla vojsť do kuchyne, keď otvoreným oknom vletel dnu sám pán Lucifer.
„Dráčik, rýchlo! Potrebujeme tvoju pomoc! Pod kotlami nám dohorieva posledný plamienok ohňa. Musíš hneď so mnou. Si naša jediná záchrana!“, vyhŕkol pán pekiel a úpenlivo prosiac sa hodil pred dráčika na kolená.
„V pohode, nestresuj. Jasné, že idem.“, potľapkal ho pokojne dráčik po pleci a potom sa otočil ku mne. „Niekedy človek musí na chvíľu zabudnúť aj na svoje vzletné plány a sny - najmä ak ide o záchranu univerzálneho poriadku. No nikdy sa ich nesmie vzdať úplne. Občas to chvíľu potrvá, kým príde ich čas... O to sú potom vzácnejšie. Za žiadnu cenu sa však nesmieš medzitým spolčiť s mrakom zlej nálady. Pochopila si?“, figliarsky sa usmial a už ho nebolo.
Po jeho slovách vzrastla vo mne odvaha aspoň o pár desiatok centimetrov a ja som vedela, že všetko bude opäť dobré.

Sediac v práci pred šéfom mi už až tak odvážne nebolo.
Najprv na mňa vybľakoval všetky možné nadávky a potom, keď mu už všetky došli, ma poslal do p..e.
Hlavne, že ma nevyrazil.
... veď aj tak raz budem riaditeľkou.

napísanísané:: 11.1.2006

prečítalo:: 1029 ludí